y, kde prežil väčšinu svojho života ako syn popraveného tajomníka strany a neskôr disident a chartista. V predposledný septembrový víkend však ešte stihol z balkóna svojej rezidencie ďalekohľadom pozorovať, ako sa na Dunaji otáča nový most. Rudolf Slánský.

Nedávno ste pre tlačovú agentúru povedali, že po osemročnej misii na Slovensku odchádzate z celkom inej krajiny, než do akej ste pôvodne prišli. Akí sme boli a akí sme dnes?
Na začiatku tu bola vláda, ktorá nebola vo svete rešpektovaná a nedokázala priviesť Slovensko k vstupným rokovaniam do EÚ a NATO. Bolo to Slovensko, s ktorým mala celý rad problémov aj Česká republika, nedarilo sa nám korektne vyriešiť všetko, čo ostalo nedoriešené po rozdelení federácie. Naše vzťahy boli v tom čase chladné a naši vedúci predstavitelia sa častovali nelichotivými poznámkami.
Boli ste v ťažkej pozícii. Museli ste čeliť nejakej nevraživosti aj v osobnej rovine?
To vôbec nie. Za celý čas, čo som bol na Slovensku, som sa s ňou nikdy nestretol. V Bratislave chodievam nakupovať na trh na Žilinskú, Miletičovu alebo do Petržalky, lebo nie je nič lepšie ako čerstvá zelenina priamo od pestovateľov, a ani raz som nezačul jedinú poznámku na svoju adresu, že som Čech. Nemal som problémy s kýmkoľvek sa stretnúť a hovoriť. Osobné vzťahy a tie medzištátne boli dve odlišné roviny môjho pobytu tu.
Verili ste, že si Slovensko znovu nezvolí Mečiara?
Tak by som to nestaval. Bol som si však úplne istý, že je tu obrovský demokratický potenciál. Vo svojich správach do Prahy som písal, že demokratické sily k sebe získajú dôveru a vo voľbách 1998 sa spoja a zvíťazia, čo sa aj udialo.
Ako hodnotíte dnešné smerovanie Slovenska?
Je nesporné, že Slovensku už nehrozí návrat do izolácie - do európskej alebo svetovej čiernej diery. Toto má za sebou. Aj ekonomická situácia je lepšia ako bývala. Stabilizujú sa financie a prichádzajú noví zahraniční investori, lebo viac Slovensku dôverujú. Životná úroveň ľudí však príliš nerastie - za posledných 6 rokov mzdy viackrát skôr klesali ako stúpali. Ľudia žijú zložito. Chudobní sa majú horšie ako predtým, lebo ťažoba reforiem dopadá predovšetkým na nich, tí na hornom konci príjmovej škály si vďaka reformám výrazne polepšili.
Zmýšľaním ste sociálny demokrat?
Svojím založením patrím k ľavici, to som nikdy nezastieral, ale po roku 1989 som celkom vedome nevstúpil do žiadnej politickej strany. Diplomat musí mať úplne rovnaký a vyrovnaný vzťah k predstaviteľom všetkých politických strán krajiny, ktorú reprezentujete.
Po roku 1968 ste sa ocitli v disente, počas ktorého ste vydávali časopis Ekonomická revue. Venovali ste sa v ňom aj federatívnym ekonomickým vzťahom?
Áno, v 70. rokoch som napísal štúdiu o redistribúcii národného dôchodku medzi Českom a Slovenskom. Na základe verejne dostupných štatistických dát som zmapoval, aká vysoká je táto redistribúcia v porovnaní s rozdielom vo výkonnosti oboch ekonomík. Závery ukázali, ako za 50 - 60 rokov spoločného štátu došlo k obrovskému sociálnemu, kultúrnemu, ekonomickému a civilizačnému vzostupu Slovenska tiež vďaka redistribúcii. Považoval som to však za normálne a správne, pretože spoločný štát, v ktorom jeho dve základné časti sú na tom úplne odlišne, nemôže dobre fungovať. Keby jedna krajina prekvitala a druhá upadala, ťažko by sme mohli hovoriť o stabilite. Redistribúcia mala svoje opodstatnenie, tak ako sa to deje medzi severom Talianska a jeho juhom, alebo medzi chudobnými oblasťami Veľkej Británie a bohatého Anglicka. Je to prirodzený, nevyhnutný jav, ak majú ľudia žiť v jednom štáte a nič si nevyčítať.
