Csongor Kassai (32) pochádza z dedinky Nový Kamenec. Vyštudoval VŠMU a od roku 1997 pôsobí v Radošinskom naivnom divadle v predstaveniach ako Tata, Súpis dravcov, Jááánošííík (po tridsiatich rokoch), Ako sme sa hľadali a ďalších. Veľké príležitosti dostal na Novej scéne, kde vystupuje v muzikálovej novinke Donaha aj v úspešnej Klietke bláznov, kde bol nominovaný za rolu Albína na najlepší mužský divadelný výkon sezóny. Hosťuje aj na ďalších scénach, napríklad v Túlavom divadle či nitrianskom DAB. Patrí k najobsadzovanejším filmovým hercom, vidieť sme ho mohli v Šulíkovej Krajinke, vo filmoch Vadí nevadí, Kruté radosti či Hana a jej bratia. Veľa príležitostí mu ponúkli aj českí filmári, napríklad v Hřebejkovom filme nominovanom na Oscara Musíme si pomáhať alebo v rozprávke Čert ví proč, kde si zahral Lucifera. Jeho nezvyčajné krstné meno znamená po latinsky čajka, morský vták, priezvisko Kassai znamená Košický.
CSONGOR KASSAI vyrástol na dedine v úzkom kontakte so zvieratami. Rád ich pozoroval a sliepky mu znášali vajíčka do dlaní. Sám o sebe hovorí, že povahou mu je blízka skrývajúca sa myš, preto mu dnes viac než dedina vyhovuje anonymita mesta. Herectvo v sebe objavil pri parodovaní stredoškolských profesorov a odvtedy ním žije naplno, no energiu si potrebuje dobíjať samotou.
Vyrastali ste na dedine. Stále vás to tam ťahá?
Kedysi, ešte počas školy, som k rodičom chodieval často, ale chytil som alergiu, takže cez leto tam už takmer ani nemôžem.
Ako vyzeralo vaše detstvo na vidieku?
Rodičia pracovali na štátnom majetku, bývalom JRD, kým družstvo nerozpustili. Odvtedy sú bez práce a teraz čakajú už len na dôchodkový vek. No ako malý som za nimi na družstvo chodieval veľmi rád. A páčilo sa mi, že sme aj doma chovali prasatá, sliepky, moriaky, dokonca aj holuby. Kŕmil som ich už skoro z ruky, a to je veľmi ťažké, lebo holuby na dedine sú plaché. To, že sa ku mne priblížili takmer na dotyk, som považoval za veľký úspech.
Ako sa vám podarilo získať si ich dôveru?
Pravidelnosťou. Chce to veľkú trpezlivosť. Bol som dieťa, takže som nemal na starosti nič iné. Holuby si časom zvykli na to, že idem so zrnom, a keď som prichádzal, hneď sadali na zem.
Domáce zvieratá sa väčšinou chovajú pre mäso. Kto u vás v rodine vykonával akt ukončenia ich životov?
Ich katom bola babka. Malé deti majú k zvieratám srdcový vzťah, veď sú to živé tvory. Ale babky sú nekompromisné.
Vraj ste si obľúbili aj sliepky. Čo môže byť zaujímavé na takom obyčajnom vtákovi?
Napríklad som sa naučil rozoznávať, kedy idú znášať vajíčka. Odpozoroval som, ako sa pri tom tvária, a bavilo ma byť vtedy pri nich. Strčil som pod sliepku ruku a vajíčko mi zniesla do nej. Ešte bolo mokré. Potom som ho hrdo doniesol babičke - toto je najčerstvejšie dnešné vajíčko. Zaujímali ma aj mravce. Keď ma poslali okopávať vinič, radšej som sa venoval im, ako okopávaniu. A ešte som miloval malé káčatká. Díval som sa, ako chodia za mamou a vždy som sa k nim snažil priblížiť, aby som veľkú kačku vyprovokoval, nech ich chráni. Páčilo sa mi, ako sa pri tom nebezpečne tvári.
O sliepkach sa hovorí, že sú hlúpe, súhlasíte s tým?
