Cez jej oči sme vnímali stav našej krajiny v roku 2003. Na obrázkoch boli prevažne ženy, dievčatá a deti tak, ako ich každý deň vidíme, ale vlastne hlbšie nevnímame. Mladá talentovaná fotografka LUCIA NIMCOVÁ za ľuďmi cestuje po Slovensku aj po svete a pozorne sleduje, ako budú komunikovať s jej fotoaparátom. S trpezlivosťou a priam neviditeľne sa vnára do najintímnejších situácií života, odkiaľ prináša správy. Z domu si nesie neuveriteľnú energiu z toho, že všetko sa musí dobre skončiť, že inak sa to nedá.

Ste fotografka, ktorá pri svojej práci potrebuje veľa cestovať?
Asi áno, to je práca dokumentárneho fotografa - mal by byť na miestach, kde sa deje niečo pre neho zaujímavé.
Považujete sa za dokumentárnu fotografku?
Ja sa nepovažujem za nič. Nemám definované, do ktorej skupiny patrím, ani som nikdy nemala takú potrebu. Robím to, čo ma práve zaujíma.
Robíte neobyčajné obrázky na obyčajných miestach. Odkiaľ viete, kam máte ísť?
Stále sa učím. Dvakrát idem na to isté miesto a dúfam, že na ňom niečo bude. Ak to tam nie je, hovorím si, že len ja som to nenašla, že to tam musí byť. Niekedy tam urobím fotku, o ktorej viem, že ju tak rýchlo ničím neprekonám, a miesto uzavriem. Chodím na miesta, ktoré mi pomôžu vyriešiť veci, o ktorých práve uvažujem, napríklad na súťaž Miss alebo na rodinné stretnutia. Vo Viedni, kde som fotografovala bály, som pochodila množstvo bálov a po desiatich minútach som z mnohých odišla, lebo som cítila, že tam nič neurobím. Napríklad Psychoanalýza bálov - samí psychológovia, veľmi dobré na pozorovanie, ale bolo mi jasné, že obrazom to neuchopím. Niekde, jednoducho, cítim bariéru a viem, že sa mi tam nechce fotiť. Na policajnom alebo na požiarnickom bále som však vošla a hneď som vedela, že to je to, čo hľadám. Atmosféra, ľudia. Tam chcem byť a hľadať.
Radšej máte jednoduchých, úprimných ľudí, ktorí sa na nič nehrajú, však?
Treba si uvedomiť, že vždy je problém získať dôveru, vycítiť, či je to prostredie blízke, alebo práve naopak, a potom ho uchopiť obrazom. Všetko závisí od môjho rozhodnutia, ako sa cítim, že to zvládnem. Niektoré situácie sú veľmi komplikované na uchopenie práve fotomédiom.
Ako sa vám darí preniknúť s fotoaparátom k ľuďom tak blízko, do intímnych chvíľ a situácií?
Nie je to tak, že niekam prídem a o päť minút mám fotku. Veľmi často je za tým dlhodobý proces, v ktorom je dôležité aj niečo dávať, nielen brať. Také fotky môžu vzniknúť len vtedy, ak ľudia cítia, že im nechcem nič ukradnúť a že to myslím úprimne. Ak sa hoci aj na intímne chvíle pozeráte povrchne, môžete sa sústrediť na kompozíciu, alebo na ich výtvarnú stránku. Mňa na situáciách zaujíma to, čo je za nimi. To úplne najobyčajnejšie.
Poznáte ľudí, ktorých fotíte?
Závisí od situácie. Niektorí ma poznajú a niektorí si ma ani nevšimnú. Tým nechcem povedať, že som paparazzi. Musím vycítiť zo situácie, či to ľudia chcú, alebo nie. Nemohla by som fotiť vtedy, ak ľudia nechcú. Možno to nie je pre fotografa typické, lebo profesionál musí priniesť správu za každých okolností.
Fascinujúca je intimita chvíle na fotke z hotelovej izby, kde sa prezlieka novomanželský pár a nevesta leží unavená na posteli. A vy ste tam tiež!
