Českej filmovej komédii oddávna dominoval skôr hrejivý chápavý humor, sem-tam okorenený satirou. Filmy ako Kristián, Postřižiny alebo aj Obecná škola a Pelíšky sa opájajú sympatiami, humanizmom, človečinou, rozdávajú radosť a nádej, ilúziu šťastia. No je i druhý, spodný prúd českého komediálneho filmu. Namiesto ilúzií ponúka dezilúziu, namiesto sympatickej chápavej človečiny neľútostnú spoločenskú anamnézu, namiesto radosti zimomriavky. Hoci by sa po filmoch ako Návrat idiota, Divoké včely či Městečko mohlo zdať, že je to vec výsostne súčasná, stačí si spomenúť na Miloša Formana, Ivana Passera, Věru Chytilovú, Drahomíru Vihanovú, a je jasné, že Saša Gedeon, Bohdan Sláma a Jan Kraus s väčším či menším úspechom rozvíjajú odkaz československej novej vlny.

V prípade debutu režiséra Mareka Najbrta Mistři , ktorý je však skupinovým dielom (na projekte s ním spolupracovali Robert Geisler a Benjamin Tuček, v titulkoch uvedení ako spoluscenáristi), sa k realizmu so satirickou hyperbolizáciou celkom organicky pripája aj svojrázny druh magického realizmu. Film je skupinovým portrétom členov uzavretej komunity vymierajúcej dediny kdesi na pohraničí, ale zároveň charakteristikou súčasného vidieka a súčasnej postkomunistickej spoločnosti vôbec. Každá z deviatich postáv, ktoré tu živoria, je nejako postihnutá. Niekto aj telesne - ako invalid Jarda, iný duševne (notorik a cvok Bohouš), každý z nich však má predovšetkým zjazvenú dušu.

Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji sú len pozadím pre tento portrét. Ľudkovia, schádzajúci sa v zdevastovanej sokolovni, vlastne ani nemajú záujem o televízne prenosy hokejových zápasov, vyprovokuje ich ďalší životný skrachovanec Pavel, ktorý do komunity prikvitol po rozvode a výpovedi zo zamestnania. On je autorom vety, ktorá sa stala sloganom filmu: "Fandiť si musíme sami. Nikto iný to za nás nespraví!"

Ani zďaleka však nejde len o povzbudzovanie českých hokejistov. "Nie som fanúšikom hokeja," vraví režisér Najbrt, "viac ma baví fanúšikov pozorovať. Som fanúšikom fanúšikov." Jeho filmoví hrdinovia, podobne ako každý z nás, potrebujú predovšetkým fandiť sami sebe. Povzbudzovať sa do ďalšieho boja o život, do zápasu o šťastie. Väčšina z nich to už dávno vzdala, a tak tu, na okraji spoločnosti a na konci sveta len vegetujú, zožierajú sa malichernými problémami, smiešnymi zvadami a zlomyseľným podpichovaním. Našťastie aspoň traja z nich napokon nájdu dostatok síl na pokus o zmenu, čo inak pomerne depresívnemu dielu dodáva aspoň náznak optimizmu.

Film má, možno i prispením skúseného dramaturga Kristiána Sudu, veľmi dobrý scenár. Herecké obsadenie sa sústredilo na málo známych hercov, ktorí dokázali snímku obdariť silou autenticity. Skvelú prácu odviedli aj kameraman Miloslav Holman a hudobný skladateľ Petr Marek. Snímka s výrobnými nákladmi 16 miliónov českých korún patrí k najlepším českým filmom tohto roka.