Až tak som sa nimi vtedy nezaoberal, ale neskôr som o nich videl dokumentárny film a dozvedel sa, že medzi nimi existuje istá hierarchia. Keď sa im donesie krmivo, najedia sa najprv tie, ktoré majú vyššie postavenie, a keď potom jedia ostatné, ďobú ich do hlavy, aby zdôraznili svoju nadradenosť. Podľa toho, koľkokrát si do hlavy nechajú ďobnúť, sa určí hierarchia. To znamená, že ani kohút nestojí v ich spoločnosti na najvyššej priečke.
Ovplyvnilo pozorovanie zvierat aj vaše herectvo? Skúšali ste ich napodobňovať?
Ani nie. Herectvo som v sebe objavil na strednej škole, kde som parodoval pedagógov. Až na Vysokej škole múzických umení nás ako mladých začínajúcich hercov skúšali aj z napodobňovania zvierat. Na skúškach v prvom ročníku som si vybral myš. Tá mi je povahou blízka, lebo aj ja som taká skrývajúca sa myš.
Ak si pripadáte ako myš, ako to vyzerá, keď sa stretnete s niekým, kto má mačaciu povahu? Naháňate sa ako Tom a Jerry v kreslenom seriáli, alebo sa radšej rýchlo schováte do diery?
Býval som skôr ten, kto veľmi rýchlo zalezie do diery, ale mal som veľmi dobrých kamarátov a pedagógov na škole. Úzku, ale autoritatívnu skupinu, ktorá ma doviedla k tomu, že som sa naučil komunikovať s ľuďmi a byť diplomatom. Niekedy ma však diplomacia nebaví. Navyše, sú ľudia, ktorí, keď vidia, že im rozumiete, sa na vás prisajú, a potom ich ťažko presvedčíte, aby sa vás pustili.
Aké sú teda myške príjemné typy ľudí?
Ani neviem. Najviac by mi asi vyhovovala ďalšia myš, ale to je rovnaká povaha, takže sa ťažko znášajú. Dve myši majú nudné konverzácie. Ale zase, keď má niekto veľa energie, mám pocit, že si berie aj tú moju, a potrebujem si od neho oddýchnuť. Ťažko si vybrať, som náročný.
Máte ľudí rád?
Veľmi nie, utekám pred nimi do samoty. Mám pocit, že priveľa kontaktov ma vyčerpáva. Na javisku idem naplno a v hľadisku sedí tristo až šesťsto divákov. Takže, aby som sa naštartoval na ďalší večer, potrebujem byť sám.
Vo filme Musíme si pomáhať ste hrali židovského chlapca, ktorý sa v malej tmavej komôrke ukrýva pred fašistami. Bola táto rola blízka vašej povahe?
Práve vďaka mojej povahe nebolo pre mňa až také náročné hrať takú melancholickú utiahnutú postavu.
Nedávno ste podľa divadelnej hry Radošinského naivného divadla Konečná stanica dokončili česko-slovenský film. Režíruje ho Jiří Chlumský a hrajú tam dvaja českí herci, Josef Abrhám a Josef Somr. Akú rolu máte vy?
Hrám to isté, čo v divadle, takže dílera.
Čo ako díler ponúkate?
Nemal by som to prezrádzať, lebo to je pointa. Ale sú tam prášky.
Umelci sa vo svojich kruhoch často stretávajú s dílermi. Máte s nimi osobnú skúsenosť?
Priskočili ku mne s ponukou, aby som si kúpil hodinky, kuchynský riad alebo mobilný telefón. To je všetko, na čo si narýchlo spomínam.
To sú neškodné veci, neponúkli vám aj niečo tvrdšie?
Nie, to sa mi nestalo. Možno pôsobím na predajcov na ulici dosť odmerane, nepristúpia ku mne s hocičím. Ale omamné látky ma ani nelákajú. Ani fajčiť som sa nenaučil, jednoducho mi to nechutilo. Neviem, asi to súvisí aj s rodinným prostredím a s výchovou. Môžem povedať, že som mal šťastie, lebo som sa s tým nemusel stretnúť.
Dnes ste úspešným hercom. Ocitli ste sa však niekedy bez domova alebo vo vážnych existenčných problémoch?
