Znovu je tu s politickou satirou v partii s Mirom Nogom a Zuzanou Tlučkovou. V Knock Oute knokautuje politikov, národnostné menšiny a hlavne divákov s nádejou, že sa zasmejú na správnom mieste. Súd ho podmienečne odsúdil na tri roky, lebo spôsobil nehodu s tragickým koncom. Na istý čas sa preto utiahol, aby sa na jeseň vrátil v muzikáli, kde sa nahota hercov stala tŕňom v oku slovenského bulváru. Štefan Skrúcaný.

Začal sa nový školský rok. Je pre vás tohtoročný september - po vašej autonehode - určitým pracovným alebo aj ľudským začiatkom?
Je iný v tom, že sa pre mňa nezačal tak, ako deväť školských rokov dozadu - neviezol som deti do školy. Istý čas ich voziť ani nebudem a je mi to ľúto o to viac, že chodia do novej školy, ktorá je od nášho domu ďalej, ako tá predtým. Teraz to musí stíhať moja žena. V ničom inom a zásadnom iným nebol. Nehodu som ľudsky absorboval asi v priebehu mesiaca, spoločensky - v priebehu ďalších dvoch. Bola to nešťastná náhoda - v nesprávnej chvíli som sa ocitol na nesprávnom mieste. Napriek tomu, že som išiel rýchlejšie, necítim sa ako zatrateniahodný vinník, lebo to bolo neúmyselné, nepripravoval som úkladný zločin. Stalo sa mi to, čo sa môže kedykoľvek stať komukoľvek z nás. Nikomu to neprajem a nikdy na to nezabudnem. Nevidím však dôvod na to, aby som odrazu začal žiť nový život s inými prioritami. Mám 44 rokov a svoj rebríček hodnôt mám usporiadaný tak, že ho nepotrebujem zásadne meniť.

Kedy sa vám definitívne usporiadal? Ešte pred štyridsiatkou?
Samozrejme, že kozmetické úpravy sa objavujú stále, ale základný rebríček si človek formuje v postpubertálnom čase a u chlapa by sa jeho kryštalizácia mohla skončiť niekde medzi 25. a 30. rokom života. Nasleduje ešte desať rokov na korekcie, ale keď sa človek blíži k 40. a nie je úplný hlupák alebo arogantný ignorant, mal by byť už sformovaný. Navyše, už som mal skúsenosť so stratou blízkeho človeka, s konečnosťou ľudského bytia. Toto poznanie som už nepotreboval nejako prehlbovať. To, čo sa mi stalo, je istou školou života, ale tu už ide o také nadstavbové štúdium, aké človek nepotrebuje. Neodporúčam ho nikomu.

Ako vyzerá váš rebríček?
Na spokojný život potrebujete, aby ste boli zdravý, mali niekoho rád, niekto mal rád vás a aby ste mali prácu, ktorá vás baví, prípadne aj napĺňa. Sú to základné predpoklady na to, aby mohla vzniknúť aká-taká životná pohoda, o ktorej sa dá chvíľkami hovoriť, že je to šťastie. Väčšinou si totiž to, že sme boli šťastní, uvedomujeme až s odstupom času. A, samozrejme, bolo by dobré žiť tak, aby sa človek mohol komukoľvek pozrieť priamo do očí. Ak by som to zveličil - aby bol pripravený v ktorúkoľvek chvíľu odísť z tohto sveta s pocitom, že nikomu nie je nič dlžný a všetko urobil pre to, aby svoje medziľudské vzťahy riešil pozitívne. Nemám žiadnych priamych a vedomých nepriateľov. Na Slovensku je síce veľa ľudí, ktorí ma nemajú radi, alebo ma dokonca neznášajú, ale to je iracionálne. Nemajú na to najmenší konkrétny dôvod, sú to len pocitové veci a ja sa za to na nich nehnevám.

