Filozofiu vraj vymysleli muži, aby ani cez víkendy nemuseli pomáhať ženám s domácimi prácami. Možno to kedysi tak bolo; Sokrates sa asi netúlal aténskymi ulicami a netrápil spoluobčanov prefíkanými otázkami len tak pre nič za nič. Xantipa o tom musela vedieť čosi viac.
Časy sa, našťastie, menia. Prvé číslo Anthroposu predstavuje rukolapný dôkaz, že filozof, sociológ alebo sociálny psychológ už nie je mužom, ktorého by do týchto strastiplných profesií zahnala nepriazeň osudu alebo nešťastná mladosť, ale iba túžba po poznaní. A to isté podľa všetkého platí o ich ženských partnerkách. Aspoň tak si vysvetľujem nasadenie (kedysi by som bol napísal entuziazmus), s ktorým autori a autorky Anthroposu predstúpili pred kultúrnu verejnosť s jediným cieľom: dopátrať sa - vopred nezaujatí - podstaty ľudskej prirodzenosti.
"Ľudská prirodzenosť - ak čosi také vôbec existuje - je celkový výsledok interakcie medzi vyvíjajúcim sa jednotlivcom a konkrétnou spoločnosťou," píše anglický filozof John Dupré v článku, špeciálne napísanom pre Anthropos.
"Tento pojem je zbytočný a mätúci," tvrdí slovenský antropológ Martin Kanovský. "Pojem a predstava ľudskej prirodzenosti stratili akúkoľvek užitočnosť, ak vôbec niekedy nejakú mali."
"Lidská přirozenost by měla být chápána jako jedinečná, ale zahrnující obě pohlaví, anebo paradoxně jako mnohočetná, jelikož je možno uvažovat o tolika přirozenostech, kolik je individuí." To sú slová zo záveru (občas dosť spletitej) štúdie českej sociologičky Radky Radimskej, ktorú Anthropos zverejnil v jej rodnom jazyku (za čo si zaslúži pochvalu).
Tieto tri názory ukazujú, aké ťažké je zhodnúť sa na jednoduchom termíne "ľudská prirodzenosť".
Tento príbeh nezhodnutia sa je ešte ťažšie tlmočiť kultúrnej verejnosti, ktorej je časopis určený. A ktorú zrejme zatiaľ viac oslovuje povedzme Steven Pinker a jeho neuveriteľná jednoznačnosť a provokujúca ľahkosť, s ktorou formuluje svoje evolučno-psychologické myšlienky. Pravda, s rovnakou ľahkosťou občas obchádza podstatu veci, ako vo svojej zdrvujúcej kritike Pinkerovej knihy Nepopísaná tabuľa zdôraznil americký biológ H. Allen Orr.
Ľudská prirodzenosť, ak vôbec čosi také existuje, je však vnímavejšia práve k jednoznačnosti a provokujúcej ľahkosti. Pokúšal som si predstaviť, aké je to byť Stevenom Pinkerom a aké je to byť Radkou Radimskou. Napriek geografickým kritériám sa mi to lepšie podarilo pri americkom evolučnom psychológovi. Možno preto, že je muž. Ale možno aj preto, že úspešnejšie šíri svoje mémy.
Mémy majú tú vlastnosť, že nemusia byť tak úplne pravdivé, musia však okamžite osloviť čo najviac ľudí. Ľudí z tej sivej, priemernej a občas (ne)rozmýšľajúcej, ale čítajúcej mužsko-ženskej mlčiacej väčšiny.