Bola som s nimi celý deň, vlastne dva dni a v určitom momente ma už nevnímali. Splynula som s prostredím, nerušila som ich, neliezla im na nervy.
Pre diváka sú to malé záhady. Ako napríklad viete, že dievča na inej fotke má pod džínsami a silonkami gatky s roztomilým nápisom Love?
To musíš predvídať, vidieť, že sa niečo deje, pozeráš sa a čakáš. Všetko sú to momenty, sekundy, v ktorých sa rozhodujem, či áno, alebo nie. Buď to stihnem a stojím na správnom mieste, alebo nie.
Kedy ste začali fotiť?
Keď som mala deväť rokov, odfotila som ľadového medveďa v zoo. Bolo to strašné, ale človek, ktorý ma naučil fotiť, Marián Kusík, ma neskutočne vychválil, a tým ma naštartoval. V tom čase som chodila na strelecký krúžok, spevácky, hrala som divadlo, basketbal, ale fotka mi zostala.
Ľutujete niekedy, že nemáte poruke fotoaparát?
Stále mám pri sebe fotoaparát, inak som veľmi nervózna.
Ak prídete ovešaná fototaškami, oblečená pracovne pohodlne, ako môžete splynúť s prostredím?
Chodím presne tak isto ako teraz, fotoaparát mám v taške. Často som riešila to, že pri fotení musím byť nenápadná, oblečená v nenápadných farbách. Bola som v štádiu, že mi bolo už úplne jedno, čo mám na sebe. Až som si raz uvedomila, že ak idem fotiť a na sebe mám červené tričko, tak si ma všimne viac ľudí, ale čo sa dá robiť - som to ja. Naučila som sa úplne neprispôsobovať seba svojej práci a foteniu, ale aj svoju prácu prispôsobiť tomu, kým skutočne som. Nestratiť sa v tom, čo robím.
Vedeli by ste byť objektom fotografovania?
Mám súbor záberov o sebe z pobytu v nemocnici. Bola to moja vnútorná výpoveď, keď som si povedala, že ak chcem fotiť ľudí, v prvom rade nemám čo skrývať ja. Ak chcem fotiť iných, ukážem aj seba presne tak, ako mňa ľudia zaujímajú. Som presne taký istý obyčajný človek ako ľudia na mojich fotkách. Veľkým trendom deväťdesiatych rokov bolo, že autorky fotili samy seba. Čítala som k tomu zaujímavú otázku: koľko autoriek sa ešte bude musieť obetovať trendu? Chápem však, že pre ženy ide o prirodzenú tému, ktorá sa dotýka každej. Seba som riešila počas školy, mám o sebe mnoho subjektívnych dokumentov. No keď som zhruba pochopila, kto som a čo chcem, môžem sa venovať ľuďom naokolo, hľadať ich problémy.
Dostali ste sa do hladiny pokoja?
Aj preto som začala fotiť ženy v ich prirodzenom prostredí, nahé. Presne takto som spracovávala sama seba. Tak isto, ako sa tie nahé ženy hanbili predo mnou, som sa hanbila ja pred nimi. Nachádzanie spoločnej reči v niečom takom intímnom bolo veľmi zaujímavou skúsenosťou.
Mnohým vašim fotografiám, ktoré urobíte na východnom Slovensku, dodávajú miestne kulisy nádych éry komunizmu, akoby sa tam odvtedy nič nezmenilo. Aké ste mali detstvo, ktoré ste prežívali v tom čase?
Perfektné! Moji rodičia pochádzajú zo Stariny, ktorá už dnes neexistuje, lebo je tam vodná nádrž. Detstvo som prežila tam. Tým, že dedina už nie je, nemám miesto, ktoré by bolo mojím domovom. Humenné je mestom, v ktorom som vyrastala. Tak dobre ako doma sa môžem cítiť kdekoľvek, lebo moje miesto už neexistuje. Východ má v sebe otvorenosť, to typické „nejako bolo - nejako bude", možno trochu ľahostajnosť, ale zároveň neuveriteľnú energiu z toho, že sa to musí dobre skončiť, že sa to nedá inak.