Dnes Slovensko v EÚ chvália za jeho radikálne ekonomické reformy. Zároveň očakávajú, že k nim pristúpi aj Česko. Je na to pripravené?
Ekonomické reformy v oboch našich krajinách sú nevyhnutné. Ak chceme byť v eurozóne, musíme splniť všetky kritériá, ktoré tam platia. Otázkou ostáva voľba tempa a spôsobu, ako to dosiahnuť. Som stúpencom výroku nemeckého národohospodára, neskôr kancelára a autora nemeckého hospodárskeho zázraku Erhardta, ktorý tvrdil, že akékoľvek reformy v ekonomike majú byť pozvoľné. Radikálne, prudké výkyvy podľa neho nie sú zdravé pre žiadnu ekonomiku. Nepáči sa mi, keď sa niektoré reformy robia na úkor chudobnejších vrstiev obyvateľstva. Ak vezmeme napríklad výšku dávok pre sociálne odkázanú rodinu s mnohými deťmi a porovnáme ju so stavom pred niekoľkými rokmi, vidíme mimoriadne prudký pokles. Len ťažko si dokážem predstaviť, že deti z týchto rodín môžu chodiť do školy dobre oblečené, že dobre a zdravo jedia, že im rodičia môžu kúpiť všetky školské pomôcky a že sa medzi spolužiakmi cítia dobre. Obávam sa, že sa v týchto rodinách bude opakovať civilizačný vzorec, do ktorého sa deti narodili a aj ony zostanú na okraji spoločnosti. Pozorujem to aj v Česku, rovnako tam máme skupiny, v ktorých nezamestnanosť dosahuje 80 - 90 %. Opäť sa mi nepáči, ak nevidím dostatok úsilia vyriešiť, ako hlavne deti vytrhnúť z tohto prostredia a zaistiť, aby odmalička do seba vstrebávali hodnoty, ktoré budú potrebovať na život v modernej spoločnosti. Nie je najlepšie nechávať vyrastať deti v špine, chudobe a v demotivujúcom prostredí. Ani pri niektorých iných reformách, ktoré sa prijímali veľmi rýchlo, si nie som celkom istý, či sú dostatočne premyslené. Platí to predovšetkým pre dôchodkovú reformu, kde niektoré základné postuláty, na ktorých je založená, nie sú nesporné a asi by sa bolo malo - tak ako to bolo napríklad v Nemecku či vo Švédsku - o nich dostatočne dlho diskutovať, aby sa nestalo, ako napríklad v Chile, že systém, ktorý bol roky dávaný za príklad, zlyháva, ale to už je zodpovednosť slovenskej vlády a slovenských voličov. Pripúšťam, že sa môžem mýliť a môj pohľad môže byť príliš skeptický a staromilný. A pokiaľ ide o Česko, myslím si, že miera citlivosti spoločnosti k otázkam sociálnej nerovnosti je vyššia, než na Slovensku a že ani budúce reformy nepovedú k tomu, aby sa pomerne veľké percento ľudí nepriblížilo k hranici biedy a chudoby, alebo aby sa dostalo dokonca za ňu.
Naša federácia sa rozpadla, vstúpili sme však do EÚ, kde sa diskutuje aj o možnosti jej federatívneho usporiadania. Nevrátime sa tým niekam, kde sme už nechceli byť?