Skôr som typ, ktorý máva existenčný strach. Mama ma však viedla k tomu, aby som si čo najskôr začal šetriť a mohol sa osamostatniť. Dnes už mám samostatné bývanie, ale ten blok či strach mám stále. Občas si kladiem otázku, čo keď sa mi niečo stane, čo budem robiť?
Strach môže človeka úplne paralyzovať alebo naopak, aktivizovať k väčším výkonom. Ako pôsobí na vás?
Zatiaľ bol pre mňa povzbudzujúci. Aj keď som mierne depresívny, strach ma ešte nezložil. K depresii a stresu pristupujem tak, že ich cez seba plynule nechám prejsť a potom znovu fungujem, lebo život ide ďalej.
Ako to vyzerá u vás doma? Máte rád veci, po ktorých môžete siahnuť, len tak ich ohmatať, zaplniť nimi prázdno? Kúpite si niekedy vec, na ktorú sa rád pozeráte?
Málokedy, som praktický. Mám pocit, že mi to iba chytá prach, zaberá priestor. Aj v knižnici mám najmä rôzne slovníky. A knihy väčšinou také, ktoré obsahujú divadelné hry, takže ich budem pravdepodobne potrebovať viackrát.
Ako trávite voľný čas?
Mám ho tak málo, že sa vtedy snažím dobre vyspať. Čas vypĺňam tým, že sa učím texty, alebo si prečítam, čo si mám pripraviť na ďalší deň. Naposledy som mal voľný čas minulé leto, keď som na dva týždne odišiel na dovolenku. Boli sme síce s kolegami hercami, ale nebavili sme sa o herectve.
Herci si zo seba zvyknú navzájom uťahovať. Prečo?
Po niekoľkých reprízach, keď sa začneme v hre 'nudiť', niečo vymýšľame. Aj ja sa nechám nahovoriť, keď mi kolegovia navrhnú, že mám niečo na javisku vyviesť. A Soňa Norisová nás s obľubou fotí v autobuse, keď spíme.
Celé detstvo ste hovorili po maďarsky. Nemali ste na vysokej škole problémy so slovenčinou, veď reč je jedným zo základných nástrojov herca?
Naozaj to na vysokej škole bol zrazu skok do slovenčiny. I keď samozrejme, ako povinný jazyk sme slovenčinu mali aj predtým. V škôlke sme sa napríklad naučili pesničku Prší, prší, len sa leje a potom sa na to nabaľovali ďalšie slová. Ale keď sa v obchode aj medzi kamarátmi rozprávate iba po maďarsky a slovenčinu nepoužívate, je to problém.
Ako rýchlo ste sa na vysokej naučili po slovensky?
Mám šťastie, že keď som hodený do vody, nezľaknem sa. Naučil som sa počúvať. Po slovensky som rozumel, len som sa bál hovoriť. Keď som niečo zle vyskloňoval, mal som z toho stres.
Vnímate maďarsko-slovenské politické spory? Existujú aj medzi občanmi, alebo sú len hrou politikov?
Spory sa určite nájdu, lebo výnimky a zlí ľudia sú všade. No ja si myslím, že by som mal byť predovšetkým dobrým človekom a až potom dobrým alebo zlým Maďarom, Slovákom alebo kýmkoľvek. Mňa sa politické spory vôbec netýkajú.
Hovorí sa, že na dedine je väčšia spolupatričnosť. Zdá sa vám, že si tam ľudia viac pomáhajú?
Funguje tam aj opak. Ľudia si strážia hranice pôdy, čo som zdedil ja, to je moje a nedám ani centimeter! Sledujú tiež, komu čo do domácnosti pribudne a už hodnotia, ten na to má, ten na to nemá. A potom sa v nedeľu pred domom alebo v kostole ohovárajú. A keď sa počas pokojného nedeľného popoludnia stretnú pred domom tri autá, všetci sú na dvoroch alebo v oknách, lebo to je neobvyklé. Aj o tom, že prídem domov, najbližší susedia vedia.
Vyhovuje vám teda viac anonymita mesta?
Áno, som rád stratený.
FOTO - PAVOL MAJER a ARCHÍV SME
Autor: GALINA LIŠHÁKOVÁ