Ostávate teda vo svojom povolaní. Je pre vás zábavný žáner oporou aj v súkromí?
Áno, s humorom ľahšie zvládate prekážky, ktoré vám život prinesie. Nemusí to vždy byť "rehot" za každú cenu, stačí pohľad na život z jeho pozitívnej strany - netreba robiť z komára somára, a z malicherností veľké problémy. Dôležité je nájsť aj v tom zlom, čo sa človeku prihodí, nejaké pozitívne východisko. Snažil som sa vyrovnávať s následkami nehody vo svojom vnútri, a po tom, ako som ich začal riešiť s pozostalými a svojimi blízkymi priateľmi, dosť sa mi uľavilo na duši a na svet som sa znova začal dívať s istou dávkou optimizmu. Pomohlo mi množstvo pozitívnych reakcií ľudí, ktorí pochopili, že to bola situácia, ktorá sa v tej najneočakávanejšej chvíli môže stať komukoľvek z nás. Znovu ma to presvedčilo, že v ľuďoch v kritických chvíľach víťazí dobro. Prešiel som očistcom, ale dnes som tu s rovnakým náhľadom na život, aký som mal na jar, len s potvrdením toho, že ľudové príslovie - v núdzi poznáš priateľa - platí.

Nie je pre komika a zabávača nepríjemným vedomie, že musí ostatných vždy rozveseliť?
Svojím spôsobom áno. V dňoch po havárii som si uvedomil, že keby som mal akúkoľvek inú profesiu, bolo by mi jednoduchšie. Mal som vtedy veľa objednávok na rôzne vystúpenia, ale bolo by odo mňa bezcitné až morbídne, ak by som v tej chvíli niekde žartoval. Nevidím však dôvod na to, aby som po čase nepokračoval vo svojej práci. Keby sa to stalo architektovi, rovnako by nezmenil svoje povolanie a nezačal by z večera do rána pracovať napríklad v nejakej reklamnej agentúre. Navyše, mám veľa kamarátov, s ktorými spolupracujem dlhé roky. Či už je to Miro Noga, Rasťo Piško, alebo Stano Gurka. Bolo by absurdné, keby som im povedal: "Chlapci, už s vami nikdy nebudem robiť, lebo som mal dopravnú nehodu." Zvažoval som len postupnosť krokov návratu k práci, a tu mi pomohlo divadlo.

Máte na mysli prípravu na muzikál Donaha?
Áno. Divadlo je pre mňa fundament. Dnes tu máme veľa rýchlokvasených umelcov, ktorí "išli okolo" a zrazu sú z nich hviezdy. Takíto ľudia potom veľmi ťažko spracúvajú svoj úspech a prepadávajú ich hviezdne maniere. Je veľmi náročné vydržať preťaženie podobné skúsenosti pilotov nadzvukových lietadiel pre niekoho, kto príde odniekiaľ do Bratislavy, urobí tu 1 - 2 relácie, alebo sa mu vydarí jedna pesnička a z noci na ráno ho pozná celé Slovensko. Takto vznikajú takzvané celebrity, a ak svoj úspech nezvládnu, môžu sa z nich stať úplní úbožiaci. Som absolventom klasickej školy, kde nám prednášali výnimoční umelci, ktorí nás okrem profesie naučili aj rozoznávať kvalitné duševné a ľudské hodnoty. Aj preto som sa vrátil k divadlu, lebo som z neho vyšiel. A v čase 2. premiéry muzikálu odvysielala Markíza prvú časť našej novej zábavnej relácie Knock Out. Pracovne sa teda vraciam na dvoch frontoch naraz.

Hodnotu Donaha! ešte pred premiérou nabúrala bulvárna fotografia nahých hercov. Je len náhoda, že ste sa na tej fotografii neocitli aj vy. Uvažovali ste o tom, ako by ste sa bránili? Čo radíte Mirovi Nogovi?
Žiaľ, na Slovensku máme ešte veľké legislatívne diery v oblasti ochrany osobnosti. Vonku by ste za to mohli vysúdiť veľké peniaze, ale u nás by bolo najúčinnejšie chytiť toho fotografa a rozšliapnuť mu fotoaparát, prípadne ksicht.

Atakujú vás ľudia čiernym humorom?
Samozrejme, dostávam aj vtipy cez sms. Vôbec mi to neprekáža. Bolo by hlúpe, keby človek, ktorý sa zaoberá humorom a často si robí žarty z iných, nebol schopný prijať nejaké žarty na vlastný účet. Keď takýto vtip dostanem, pošlem ho ďalej kamarátom.

Napríklad?
Ten posledný znel: "Máte problémy so svokrou, s daňovákom, či s firmou, ktorá vám nechce zaplatiť dlžobu? Sme tu pre vás! Brzdy značky Skrúcaný."