Je veľký rozdiel medzi nami a starými členskými krajinami. Ľudia v zakladajúcej šestke, kam patrí Francúzsko a Nemecko, s touto úniou žijú skoro 50 rokov. Na začiatku nestála idea budovania nejakého európskeho superštátu. Každý krok, ktorý smeroval k ďalšiemu prehlbovaniu integrácie, robil sa preto, že vlády, ale i občania týchto krajín na základe vlastných skúseností dospeli k tomu, že ak im má únia lepšie slúžiť, treba sa posunúť o kúsok ďalej. Keby to nechceli, tak si zvolia iné vlády. My sme naskočili do rozbehnutého vlaku a odrazu sa nám zdá, že to bol skok do neznáma. Nevieme, prečo únia urobila ten-ktorý krok, lebo sme pri tom neboli. Čaká nás obrovský prispôsobovací proces, predovšetkým duševný. Musíme pochopiť, prečo únia pracuje práve tak, a nie inak. Proces integrácie Európy je nezastaviteľný, otázkou len je, či budeme v tomto orchestri národov dobrými hráčmi, alebo budeme hrať falošne. Či budeme držať krok so sólistami, alebo budeme niekde v kútiku na nich nadávať, ale sami nebudeme podávať dostatočné výkony.
Zahraniční komentátori varujú, že nedorozumenia medzi Európou a Amerikou sa nezmenšujú, ale naopak narastajú. Naše dve krajiny sú si však podobné práve v obdive k Amerike. Sme v tomto málo európski? Čo si z tohto pohľadu podľa vás musíme ujasniť?
Na Amerike je čo obdivovať. Nech už je to časť jej kultúry, vedecký, priemyselný, intelektuálny alebo vojenský potenciál, ale ak chceme, aby Amerika brala vážne nás, musíme sa spojiť a ťahať za jeden povraz. Aby nás Amerika považovala za partnerov, za niekoho, s kým sa musí radiť, kým niečo podnikne, nemôžeme každý sám za seba hrať na vlastné husle. Nejde o to, že medzi Amerikou a Európou musí byť konflikt, ale o princíp, že malých a slabých si nikto neváži a nepočíta s nimi. Musíme všetci dokopy, celá Európa, byť silní a dostatočne jednotní, aby sme boli pre Ameriku nevyhnutným parterom, aby aj pre USA bolo dôležité v podstatných veciach s Európou spolupracovať, a to už i pri úvahách o tom, čo robiť, a podľa akých pravidiel postupovať.
Keď sa rozdelila bývala republika, boli ste práve v Moskve. Ako ste to odtiaľ vnímali? Neobávali ste sa, že čím sme menší, tým budeme slabší?
Sovietsky zväz sa rozpadol rok predtým, rozpadla sa aj Juhoslávia a z pohľadu Ruska náš rozchod nebol ničím mimoriadnym. Osobne som sa netešil. Uvedomoval som si, že geopolitická váha každej z našich krajín bude menšia, ako bola váha ČSFR. Na druhej strane som si bol istý, že k rozdeleniu naozaj môže dôjsť, pretože som nevidel ani na jednej, ani na druhej strane dostatok vôle udržať spoločný štát. Bolo mi to ľúto, ale bral som to ako realitu. V tej situácii asi nebola iná možnosť, aby medzi nami nevypukli rovnaké konflikty, ako napríklad v bývalej Juhoslávii.
Odišli ste do Moskvy takmer hneď po novembri. Prečo práve tam?
Rusko je krajinou, s ktorou bol môj osud zvláštne prepletený. Ako dieťa som tam prežil 2. svetovú vojnu - od roku 1939 až do roku 1945. Žili sme v Moskve a potom v evakuácii neďaleko mesta Gorkij. No a neskôr boli s Ruskom prepletené osudy celého Česko-Slovenska. Vždy som vývoj v Rusku dôkladne sledoval a intenzívne som sa zaujímal o to, čo sa tam deje. Čítal som ruské noviny a veľa literatúry - klasickej aj súdobej. Takže som bol istým spôsobom psychicky pripravený na takéto vyústenie jednej časti mojich životných záujmov.
Prešli ste nejakou diplomatickou prípravou predtým, ako ste nastúpili na post veľvyslanca Česko-Slovenska v Moskve?
Nemal som na to čas. Na ministerstvo som nastúpil 15. januára a 20. februára som už bol v Moskve.
Museli ste asi hneď robiť veľké zmeny?
