Náklady stratenej príležitosti

Napľňanie poslania televízii ako archivárov života dosahuje v týchto týždňoch absolútnu dokonalosť. Vďaka nevídanému rozmachu pesničkových šou budeme mať pre budúcnosť zachytené tisíce pokusov o spev či hranie na štatisticky relevantnej vzorke dievčat a c

hlapcov vo veku od 16-28 rokov. Pritom z vystúpení špičkových svetových hudobníkov, ktorí v týchto dňoch navštívili Slovensko, či z vynikajúcich domácich výkonov nezostane ani pamiatka. Nemali by sa do skutočných nákladov na SuperStar zarátať aj náklady stratenej príležitosti? Tento bežne používaný ekonomický koncept zahŕňa v tomto prípade cenu tých výnimočných udalostí, ktoré odzneli bez zaznamenania, kým kamery poslušne stáli na regionálnych castingoch priemerných až podpriemerných tínedžerov.

Jeseň sa na Slovensku tradične farbí tými najrozličnejšími festivalmi. Významné osobnosti si tu doslovne podávajú kľučky. Ak mám listovať len v bulletine Bratislavských hudobných slávností: klavírista Boris Berezovskij, huslista Maxim Vengerov, dirigent Patrick Fournillier... Ako prišli, tak aj odišli, môžeme už len skonštatovať. Hoci na ich pobyt na Slovensku boli vydané nemalé prostriedky z verejných zdrojov, širšia verejnosť sa s ich výkonmi nemohla zoznámiť inak ako cez spravodajské šoty, ak vôbec niečo zaznamenali.
Recenzent otváracieho koncertu 40. ročníka najvýznamnejšieho hudobného podujatia na Slovensku Pavel Unger si nemohol nevšimnúť, že vystúpenie Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pri príležitosti 75. výročia jeho založenia, nebolo zanamenaný ani len samotným Slovenským rozhlasom.
Ešte že mal náš verejnoprávny rozhlas zmluvnú povinnosť naživo odvysielať aspoň finálový večer Tribúny mladých talentov do medzinárodnej siete EBU. Dlh voči našim špičkovým hudobníkom i spevákom si vedenie rozhlasu uvedomuje, nevie však najčastejšie riešiť situáciu s platením autorských práv za prenosy. Do problému tu vstupujú aj samotní členovia orchestrov, vedenia divadiel či sólisti, ktorých honorárové nároky nevedia vysielatelia uspokojiť. Tak sa bludný kruh uzatvára ku škode všetkých zúčastnených strán. Záznam sa neurobí, umelci svoje tantiemy nedostanú tak či tak, len verejnosť navyše prichádza o zážitok.
Spomeňme si spoločne, kedy sme naposledy v televízii videli v priamom prenose či aspoň zo záznamu koncert Slovenskej filharmónie? Ak je na programe STV v týchto dňoch nejaký program vážnej hudby, klaviristka bude mať určite účes z rokov sedemdesiatych, pripusťme, že osemdesiatych. Tento rok nebol urobený z Bratislavských hudobných slávností ani jeden televízny záznam, pričom ešte pred rokom 2000 bolo dobrým zvykom nahrávať aspoň otvárací a záverečný koncert. Nehovoriac už o dokumentácii medzinárodných divadelných festivalov či záznamoch z domácich divadelných produkcií, ktoré sú niekedy rovnako pominuteľné a jednorázové ako koncerty.
Slovenská televízia plánuje v tomto roku urobi aspoň niečo, nahrať medzi iným výnimočné naštudovanie opery Juraja Beneša The Players v Opere Slovenského národného divadla. Záslužné. Rozhovor s významným skladateľom pred jeho smrťou však STV už nestihla urobiť. Podobne ako dokumenty o desiatkach ďalších umelcov, ktorí len v tomto roku odišli z našej kultúrnej scény.
Budem chvíľu nudne citovať zo zákona: k činnostiam Slovenskej televízie patrí uskutočňovanie prenosov a záznamy z vybraných spoločensky významných udalostí politického, kultúrneho, náboženského, umeleckého a športového zamerania.
Záznamy zo športových podujatí sa robia, asi ťažko by športoví fanúšikovia prijali argumentáciu, že majú treba počkať, kým sa v celej spoločnosti nestabilizujú pomery.
Kedy sa konečne stabilizujú? Viac ako desaťročie žijeme v pocite, ktorý navodil svojim pamätným príkladom súčasný prezident Českej republiky Václav Klaus. Argumentujúc za prísnu reformu hovoril o renovácii bytu, počas ktorej sa knihy nečítajú.
Nebolo by účelnejšie pretransformovať vnímanie našej súčasnosti na vojnový konflikt? Keby sa televízie dozvedeli, že niekde prebieha boj o život, neposlali by okmažite do terénu svojich spravodajcov, aby zachytili dramatické okamihy nenávratne unikajúcej reality. Mne to svojim spôsobom ako vojna pripadá - bitka o základné hodnoty a zvyklosti našej spoločnosti.