Ako si žije olympionik svetovej úrovne na Slovensku?
Len o trošku lepšie ako bežný človek. Vzhľadom na to, aké výkony podáva a čo musí zo seba vydať, aby patril medzi najlepších, však žije podpriemerne. V porovnaní so súpermi, ale aj s ľuďmi pôsobiacimi doma v niektorých iných, zvlášť ekonomických sférach.
Pustili ste sa do kritiky pomerov. Aké ohlasy na ňu sa k vám dostali?
Pozitívne aj negatívne. Športovci sú veľmi radi, že som sa ozval. Niektorí ma aj verejne podporili - džudista Krnáč, kanoista Bača, slalomár Minčík. Mnohí sa však boja vysloviť názor. Ja nemám čo stratiť. Pokiaľ ide o verejnosť, sú takí, ktorých som rozčaroval. Odkazujú mi: Vydrž, bojuj... Ľudia nevedia, koľko zarábame. Myslia si, že dostávame obrovské peniaze.
Lebo nechcete prezradiť, koľko zarábate.
Mám dvadsaťtisíc čistého mesačne. Džudista Jozef Krnáč mi povedal, že má osemtisíc, slalomár Juraj Minčík štrnásťtisíc. Plavkyňa Martina Moravcová vraj donedávna dostávala osem- či desaťtisíc. Ešte horšie je na tom druhý sled. To je katastrofálny stav. Každý z mojich európskych súperov zarába päťkrát viac. Nehovorím, že sa za dvadsaťtisíc nedá žiť, ale špičkový športovec má trochu iný režim a výdavky ako bežný človek. Potrebuje kvalitnejšiu stravu, pitný režim, regeneráciu, ošatenie. Navyše lieta hore-dolu, často sa presúva autom. To všetko ide do peňazí. Nemať sponzorov, zrejme to neutiahnem.
Tvrdíte, že niektorí športovci sa boja vysloviť názor, prečo ?
Naozaj mi nejde len o mňa. Viem, čo koho trápi. Ja sa nečudujem zdržanlivosti vodných slalomárov. Spoločnosť im pomohla vybudovať kanály v Liptovskom Mikuláši a Čunove. A oni investované stopercentne vracajú výkonmi, výsledkami a medailami. To je vynikajúce. Tak to má byť. Aj strelci však rok čo rok nosia množstvo medailí a zaslúžili by si kvalitné strelnice.
Aké máte tréningové možnosti?
Úspechy strelcov sa nerodia zásluhou podmienok, aké majú, ale vďaka tomu, že od rána do večera makajú a baví ich to. Svojho času som prišiel z Košíc do Bratislavy za lepšími podmienkami, trénerom, zázemím. Ale keď idem na tréning, musím sa na poslednej benzínovej pumpe pred Jarovcami zastaviť a kúpiť si dva litre pitnej vody. Na strelnici, kde denne odrobím sedem-osem hodín, nie je pitná voda ani sprcha. To je deprimujúce. Po tréningu sa spotený prezlečiem do civilu a veziem sa osprchovať. Pôvodne na ubytovňu, odkedy som si kúpil byt, tak domov.
Streleckí funkcionári forsírujú každú chvíľu výstavbu inej strelnice. Najnovšie hovoria o Trnave.
Mal by som byť prvý, koho sa spýtajú na názor. Oni však nechodia na strelnice, oni chodia do roboty na zväz. V Trnave je kvalitná základňa brokových strelcov. Nie sú tam však pištoliari a puškári - pre nich by boli ideálne Jarovce, ktoré by využila aj verejnosť. Pred dvoma týždňami ma oslovil môj anglický sponzor, či by nemohla so mnou istý čas trénovať jedna austrálska strelkyňa špecializujúca sa na 3x40. Oznámil som im, že nie som proti, ale ide zima a na Slovensku nemáme halu. Keď sa na to sťažujem, radia mi: Zvýš si rozpočet a choď trénovať do cudziny. Ale ja nemám chuť ani záujem cestovať za prípravou do zahraničia. Dosť sa nacestujem na preteky. Ak mám na prípravu cestovať do cudziny, potom je jednoduchšie v cudzine pôsobiť a ju reprezentovať. Mám také ponuky.
Hrozbou, že odídete zo Slovenska, ste mnohých vyľakali aj rozhnevali.
Nepovedal som to z roztopaše. Povedal som to preto, aby sa zodpovední ľudia prebrali. Nesmie to ostať tak, ako to je.
Ako by to podľa vás malo fungovať?
Päťdesiat- až stočlenná špička plus podobný počet talentov by pôsobili v jednom stredisku, kde by aparát ozajstných profesionálov poskytoval komplexný servis vrátane regenerácie a pomáhal športovcom aj v marketingových a sociálnych veciach. Nezáleží na tom, pod akou hlavičkou by fungovalo, skôr všeobecnou ako rezortnou.
(mo)