Určite. Bola to kontaktná ambasáda vazala k suverénovi, ktorá mu podávala informácie, ako sa čo predovšetkým v jeho záujme plní. Každé ministerstvo malo svojho človeka, ktorý komunikoval s príslušným sovietskym ministerstvom. Bolo tam 6 pracovníkov bezpečnosti, čo spolupracovali so sovietskymi službami a, samozrejme, veľa vojakov. Veľvyslanectvo sa po mojom príchode rýchlo stenčilo zo 64 na 16 ľudí. Musím povedať, že tí, čo tam ostali, boli skvelí diplomati a väčšina z nich boli práve Slováci. Neskôr som napočítal, že siedmi z týchto mojich vynikajúcich kolegov sa stali veľvyslancami Slovenskej republiky v iných krajinách.
Ste rusofil?
To by som nepovedal, ale mám k Rusku veľmi dobrý a realistický vzťah. Poznám jeho silné a slabé stránky.
Ako ho vidíte dnes?
Nie som tam, takže sa mi to hodnotí ťažšie. Ruský vývoj je však podľa mňa veľmi rozporný. Krajina musela prekonať obdobie, keď v nej bola príliš vysoká miera chaosu a anarchie, kde si každý robil, čo chcel, a štát bol relatívne slabý. Na druhej strane ruská história, bohužiaľ, ukazuje, že len za takejto situácie sú v Rusku priechodné demokratické reformy. Keď je štát príliš silný, potláča demokratické a občianske štruktúry. Keď je príliš slabý, ľuďom sa v ňom žije zle, necítia sa bezpečne. Je to zvláštna krajina, kde je veľmi zložité nájsť rovnováhu medzi stabilitou a ekonomickou výkonnosťou, udržať bezpečnosť bez toho, aby sa potlačovali alebo porušovali občianske a ľudské práva. Rusko je mnohonárodnostný štát, v ktorom žijú národy s rôznymi náboženstvami z rôznych civilizačných okruhov. Zaistiť, aby sa cítili dobre v jednom spoločnom štáte, ku ktorému boli pripojené nedobrovoľne, aj keď pred niekoľkými storočiami, je zložité a ťažké. Žiaľ, ruská história naučila vládnuce kruhy, ako udržiavať poslušnosť a bezpečnosť násilím, ale nie politickými prostriedkami. A tak moc skĺzava nielen k používaniu, ale aj k zneužívaniu silových prostriedkov proti vlastným obyvateľom.
Ocitlo sa Rusko na Kaukaze v slepej uličke?
Čím dlhšie trvá čečenský konflikt, tým je zložitejší. Zápas o nezávislosť, ktorý sa spočiatku viedol politickými prostriedkami, narazil na silný odpor centra voči vôli národa, skĺzol nakoniec k ozbrojeným metódam boja. Tie sa však už netýkajú len vojenských a bezpečnostných štruktúr krajiny, ale zasahujú aj normálnych ľudí na obidvoch stranách. Je ťažké nájsť jednoznačného vinníka, nájsť, čo bolo skôr - či sliepka a či vajíčko. Zo zápasu, ktorý je spočiatku možné tolerovať ako národnooslobodzovací, postupne vyrastajú výstrelky, ktoré už jednoznačne terorizmom sú. Na druhej strane, keď štát rozbombarduje svoje stotisícové mesto, v ktorom zahynú tisícky ľudí, nie je to tiež prejavom terorizmu, tentoraz štátneho? Odlíšiť, ktorá strana je viac zodpovedná za spustenie teroru, je mimoriadne zložité. Odsúdenie teroristického činu v Beslane je jednoznačné, ale to neznamená, že nemáme hľadať príčiny, ktoré k nemu viedli. Jediným riešením je politický rozhovor so všetkými tými, čo reprezentujú všetky vrstvy čečenského národa.
Ako ste prežívali prudký skok z utajeného pražského disentu do situácie veľvyslanca v hlavnom meste jednej zo svetových mocností?