Čo ste vtedy vnímali ako čarovné?
Mama ma v istom období preložila pre problémy s družinárkou na ukrajinskú základnú školu. Rodičia sú Rusnáci, takže s jazykom som nemala problém. Bola to škola, kde sme stále chodili do lesa, v triede nás bolo asi pätnásť a s učiteľmi sme mali kamarátsky vzťah. V škole bola aj fotokomora. Na Humenné spomínam veľmi dobre, len... mnohí z ľudí, ktorí tam ostali, nie sú až takí šťastní. Riešila som to na svojich fotkách Trochu z punku. Dotýka sa ma, že najbližším kamarátom, s ktorými som vyrastala, sa nepodarilo realizovať tak, ako by chceli. Spolu s inými ľuďmi z východu rozmýšľame o tom, či sa vrátiť domov a niečo tam zmeniť, alebo to brať tak, že iba ak pomôžeš sám sebe, pomôžeš aj ostatným.
Niekde ste povedali, že nechcete robiť pekné obrázky, ale rozvíjať diskusiu. O čom by bola - o živote ľudí, ktorí sú na fotografiách, alebo o umení?
Úplne najlepšia cesta je, ak tam je aj diskusia, aj umenie. Najlepšia fotka je taká, ktorá v pohode obstojí v dokumente, ale dá sa vystaviť aj v galérii, lebo má farbu aj kompozíciu.
To musí byť ťažké.
Veď sa to ani až tak extra nedarí (Smiech.) Ak mám päť-šesť fotiek za rok, som spokojná. Teraz vyberám do súťaže snímky spomedzi vecí, ktoré robím aj rok.
Ste na seba náročná? Alebo máte svojho kritika?
To je to, o čo sa snažím - aby som takých ľudí našla, aj sa k nim dostala. No zároveň nejaký základ je aj vo mne, študujem od štrnástich fotografiu, tak už o nej niečo viem. Na Slovensku sú to Martin Kollár, Jozef Ondzik alebo Václav Macek, s ktorými sa stretávam a rozprávam o tom, čo robím. Hlavne vtedy, ak musím niečo odovzdať v termíne a nemám čas na odstup, potrebujem počuť názor niekoho iného. Lebo väčšinou prejde mesiac-dva, niekedy pol roka, kým viem posúdiť, či je fotka v rámci toho, čo už bolo vo svete vytvorené, dobrá a obstojí.
Aká je dobrá?
Taká, ktorá nejakým spôsobom rozširuje svet. Ukazuje niečo, čo ešte nebolo ukázané, povedané takýmto spôsobom.
Ako hľadáte moment, ktorý môže povedať niečo nové? Treba naň dlho čakať, vytrvalo za ním chodiť a loviť ho, alebo sú to náhody?
Na to neexistuje žiaden vzorec. Často sa stane, že niekam idem, lebo cítim, že tam niečo bude, a nakoniec nič nenájdem, ale vždy sa niečo dozviem a teoreticky v sebe vyriešim to, čo využijem inokedy.
O svojej práci sa rozprávate s fotografmi aj teoretikmi-mužmi, nachádzate v niečom spoločnú reč? Rozumejú tomu, prečo fotíte ženy práve tak?
Rada by som sa radila so ženami, lebo by mali určite iný názor, ale na Slovensku nie je veľa žien, ktoré by robili dokumentárnu fotku. Väčšinou sa venujú výtvarnejšej, subjektívnejšej tvorbe. Alebo možno len ja som ešte takú nenašla? Aj tak je to však zaujímavé, lebo muži sa na moje veci pozerajú úplne inak a majú iné pripomienky, z ktorých si beriem to, čo potrebujem. Niekto mi zhodnotí len kompozíciu obrázku a niekto povie, že také by nafotiť nemohol, lebo je muž. Ja si z fotky odnášam hlavne pocit. Ten je omnoho dôležitejší, než kompozícia či zlatý rez. Niekedy mám chuť schválne tieto kritériá vypustiť, lebo ich mám zo školy vryté a chcem sa ich zbaviť. V každom prípade, fotka musí byť pre mňa úprimná, taká, že ňou neklamem.
