Hviezdička na tureckej zástave nad Bosporom by mala byť o niekoľko rokov už európska. FOTO - REUTERS
Ankara však nedostane nič zadarmo. Správa má byť podľa komisára pre rozšírenie Güntera Verheugena k Turecku veľmi kritická, ale nie tak dramaticky, aby spochybnila pripravenosť krajiny začať s úniou vyjednávať.
Má však zdôrazniť, že rokovania o vstupe sa nemusia skončiť úspešne, ak Turecko nebude pokračovať v nastúpenom reformnom tempe. Doteraz sa nikdy nestalo, aby krajina, ktorá začala rokovať o vstupe, do únie nevstúpila.
Únia si tureckú "poslušnosť" zabezpečí podľa bruselských zdrojov po svojom. Pri doterajších prístupových rozhovoroch pristupujúce krajiny s úniou uzatvárali jednotlivé kapitoly tak, že sa s ňou dohodli na tom, kedy a ako zosúladia svoju legislatívu s európskou. Turecko bude musieť najskôr prijať všetky právne normy a až potom s ním únia kapitolu uzavrie.
Takýto spôsob vyjednávania spojený so zdôrazňovaním podmienečnosti tureckého vstupu do únie a rečami o tom, že Turecko bude v únii najskôr o 10 až 15 rokov, vyplýva z toho, že Európania si nie sú istí, či chcú Turkov medzi seba a zároveň sa im boja zavrieť dvere rovno pred nosom. Hoci práve teraz na to majú zrejme poslednú šancu. Ak sa vstupné rokovania skutočne začnú a nedokončia, bude to určite väčšia blamáž ako nepríjemné, ale poctivé "nie" vyslovené teraz.
Únia zrejme zostane pri zvyčajnom riešení problémov: vyhne sa im. Turecko dostane podmienečné áno a konečné rozhodnutie odloží. Navyše celý problém s Tureckom odprezentuje tak, že teraz je všetko na ňom. Dostalo šancu a musí sa snažiť. Ak šancu nevyužije, Brusel je z toho vonku.
Keď príde chvíľa rozhodnutia, kedy Turci podpíšu zmluvu o pristúpení, bude pri moci iná politická garnitúra, iná bude Európa aj Turecko. Na to hrajú, aj európski lídri, ktorí počúvajú domáce obavy.
To, čo však Európu na Turecku irituje, sa nezmení: stále bude veľké, v porovnaní s Európou chudobné, na rozdiel od Európy stále "plodné" a moslimské. A navyše sa už nedá odbiť rečami o privilegovanom partnerstve. V tom napokon žije už vyše 40 rokov: s úniou úzko spolupracuje v bezpečnostnej či ekonomickej oblasti.
Turecká cesta do únie
1963 - Turecko uzavrelo asociačnú dohodu s Európskym hospodárskym spoločenstvom (EHS - predchodca Európskej únie).
1978 - EHS navrhovalo, aby Turecko podalo prihlášku na vstup spolu so svojím rivalom Gréckom, Anakara to odmietla (Grécko do únie vstúpilo v roku 1980).
1980 - vojenský prevrat v Turecku, vzťahy s Bruselom sú na bode mrazu.
1983 - parlamentné voľby v Turecku, zlepšovanie vzťahov.
1987 - Turecko si podalo prihlášku na členstvo do únie.
1997 - lídri Európskej únie odmietli udeliť Turecku štatút kandidáta na začiatok vstupných rokovaní.
1999 - členovia únie na summite v Helsinkách uznali Turecko za krajinu žiadajúcu o vstup do únie, ale zdôraznili, že Ankara musí prijať veľa reforiem.
2002 - zásadné ústavné zmeny v Turecku, zrušenie trestu smrti, voľby vyhráva Strana spravodlivosti a rozvoja s islamskou minulosťou, únia stanovila december 2004 za dátum, keď určí začiatok vstupných rokovaní, ak budú turecké reformy dostatočné.
2003 - Turecko povoľuje vysielanie v kurdčine, redukuje vplyv armády na exekutívu.
2004: január - šéf Európskej komisie Romano Prodi ako prvý šéf komisie od roku 1963 navštívil Turecko,
máj - ďalšie reformy súdnictva,
september - spor medzi Tureckom a úniou o Trestný zákonník, ktorý definoval neveru ako trestný čin. (reuters)
Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Istanbul