Napriek tomu, keď je humor už pracovným nástrojom, nestáva sa trochu smutnou záležitosťou?
Uvedomím si to v okamihu, keď niekam prídem a ľudia odo mňa očakávajú, že do piatich minút popadajú od smiechu. Chcú, aby som aj na otázku, koľko je hodín, odpovedal nejakým bonmotom. Aj preto som rád, že nie som klasickým humoristom. Stále som v prvom rade hercom. U nás sa za muzikál označuje aj pódiové vystúpenia za sebou idúcich klipov, ktoré už nemá nič spoločné s činohrou - odohrá ho každý, kto vie len trochu spievať a navlečú ho do kostýmu. Muzikály, ktoré sme však robili na Novej scéne s Mirkom Nogom - Niekto to rád horúce, Klietka bláznov, alebo Donaha! - sú ešte klasické. Sú to zároveň aj ťažké činohry, ktoré nemôže zahrať niekto, čo išiel okolo. Obsahujú veci, ku ktorým musí človek dospieť prácou, životom, poznaním, a preto si cením, že sa môžem podieľať na takýchto náročných projektoch. Nemusím robiť len zábavné programy, kde sa ozlomkrky žartuje. A okrem toho, v profesii, kde produkujete len humor, vždy nastane čas, keď treba odísť. Nerád by som v dôchodku chodil po kultúrnych domoch a rozprával vtipy. Spravím všetko pre to, aby to tak nebolo.

Vaša manželka, s ktorou dlhé roky spolupracujete aj v zábavných reláciách, hovorí, že v súkromí je skôr vážna a seriózna osoba. Aký ste doma vy? Žartujete?
Nie som typ, ktorý zíde z hľadiska a zrazu je morózny, filozofujúci a akýsi zádumčivý. Som veľmi podobný tomu človeku, ktorého ľudia poznajú z javiska. Humor vnímam prirodzene, a ak mi na um zíde niečo vtipné, použijem to, aj keď nie za každú cenu.

Napokon, verejnosti viete ukázať aj vážnu tvár. Boli ste jedným z predstaviteľov umelcov, ktorých si premiér Dzurinda pozval na raňajky, aby im vysvetlil kauzu "skupinka". A ako jediný z nich ste boli ochotný sformulovať odpoveď pre novinárov, a teda aj pre verejnosť. Ako dnes hodnotíte, o čo vlastne premiérovi išlo?
Jeho snaha udržať si spätnú väzbu je pozitívna. Zrejme pochopil to, čo mu kedysi vyčítal a radil Jaro Filip - aby si otvoril okná na tom svojom bavoráku a pozeral sa, čo sa deje vonku. Asi má pocit, že prostredníctvom zástupcov rôznych spoločenských odvetví zistí, ako verejnosť vníma jeho kroky. Verím však, že to nebude robiť len vtedy, keď mu tečie do topánok - len pred voľbami, keď treba nahnať preferencie, alebo keď je zle a je tu nejaká kauza. Preto túto jeho aktivitu vnímam ako snahu zostať - aspoň jednou nohou - na zemi.

Takže v inom čase neboli politici na váš názor zvedaví?
V posledných rokoch začínam mať pocit, že sme zneužívaní. Siaha sa po nás veľmi účelovo - vo chvíľach, keď treba zvrátiť vývoj verejnej mienky. Ešte pred pár rokmi som bol ochotný v záujme toho, aby bolo Slovensko zaradené medzi civilizované krajiny Európy, ísť na námestie a povedať svoj názor. Aj napriek tomu, že som si veľa ľudí s opačným názorom popudil proti sebe až tak, že ma začali nenávidieť - len preto, že som nebol pokrytec a povedal som, čo si myslím. Mnohí si mysleli to isté, čo ja, alebo aj iné, ale nepovedali to! Ja som bol pripravený argumentovať. Ak má niekto iný názor, nech ho povie a tiež argumentuje, prečo to tak je! S úprimným vedomím toho, že chcem pomôcť, som teda verejne vystupoval. Dnes by som to už asi nerobil a vnímal by som to komerčne. Samozrejme, sú tu však politické strany, pre ktoré by som to neurobil za žiadnu sumu.

