Choreograf MATTHEW HAWKINS prišiel na pár týždňov do Bratislavy na pozvanie festivalu Ars Poetica, aby naštudoval produkciu Love in Motion, ktorou tento festival poézie koncom septembra odštartovala. Včera sa táto multimediálna poeticko-tanečná inscenácia predstavila aj na festivale Štyri dni tanca pre vás v Banskej Bystrici. Britský choreograf s elegantnými gestami a vyjadrovaním nadviazal po rokoch na svoje pôsobenie v Bratislave, ktoré na začiatku deväťdesiatych rokov znamenalo pre slovenskú tanečnú komunitu vstup do celkom nových oblastí súčasného tanca. Pri našom stretnutí v bratislavskom Nultom priestore A4 mal na zemi rozložené súkromné fotografie z Bratislavy, intímne postrehy z detailov mesta, ktoré si domáci takmer nevšímajú.

Ako sa vlastne začala vaša spolupráca so slovenskými tanečníkmi?

"Prišiel som raz na festival organizovaný súborom Bralen. Spoznal som na ňom veľa tanečných skupín, medzi inými aj Adato choreografky Marty Polákovej. Zdalo sa mi, že by som sa vedel napojiť na ich myslenie. Príjemné bolo, že naša ďalšia spolupráca nebola iniciovaná nijakou oficiálnou inštitúciou, ale vznikla spontánne."

Ako sa vlastne začala vaša spolupráca so slovenskými tanečníkmi?

Prišiel som raz na festival organizovaný súborom Bralen. Spoznal som na ňom veľa tanečných skupín, medzi inými aj Adato choreografky Marty Polákovej. Zdalo sa mi, že by som sa vedel napojiť na ich myslenie. Príjemné bolo, že naša ďalšia spolupráca nebola iniciovaná nijakou oficiálnou inštitúciou, ale vznikla spontánne.

Ako hodnotíte našich tanečníkov?

Vďaka kvalitnému vzdelaniu majú väčšiu anatomickú znalosť ako ja a často aj väčšiu skúsenosť s niektorými technikami ako kontaktná improvizácia.

Čím bol pre vás váš porevolučný pobyt na Slovensku zaujímavý?

Bolo to inšpirujúce nielen čo sa týka techniky, ale hlavne atmosféry práce, ktorá je pre mňa dôležitá. Navyše som začal pracovať aj so skladateľom Jozefom Vlkom, ktorý následne pre slovenský tanec urobil veľmi veľa.

Ako to zapadlo do vašej profesionálnej kariéry?

V tom čase som bol 'bezdomovec'. Bol som pod finančným tlakom. Ak by som si chcel udržať byt v Londýne, musel by som prijať prácu, ktorú som nechcel. Zbalil som si teda veci, dal som ich do úschovne a stal som sa potulným umelcom, ktorý si musí vždy pripraviť svoje nasledovné pôsobenie tak, aby sa nemusel domov vrátiť ani na deň.

Koľko takéto obdobie trvalo?

Asi tri roky. Precestoval som Francúzsko, Maďarsko, Japonsko a mnohé ďalšie krajiny. Niekedy nás podporila aj Britská rada, ktorá veľmi flexibilne reagovala.

Nahnevalo vás niekedy to, čo sa o vašich choreografiách napísalo?

Ani nie. Texty o tanci ma vlastne fascinujú. Sú samostatným umeleckým dielom, vedľajším produktom tanca. Ak sa píše o dráme, kritik môže ťažiť z textového materiálu, pri tanci autor recenzie nemá k dispozícii nijaké podobné pomôcky.

Vy sám však o tanci tiež píšete.

Áno, tanec ma inšpiroval k písaniu ale nie kritík. Skôr sú to denníkové záznamy. To, čo píšem, je čisto subjektívne, mám šťastie, že sa nemusím zamýšľať nad potenciálnymi čitateľmi, ako to musia robiť kritici.

Ako by sa mali diváci pripraviť na vnímanie súčasného tanca?

Málokto príde na predstavenie súčasného tanca len tak z ulice. Funguje tam istý vedomostný a skúsenostný filter, ak to práve nie je špecifický projekt robený niekde na verejnosti. Prečo však medzi divákov nezahŕňať predovšetkým tých, ktorí sú už istým spôsobom kultivovaní? Aj tým, čo majú tanec apriórne radi, však musíme ponúknuť dobré predstavenie, aby naň mohli pozvať aj ďalších svojich priateľov.

Čím by ste argumentovali za zavedene povinných tanečných hodín na školách?

Mohlo by ísť o akýsi návrat k intuitívnemu hľadaniu dobra. Deti cítia, čo je pre ne správne. Keď tanec porovnáme s futbalom, tam sú ciele jasné - všetko sa prispôsobuje úlohe dať gól. Ciele tanca sú oveľa rôznorodejšie. Súčasný tanec nie je len o zvládnutí prísnej tanečnej formy s jej špecifickými pravidlami, ale ponúka navyše akési biele plátno.