Povedali ste, že cyklus Ženy ste urobili aj preto, lebo by ho neurobil žiaden muž, ale objektom mužov-umelcov je väčšinou práve žena, ženská krása, múza a podobne. Nie je to čudné?
Do žien som sa pustila preto, že ich vnímam inak - a aj seba vnímam inak - ako často na iných fotkách vidím. Nemám však rada, keď sa svet delí na mužský a ženský, jednoducho si vážim dobré fotografie a dobrých fotografov. Žena pre mňa nie je estetický objekt, ale osobnosť, ktorá mi niečo hovorí, alebo mi odpovedá na otázku, ktorú si chcem vyriešiť. Tiež stále premýšľam o tom, že som žena a kde je moje miesto.
Teda téma ženy, ktorú ste spracovali do obrazovej správy o Slovensku, čo vydáva každoročne Inštitút pre verejné otázky, sa núkala sama?
Už predtým som robila takúto konceptuálnu tému - aj preto, že som z východného Slovenska a mnoho žien tam žije dosť ťažko a mnoho ľudí trebárs v Bratislave vôbec nevie, ako sa tam žije. Mala som pocit, že to chcem ukázať, lebo tie ženy majú niečo do seba. Nie sú estetickými objektmi, ale udržiavajú chod veci. No zároveň podliehajú tým istým javom, napríklad globalizácii, ako všade inde na svete.
Pochopili to návštevníci výstavy alebo ľudia, ktorí si pozrú vašu knihu?
To ma vôbec netrápi. Pre mňa je dôležité, že som povedala, čo som chcela. Ak by som premýšľala, či ma niekto pochopí, alebo nie, asi by som nič neurobila.
Napriek tomu, že nedelíte dobrú fotografiu na mužskú a ženskú, vystavovali ste na spoločnej výstave slovenských výtvarníčok Ona a jej srdce. Koncepčne vás teda zaradili k ženskému umeniu. Bránite sa tomu?
Nie, vôbec. Nemám rada spoločné výstavy s názvom ako mladá slovenská fotografia, ale páčia sa mi tematické výstavy, ktoré majú jednu tému, trebárs ženské srdce. Spontánne hľadám, čo mi k téme napadne, je to zaujímavejšie ako generačné výpovede, ktoré spolu vôbec nesúvisia. Na výstave Ona a jej srdce sa predstavili umelkyne, ktoré žijú v Prahe alebo sú z východu a tu ich nikto nepozná. Páčilo sa mi, ako sa prepojila klasická výtvarná cesta s fotografiou, lebo to na Slovensku ešte nie je bežné. Tu sa umenie delí na fotografiu a umenie.
Je pravda, že len najlepší z najlepších dokumentaristov sú vyhlásení za umelcov a ich fotografie visia potom v kalendároch a prestížnych galériách.
Možno je to tým, že dokumentaristom sa cíti byť každý, kto vyfotí chodca na chodníku. Dokument pre mnohých neznamená nič navyše, len bežný život na fotke. Prešla som výtvarnou fotografiou aj experimentmi, ale zdá sa mi, že najťažšie a najzaujímavejšie je nájsť práve formu aj obsah v jednej sekunde. Život ponúka toľko vecí, že netreba nič vymýšľať, stačí hľadať. Naše myslenie je oproti realite veľmi obmedzené.
Neláka vás supermoderné prostredie a najnovšie technológie, aké ponúka napríklad digitálna fotka?
Podľa toho, čo chcem povedať. Všetko ostatné sú len prostriedky. Som si vedomá toho, čo mám a čo s tým môžem robiť. Vždy mi bolo záhadou, ako sa niekto hodiny vedel baviť o technike a so sebou mal kopu objektívov. Technika je dôležitá, ale nie najdôležitejšia. Ja mám jeden fotoaparát, ktorému verím.