Vystupovali ste na krste prvej premiérovej knihy Kde je vôľa, tam je cesta. Prečítali ste si ju?
Nie. Jedna z mojich najhorších vlastností je, že sa nedokážem prinútiť čítať. Často ani texty hier, ktoré idem robiť. Čítam ich až na stretnutí s režisérom, keď by som ich mal mať už dávno preštudované.

Prečo je to tak?
Predovšetkým mám málo času. Navyše, nikdy som nemal rád romány a nemám rád ani romantické filmy. Možno budete prekvapení, ale poznám len niekoľkých svetových hercov. Nezaujíma ma, čo si ľudia vymyslia, potom to nakašírujú, zinscenujú a tvária sa, že sa to práve teraz stalo. Mám radšej dokumenty, publicistiku, literatúru faktu. Keď si predstavím, ako to ten spisovateľ pri počítači vymýšľa a ja to mám "papať veľkou lyžicou", alebo ako vzniká film - na pľaci stoja kameramani, kostyméri a maskéri, a teraz ja mám trpieť a sužovať sa, ako dopadne hlavný hrdina, ktorý je už dávno vo svojej vile na Bahamách, tak to odmietam. Vôbec ma to nebaví.

Nie je v tomto prípade riskantné chodiť na krsty knižiek politikov?
Keby som robil krstného otca, ktorým bol v tomto prípade Július Satinský, možno by som mal aspoň obsahovo poznať, o čo ide. Bral som to však skôr ako podporu premiérovej politiky.

Angažovali ste sa aj v Česku. Ako jeden z mála slovenských umelcov ste podpísali petíciu proti likvidácii ich verejnoprávnych médií. Majú takéto petície význam?
Majú, ale na Slovensku je situácia úplne iná. Dochádza tu k likvidácii kultúry a nikoho to netrápi. Je mi veľmi ľúto, že naši investigatívni novinári túto tému absolútne prehliadajú. Asi mi neprináleží hodnotiť verejnoprávne médiá, keď pracujem pre Markízu, ale z pozície občana považujem komercionalizáciu STV za peniaze daňových poplatníkov za škandál. Všetci sa však tvária, že sa nič nedeje. Kde inde sa majú udržať menšinové žánre, ak nie vo verejnoprávnych médiách? Pre STV a SRo nesmie byť sledovanosť dominantným kritériom. Peoplemetre majú mať len poradný hlas. Slovenská kultúra umiera a všetci vrátane našich ústavných činiteľov sa len prizeráme, ako sa pred našimi očami za bieleho dňa vykráda národný poklad. Dokonca sa obávam, že už to, čo som vám teraz povedal, možno stačí, aby som dostal "zákaz vstupu do STV".

Ústavní činitelia takýto model STV predsa sami schválili, lebo už odmietali platiť zadlženú televíziu...
Pristúpili k tomu z pragmatického hľadiska - aspoň nebudeme musieť platiť. To, že zmizne kultúra, za čo budeme všetci neskôr pykať dlhé desaťročia, im akosi nedošlo. Nevidia druhý krok, len ten prvý - teraz nemusím zaplatiť 100 miliónov, ale za 20 rokov budeme musieť zaplatiť 100 miliárd! To je téma, ktorá by si žiadala vážnu celospoločenskú diskusiu.

Veríte v účinnosť takejto diskusie u nás?
To, čo sa dialo okolo českej verejnoprávnej televízie, keď bolo plné námestie protestujúcich ľudí, by sa na Slovensku nepodarilo. Keby tu tvorcovia a umelci napísali petíciu proti likvidácii slovenskej kultúry vo verejnoprávnych médiách, na námestie by prišlo 150 intelektuálov. Na Slovensku sme nedospeli do štádia poznania, že dôležitý identifikačný prvok národa je práve kultúra. Vráti sa nám to ako bumerang a s oveľa väčšou intenzitou, keď odrazu zistíme, že tu nemáme slovenských spisovateľov, režisérov, spevákov alebo hercov. To si neuvedomuje nikto z vládnej koalície, len sa tešia, že nemusia na rozhlas a televíziu doplácať. Je to absolútna krátkozrakosť.

Je Pavol Rusko vaším obľúbeným politikom, keď ste s ním cestovali do Číny?
Nemám obľúbených politikov. Vždy musia siahnuť k nejakému kompromisu, ktorý mi nie je sympatický. A na Paľovi Ruskovi si vážim, že sa nezbláznil z úspechu. Ľudsky je stále rovnaký. To, ako sa správal v Markíze alebo v politike, je často otázkou kompromisov, ktoré sú mi raz sympatické viac, inokedy menej. Pre mňa nie je dôležité, kto má akú funkciu, ale aký je to človek. Či už je to minister, alebo nezamestnaný.

