Tvorba nie je snímanie, ale komponovanie, hovorí známy ruský režisér Alexander Sokurov Ruského režiséra ALEXANDRA SOKUROVA prirovnávajú k Andrejovi Tarkovskému. Nielen preto, že bol jeho priateľom, že mu asistoval pri nakrúcaní Stalkera, že sa naňho ponáša, ale najmä preto, že i on chápe filmové umenie nanajvýš svojsky.

Myslíte si, že dnes je už filmová reč definitívne vyprofilovaným umeleckým vyjadrovacím prostriedkom?

Kinematografia je ešte stále príliš mladá, necháva sa ovplyvňovať výtvarným umením, hudbou a, samozrejme, aj literatúrou. Je ako uháňajúci rýchlik, kým literatúra je pokojne sa plaviacim parníkom. Obsahuje intenzívny zážitok, skúsenosť, transformovanú do umeleckej podoby. Nezáleží mi na tom, či sa opiera o fantáziu, alebo o skutočné udalosti.

Čo stojí na ceste medzi vami a divákom?

Práve preto, že umelecká reč filmu nie je kanonizovaná, môžem umením vyjadrovať to, čo ma zaujíma. A možno nielen mňa, možno i niekoho iného, neviem. Napokon, nikto nikoho nenúti pozerať sa na môj film. Predpokladám, že divákmi budú tí, ktorí to chcú a potrebujú. Ak na myšlienkovej, intelektuálnej úrovni možno komunikovať s mnohými, lebo mnohí rozumejú, na úrovni emócií a impresií možno komunikovať len s tým, kto je naladený na ten istý pocit, na tú istú náladu.

Film Ruská archa ste nakrútili v jednom zábere. Snažíte sa filmovať novátorsky?

Nie som teoretik, som filmový režisér. Nikdy som netúžil odkrývať niečo nové. Myšlienka celého filmu nasnímaného jediným dlhým záberom je na svete už roky. Neurobil som nikdy nič nové. Zaujímajú ma iba klasická forma a obsah.

Umenie strihu vás neláka?

Filmové umenie sa vyvíjalo ako umenie montáže, teda umenie strihu, umenie nožníc. Napriek tomu veľa filmárov prikladalo väčšiu váhu kontinuite obrazu. Nazdávam sa, že jeho skúsenosti ovplyvnili aj Tarkovského. Už pred pätnástimi rokmi som premýšľal o každom detaile jednozáberového filmu, lenže vtedy neboli technické podmienky na kvalitnú prácu. Prišli až s digitálnymi kamerami. No i tak film, hoci nakrútený jediným záberom, je iba médium, nie cieľ, ani umelecká výzva. Nedokážem byť revolucionárom, dávam prednosť evolúcii.

Možno dnes ešte hovoriť o inovácii v umení?

Len ťažko. Čo nové je napríklad v maľbách Kandinského alebo Maleviča, ak ich porovnáme s umením starovekého Egypta? Alebo v dielach impresionistov, Cézanna porovnávaného s Rembrandtom? Podľa mňa všetky definície modernosti nie sú ničím iným, len produktom konvenčnosti kritikov.

Lákajú vás experimenty?

Každý umelec si vyberá vlastnú cestu na dosiahnutie cieľa. Napríklad ja nemám nárok na čistý experiment: nie som milionár. Nakrúcam filmy za peniaze štátu alebo ľudí, ktorí mi dôverujú. Ruská archa je čisto akademické dielo, premyslené a detailne naplánované už dávno. Vznikalo za mimoriadne ťažkých podmienok, takže nie všetko, čo som si vymyslel a naplánoval, som aj nakrútil.

S čím ste mali najväčší problém?

Predovšetkým s obrazom. Kameramana, s ktorým som na tomto filme spolupracoval, vybrali nemeckí koproducenti - a bolo to ťažké. Pre mňa aj preňho. Tilman Büttner je silný, tvrdý muž. Zodpovedne sa pripravoval na technickú stránku nakrúcania, veď musel uniesť a obsluhovať viac ako tridsať kilogramov techniky. No duchovná stránka filmu, tá najdôležitejšia pre umelecké vyznenie, mu bola cudzia. Celkove si myslím, že kameramanská prax zaostáva ďaleko vzadu za umeleckými ambíciami kinematografie.

Koľko pokusov ste potrebovali na nakrútenie tohto filmu?

Napokon sme ho nakrútili na štvrtý pokus 23. decembra 2001. Hoci - vlastne to nie je pravda, pretože záznam obrazu bol len poslednou a pre mňa vôbec nie tou najpodstatnejšou fázou. Nakrútený materiál sme ešte korigovali v počítači, ale nestrihali sme ho. Filmový obraz je v podstate plátno, na ktorom filmár dovŕši svoj zámer za pomoci svetla a farby. Zvuk celému dielu dodá život. Tvorba filmového umeleckého diela nie je nakrúcanie, ale komponovanie.

Autor: MILOŠ ŠČEPKACannes - Bratislava