Život disentu v Čechách bol veľmi intenzívny. Nijako som netrpel nedostatkom spoločenských kontaktov. Boli to vzťahy s veľmi chytrými, vzdelanými, múdrymi, schopnými a odvážnymi ľuďmi. A moskovské prostredie v čase perestrojky nebolo výrazne odlišné. Bolo nám naklonené a zvedavé. Havel bol pojmom aj pre Rusko. Bolo len na mne, koľko priateľov si v Moskve nájdem a aký rozsah vzťahov, stykov a priateľstiev dokážem uniesť. V každej krajine je podiel múdrych ľudí a hlupákov rovnaký, vo veľkej krajine je viac múdrych, ale zároveň aj viac hlupákov, v malej zemi je menej hlupákov a zároveň menej múdrych a schopných. Spoznal som tam skvelých ľudí.
Vaša manželka s vami na Slovensku nebola. Ako vo svojom veku hodnotíte manželstvo na diaľku?
Je to daň modernému emancipovanému svetu. Moja manželka bola so mnou v Moskve 6 rokov, bola to pre ňu určite neopakovateľná skúsenosť. Bavilo ju to a zaujímalo, ale potom odrazu zistila, že stráca kontakt so svojou profesiou. Je právnička a chcela sa uplatniť aj sama. Nemohol som od nej chcieť, aby sa obetovala pre moju kariéru, tým viac, že Bratislava je od Prahy vzdialená len 3 hodiny autom.
Teraz sa budete musieť naučiť spolu žiť odznovu?
Áno. To je vždy zložité.
Čo vás čaká v Prahe?
Vraciam sa na ministerstvo zahraničných vecí.
Poznáte svojho nástupcu v Bratislave?
Vladimír Galuška má povesť veľmi vzdelaného, kultivovaného, pokojného a schopného diplomata. Pracoval s našou prvou veľvyslankyňou v USA - Ritou Klímovou-Budínovou, neskôr bol naším zástupcom v OSN. Rozhodne urobí všetko, aby vzťahy medzi našimi krajinami boli stále dobré.
Nie je post českého diplomata na Slovensku príjemnou a zaujímavou "trafikou"?
Oveľa príjemnejšie môže byť ďaleko vČíne alebo v Singapure, o to tu nejde, ale tvrdá práca je všade. Za všetky výsady a svetlé stránky diplomatickej služby sa niečím platí - pretrhajú sa napríklad dlhoročné priateľstvá, lebo ich už nemôžete pestovať. Stratíte kontakt so svojou vlastnou krajinou, už necítite, čo sa tam deje, nepoznáte ľudí. Oveľa viac ľudí poznám na Slovensku ako v Česku - počnúc okresnou úrovňou až po vrcholovú. Slovensko je „príjemné" tým, že môžem používať svoj jazyk a rozumiem nielen slovám ľudí, ktorí so mnou hovoria, ale aj čo za tými slovami je. A tým, že sme kráčali dejinami spolu, ľudia majú dobrý vzťah k nám a my k nim. Inak je to normálna, intenzívna práca, ktorá je podobná ktorejkoľvek inej ambasáde na svete.
Čo máte na Slovákoch rád vy?
Úprimnosť, otvorenosť, dobrosrdečnosť, možno aj to, že rýchlo vypenia a väčšinou rýchlo ochladnú. A tiež to, že máme k sebe veľmi blízko. Inak sú to iné vzťahy ako s kýmkoľvek iným. A verím, že tempo straty slovenských priateľov bude v tomto mojom prípade podstatne pomalšie, než by bolo kdekoľvek inde.
Vaša generácia 60. rokov a chartistov pomaly prepúšťa svoje miesta mladšej. Ako ju vidíte?