Hovoríte to aj preto, že pracujete pre Markízu?
Hovorím to preto, lebo to tak cítim. Kamarátim sa aj s inými politikmi. Ich praktiky sú možno nesympatické, ale pokiaľ niekoho neunesú alebo nedajú zavraždiť, nič proti nim nemám.

Čo prinesie relácia Knock Out, keď ste svojho času tvrdili, že politická satira na Slovensku už nie je žiadaná?
Priznám sa, že sme boli trochu tlačení k tomu, aby sme sa vrátili k politickej satire, lebo sme z nej chceli potichu vycúvať. Nakoniec sme si povedali, prečo nie. Teraz je jej menej, ale nedá sa povedať, že by naša spoločnosť bola na takej výške, aby sa už do nej nedalo zabŕdnuť. Chceme, aby to bola autorsko-interpretačná práca, aby sme nezháňali hostí, nerobili na ulici ankety, nepretextovávali známe hity. Od začiatku do konca to bude pôvodné a originálne. Viem, že je to ťažké, lebo na Slovensku víťazí kvantita nad kvalitou, ale pevne verím, že to zvládneme a nepodľahneme vkusu väčšieho percenta nášho ľudu. Berte to s rezervou, ale my ešte stále máme ambíciu humorom aj vychovávať, inak sa celé Slovensko stane len jednou veľkou reality show.

Sledujete konkurenčné humoristické relácie?
Snažím sa, dokonca som sa prinútil pozrieť si reláciu, ktorú som predtým zámerne nevidel. Chcel som pochopiť vkus slovenského diváka a zistiť, čo sa mu na tom môže páčiť. Priznám sa, že to bol márny boj. Neprišiel som na to. Pochopil som však jedno, že chcem, aby sme robili humor, z ktorého budeme mať v prvom rade dobrý pocit my - tvorcovia. Som presvedčený o tom, že ľudia s vkusom si tam vždy nájdu svoje.

Na čom sa zasmejete vy?
Na všetkom, čo je vtipné a inteligentné. A sem-tam aj na jednoduchom vtipe, keď trafí presnú mieru vkusu.

Hoci ste hrali opitého Slováka, bolo o vás známe, že nepijete. Dnes, keď vás vozia iní, objavili ste čaro alkoholu?
Alkohol mi nechutí, beriem ho len ako spoločenský obrad. Navyše, mám obranný mechanizmus, ľudovo sa mu hovorí klapka - keby som vypil viac ako 6 pohárikov, zvyšok večera by som strávil v objatí s porcelánovou misou. Aj keď, minule som sa pristihol, že som si s kamarátmi dal cez deň 4 panáky, čo sa mi predtým nikdy nestalo. Takže možno pre odobratie vodičského preukazu sa zo mňa stane latentný alkoholik. Ale verím, že nie! (Smiech.)

Kto je to
Štefan Skrúcaný (1960) - herec, moderátor, kabaretiér a humorista. V roku 1985 ukončil VŠMU, už počas štúdia sa stal populárnym vďaka filmovej rozprávke Plavčík a Vratko (1981) a zábavnému hudobno-slovnému programu Fujarová šou. Nasledovala dlhoročná spolupráca s Mirom Nogom, Jaroslavom Filipom, Stanom Radičom, alebo Rasťom Piškom v rozhlasovej satirickej relácii Apropo, ktorú neskôr preniesli na televízne obrazovky. Začiatkom leta spôsobil automobilovú nehodu, pri ktorej zahynula dôchodkyňa a dnes je podmienečne odsúdený na tri roky bez práva riadiť motorové vozidlá. V televízii Markíza vystriedal relácie O tri štart, Vox papuli a od septembra s Mirom Nogom a svojou manželkou, herečkou Zuzanou Tlučkovou, uvádza Knock Out - satiricko-humoristický trojtýždenník autorov Rasťa Piška a Stana Gurku. V divadle Nová scéna účinkuje v muzikáloch Klietka bláznov a Donaha!

Autor: TINA ČORNÁ Foto: CTIBOR BACHRATÝ