Aký otec, taký syn, aká matka, taká Katka hovorí príslovie. Overme si to. Nadácia Človek v ohrození urobila zbierku na obnovu školy v Afganistane a zároveň zorganizovala aj slovensko-afganskú detskú korešpondenciu. Dostali sa mi do ruky listy slovenských detí a vypísala som si z nich pár viet.

Chlapec z Hriňovej sa prihovára afganskej priateľke takto: „Čau Sahra... Prajem ti, aby si sa stala lekárkou. Ja by som chcel byť prezidentom. Keby si chcela, tak príď sem na Slovensko. A ak sa staneš lekárkou, tak ak prídem do Afganistanu a ochoriem prídem za Tebou, aby si mi predpísala lieky."

Dievčatko z Bánoviec píše: „Celá naša škola sa snaží nazbierať čo najviac peňazí na stavbu vašej školy. Určite budeš šťastná, keď budete konečne chodiť do školy. Budeš môcť písať, čítať, rátať, atď. Priznám sa Ti, ja poznám život len v dobrom."

A toto je z listu dievčatka z 5. triedy ZŠ Mlynky-Biele Vody: „Ja chodím do školy na Biele Vody. Je to nádherná škola. Som veľmi rada, že ju máme, aj keď niekedy mám túžbu, aby vôbec nebola postavená. Ale je to naozaj dobre, keď máš z domu do školy len niekoľko kilometrov... Keď bude postavená tá vaša škola, pošli mi jej fotku, dobre?"

Keby sme, nedajbože, vyhynuli a archeológovia by po nás objavili iba tieto listy, museli by uznať, že tí vyhynutí Slováci boli úžasní ľudia - dávali najavo smelé ambície, radi cestovali do sveta i k sebe zvali hostí, nebáli sa chorôb ani toho, že by im nemal kto predpísať lieky. Hravo sa naučili písať, čítať, rátať veď do školy to mávali „len" niekoľko kilometrov. Museli byť aj bohatí a štedrí, pretože budovali nádherné školy nielen pre vlastné, ale aj pre cudzie deti. A neradi sa chvastali, a keď už museli hovoriť o tom, že poznajú život len v dobrom, začínali ostýchavo: „Priznám sa ti..."

Dobrá vizitka. Lenže naozaj sme aj my dospelí takí ako naše deti? Čo keby tak archeológovia namiesto týchto listov našli po nás nejaké naše dospelé písačky, plné vzájomného osočovania, klamstiev a bedákania? Lepšie asi urobíme, keď nevyhynieme.