Je tu problém - po nás prichádza až generácia 35 - 40-ročných ľudí. Celá jedna politická a diplomatická generácia našich detí chýba, sú tu až vnuci. Prečo máme 35-ročného premiéra? Lebo medzi Klausom, alebo Zemanom a Grossom chýba celá generácie, ktorú poaugustových dvadsať rokov nepripravilo na to, čo ich čaká dnes. Preto ten generačný skok. Odtiaľ i niektoré problémy. Pre nich sú roky 1945, 1948, 1968 históriou, tak ako pre nás takou históriou bola napríklad 1. svetová vojna. Nestotožňujú sa so staršou generáciou vo vzťahu k ľuďom, ktorí sa zaplietli s represívnymi zložkami starého režimu. Je to podobné vo všetkých postkomunistických krajinách. Na druhej strane nenesú so sebou záťaž normalizačných čias. Mnohí z nich sú vysoko vzdelaní. Nová generácia politikov môže nazerať na vývoj racionálnym pohľadom, so znalosťami najmodernejších ekonomických a politických teórií, ktoré dnes platia vo svete. Uľahčuje im to presadzovať radikálne reformy, ale nemusí vždy vidieť možné problémy, predovšetkým v sociálnej oblasti. Sociálny štát uviedli do života veľké vojenské a ekonomické krízy minulosti. Stabilizoval demokratické spoločnosti tým, že vyrovnal tie najkrikľavejšie rozdiely v životnej úrovni ľudí, čím vzal živnú pôdu radikálnym ľavicovým či pravicovým masovým hnutiam, ako boli boľševizmus a nacizmus, čo aj u nás zanechali katastrofické následky, s ktorými sa doteraz zápasíme. Ja môžem uvažovať o dôsledkoch sociálnych reforiem cez prizmu skúsenosti svojich rodičov, ktorí prešli vojnami, svetovou krízou a radom sociálnych otrasov i svojich skúseností. Oni nie. Niektorí namietajú, že to je prekonaný pohľad. Nie som si tým istý a, bohužiaľ, najčerstvejší príklad - voľby vo východnom Nemecku ukazujú, že nejde len o minulosť. Možno sa mýlim - a rád by som sa mýlil a kauza východné Nemecko je len vybočením z radu, a teda čo bolo v minulosti, sa dnes nemusí v masovom meradle zopakovať. Neviem, ale vidím, že v našich krajinách niektorí politici i ekonómovia také nebezpečenstvo necítia, podceňujú ho. Prehlbujú svojimi reformnými krokmi sociálne rozdiely v nádeji, že tým vyriešia aktuálne finančné problémy štátu, bez toho, aby sa príliš zamýšľali nad rizikami, nad budúcimi možnými stratami.
Sme si blízki a zároveň veľmi odlišní. Existuje názor, že Slovákom sú paradoxne bližší Maďari ako Česi. Vnímate to aj vy?
Ja by som to tak neformuloval, celkovo asi majú Česi a Slováci k sebe najbližšie, ale to, čo ste povedali, určite v niektorých oblastiach platí, na tom niečo je. Slováci žili 1000 rokov v krajinách uhorskej koruny, my v krajine koruny českej, a potom s Rakúskom. Politické a civilizačné zvyklosti boli v oboch častiach ríše odlišné. Maďari napríklad dlho bojovali s Turkami a v krajine, ktorá je vo vojnovom stave a musí svoje deti posielať na smrť, je iný pohľad na vzťah moci k poddaným, viac sa prikazuje, než sa o veciach diskutuje. Máme teda iné postoje k niektorým základným veciam - k spôsobu fungovania občianskej spoločnosti, ku vzťahu vlády k ľudom a ľudí k vláde. Keď som sem prichádzal, vedel som, že v niektorých veciach nie je správne vopred očakávať, že Slováci sa budú správať tak ako Česi. Zaumienil som si teda, že sa budem snažiť pochopiť predovšetkým tieto rozdiely a rešpektovať ich.

Kto je to:
Rudolf Slánský (1935), veľvyslanec Českej republiky na Slovensku. Je synom Rudolfa Slánskeho, generálneho tajomníka KSČ z roku 1948, ktorého o dva roky neskôr popravili vlastní stranícki spolupútnici a v 60. rokoch ho posmrtne občiansky a stranícky rehabilitovali. Rudolf Slánský mladší od svojich osemnástich rokov pracoval v robotníckych povolaniach v ČKD Praha. V roku 1961 diaľkovo ukončil strojnícku fakultu. Za aktivity v roku 1968 sa opäť ocitol mimo oficiálneho života krajiny, stal sa disidentom, podpísal Chartu 77 a ilegálne vydával Ekonomickú revue. V roku 1990 sa stal veľvyslancom Česko-Slovenska v Moskve. V Bratislave pôsobil od roku 1997. Koncom septembra sa po 8 rokoch vrátil do Prahy.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: CTIBOR BACHRATÝ