Fotograf agentúry Magnum, Bruce Davidson - práve jeden z tých, čo sa dostal do kalendára - hovorí, že dobro a zlo často menia svoje podoby a dokumentárny fotograf by mal byť pri fotení nanajvýš ostražitý, či práve neprekrúca pravdu.
To sú naše večné debaty s Martinom Kollárom. Keď som na vysokej škole robila knihu o dedine Miková, rozprávala som sa o tom s fotografom Jindrom Štreitom. Prvýkrát som totiž fotila dokument a rozmýšľala som, akým právom niekomu vleziem do domu. Jindro Štreit mi vtedy povedal, že ak nejaká situácia existuje, tak ju máme právo zaznamenať, ak nám odpovedá na otázku, ktorú chceme povedať ešte iným. Každá situácia má tisíc tvárí a pre každého znamená niečo úplne iné. Najdôležitejší je vnútorný pocit, že neklamem a že hovorím úprimne. To je jediná možná odpoveď, lebo už o sekundu je všetko úplne inak.

Správa o Lucii Nimcovej
Fotografka Lucia Nimcová (27) vyštudovala fotografiu na strednej umeleckej priemyslovke a na Inštitúte kreatívnej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. Za svoje fotografie získala ocenenie v Japonsku, cenu Fujifilm Euro Press na Slovensku, v Česku vyhrala súťaž Lidových novin Kto je kto. Výhra v súťaži, ktorú vyhlásil Inštitút pre verejné otázky, vyšla v podobe Obrazovej správy o stave krajiny v roku 2003.
Rodáčka už z neexistujúcej Stariny na východnom Slovensku žila istý čas v Prahe, teraz v Bratislave a striedavo v krajinách, ktoré jej poskytli umelecké štipendium. Po Viedni je to momentálne Nemecko, kde fotí východných Nemcov.

Rok 2003 v číslach a faktoch
* na jedného dôchodcu pripadá len 1,8 aktívne prispievajúcich do dôchodkového systému,
* podľa prieskumov verejnej mienky za najdôveryhodnejšiu štátnu inštitúciu občania považujú armádu (dôveruje jej 71 percent občanov), za najmenej dôveryhodnú Slovenskú informačnú službu, ktorej dôveruje iba 11 percent občanov,
* neplatiči splátok kúpnych zmlúv za predaj majetku a akcií štátu dlhovali Fondu národného majetku k 31. augustu 2003 takmer 16,5 miliardy korún,
* v prvom polroku 2003 poklesol priemerný mesačný podiel obyvateľov v hmotnej núdzi na 10,4 percenta, oproti 11,5 v roku 2002,
* nadštandardný je podiel mladých nezamestnaných ľudí - v roku 2002 tvorili 38,7 percenta nezamestnaných,
* v školskom roku 2002/03 študovalo na českých vysokých školách takmer 6400 slovenských študentov,
* na Slovensku ide na financovanie vedy len 0,65 percenta HDP, v krajinách EÚ je to 1,9 percenta HDP,
* až 73 percent podnikateľov si myslí, že pri verejnom obstarávaní dochádza vždy, resp. často ku korupcii,
* iba tri poslanecké kluby v parlamente - Smer, KDH a SMK - pôsobili ku koncu roka v pôvodnom zložení,
* stranícku príslušnosť v roku 2003 zmenilo až 22 poslancov - klub HZDS opustilo 11 poslancov, klub SDKÚ 7, z klubu ANO odišli 3 poslanci a z KSS vystúpil 1,
* hoci príslušníci maďarskej národnostnej menšiny tvoria takmer 10 percent z celkovej populácie, podiel vysokoškolských študentov maďarskej národnosti na Slovensku je iba 5 percent.
Podľa: Slovensko 2003, Súhrnná správa o stave spoločnosti. Vydal: IVO

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ, LUCIA NIMCOVÁ