No z každého pravidla je výnimka - a tak aj mňa, hoci sa o svoje zuby starám, nedávno jeden zub rozbolel priamo šialene. Bol práve víkend, a keďže som si myslela, že na pohotovosti zuby iba trhajú, rozhodla som sa vydržať do pondelka na analgetikách. Nezaberali mi však osve ani v kombináciách, hoci som si ich postupne vybiehala nakúpiť niekoľko druhov, tak asi za tri stovky. A tak si boľavý zub vypýtal ďalšiu daň a v noci zo soboty na nedeľu som sa zaviezla taxíkom na pohotovosť na opačnom konci mesta. Doktor, ktorý mal službu, bol opäť z tých, čo sa s úctou dívajú na každý zub, aspoň teda na môj. Vyšparchal mi ho a poradil, aby som si vysoko postlala, nebude mi do zuba búšiť krv.

Zaplatila som za radu, a potom si môj zub znova zautrácal v taxíku. Empatický taxikár dával najavo, že by mi rád pomohol. Jedinú pomoc som videla v tom, že plnou rýchlosťou narazí do najbližšieho stromu. Aj on dal však prednosť tomu, že mi iba poradil. Čítal vraj v budhistickej knihe, že bolesť je čisto psychická záležitosť. Keď presvedčíme sami seba, že nás nič nebolí, bolesť pominie. Do rána som chodila po byte s nafúknutým lícom, akoby som mala v ústach tenisovú loptičku, a vykrikovala som: „Nič ma nebolí, nič ma nebolí!"

Môj muž sa čudoval: „Keď ťa nič nebolí, prečo nespíš?" Potom zaspal, a ja som bdela s boľavým zubom až do rána. Ráno som zašla na inú pohotovosť, a tam sa mi podarilo uprosiť mladého lekára, aby mi ho vytrhol. Ale ani on nezabudol povedať, že dať si vytrhnúť takú vzácnu vec, ako je zub múdrosti, nebýva vždy múdre.

„Boh ťa potrestal za to, že tvoje zuby vzbudzujú takú úctu," skonštatoval po tom všetkom môj manžel. „So mnou by sa doktori nepárali a vytrhli by mi hociktorý zub hneď."

(Fandí si. Vytrhli by, keby mali čo.)