Július Hutka je na vozíčku od úrazu v roku 1995. Po troch rokoch od nešťastného pádu a tápaní, čo ďalej, sa rozhodol pre atletiku. Otec dvoch dcér súťaží v hode oštepom a vo vrhu guľou.
Dvadsiaty prvý september 1995. Humenský murár Július Hutka si v Krutojarsku, asi 300 km od Moskvy, odkrúcal pravidelnú nočnú službu. Na bytovkách, ktoré tam pomáhal stavať a ktoré sa vytápali plynom, sa práve chystal kontrolovať horáky, keď sa pod ním pohla podlaha. Julo zletel z trojmetrovej výšky rovno na chrbát. Tak nešťastne, že si poškodil miechu. Kolega bežal po pomoc, Hutka sa však v tamojšej nemocnici, kde ležal tri dni v bezvedomí, operovať nedal. Zákrok podstúpil až vo Fakultnej nemocnici v Košiciach.
Dnes si myslí, že to možno bola chyba. "Miecha sa má operovať do šiestich hodín, mňa operovali po troch týždňoch. Dva týždne som musel čakať na lietadlo domov, lebo odtiaľ žiadne neletelo. Možno by bolo všetko inak," spomína 30-ročný slovenský paralympionik na aténskom olympijskom štadióne. Na hrudi mu ešte len pár minút visí bronzová medaila za vrh guľou. A v jeho mobile sa tiesnia esemesky z celého východu.
"Moja prvá paralympijská medaila. Aspoň nejaké potešenie v tomto biednom živote," raduje sa slovenský atlét. V tej chvíli iste zabudol, že je už deväť rokov pripútaný k invalidnému vozíku.
Atléta z neho urobil otec
V osudný september sa otcovi dvoch dcér zmenil celý život. Po chvíli tápania však našiel v sebe dosť elánu prekonávať ďalšie prekážky.
"Najprv som nemal jasno, čo chcem. Myslel som si, že do roka to rozbehám. Že budem znovu chodiť ako zdravý. Pobyt v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej mi však ukázal, že to nebude ľahké. Že možno ostanem na vozíku až do smrti. Aj preto boli prvé dva roky veľmi ťažké. Navyše som bol ženatý, staval som dom. Chvíľu trvalo, kým sa to celé ustálilo. Kým som si na život na vozíku zvykol," hovorí Július Hutka.
K športu ho priviedol otec. "Už sa na mňa nemohol pozerať. Prišiel ku mne a povedal mi, že nemôžem len sedieť doma. Vraj musím začať niečo robiť. Predtým som popri práci hrával futbal, to už reálne nebolo, a tak som sa rozhodol pre atletiku. Myslím si, že to bolo v roku 1998, teda tri roky po havárii."
Hádže priviazaný o kozu
Hutka začal skvele. Hneď na prvých pretekoch skončil len kúsok za vtedajším paralympijským víťazom z Barcelony 1992. To mu dodalo odvahu i sebadôveru. O dva roky už mal istú nomináciu na paralympiádu v Sydney.
"Tam z toho medaila ešte nebola. Ako nováčik som skončil šiesty. Mal som smolu, dva mesiace pred začiatkom paralympiády vyradili moju skupinu postihnutia a musel som súťažiť vo vyššej. V tej, v ktorej hádžem dnes, ale vtedy som na nich ešte nemal. Preto to šieste miesto."
O štyri roky v Aténach bolo všetko inak. V oštepe - napriek zlepšenému osobnému maximu o vyše jeden a štvrť metra (37,61 m) - skončil Hutka až štvrtý, o dvadsaťštyri hodín neskôr však už s guľou vytúženú "placku" vybojoval. A to hodil o 60 centimetrov menej, ako dokáže - 12,30 metra. Ak sa to niekomu zdá málo, netreba zabudnúť, že v kategórii F57 sa aj v Aténach súťažilo posediačky.
Vrhači hádžu z akejsi kozy, ku ktorej je väčšina z nich napevno pripútaná. Aby súťaž mala spád, hádžu všetci naraz hneď tri pokusy a finálová osmička má potom právo na ďalšie tri.
"Niektorí sú na tom lepšie. Nemusia sa o kozu pripútať, ale ja patrím medzi tých druhých. Keby som tak neurobil, asi by som z nej vypadol," opisuje Hutka taje paralympijského vrhu guľou.
Guliarsky trenažér má pri dome
Pre úspech pod Akropolou chcel urobiť počas posledných dvanástich mesiacov maximum. Až priveľmi.
"Trénoval som každý deň. Technika, posilňovňa. Pri dome mám vlastný trenažér urobený tak, aby sa mi po každom pokuse gule vrátili späť. Všetko som však robil bez regenerácie. Ani na sústredení som nepoznal oddych, až som si v decembri potrhal šľachy v pleci, dostal zápal a bolo po dobrej príprave. Na pol roka, kým som si dal ruku ako-tak dokopy, som si všetko znechutil. Aj preto mi možno ušla aténska medaila v oštepe. Plece viac nedovolilo. Navyše som smoliar. Posledný finálový pokus síce letel za tridsaťosem metrov, žiaľ, bol neplatný. Škoda, že nebolo poradie disciplín opačné. Keby som šiel najskôr na guľu, tak hodím trinásť a pol metra (zlatý Juhoafričan Louwrens vrhol 13,31 m). Veril som si, ale už mi chýbali sily. Ten oštep predtým mi zobral veľa síl. Aj psychicky som bol už trochu zničený. Skoro všetci naši športovci v Aténach mali po súťaži, len ja som na svoj prvý štart stále čakal. A potom som obe súťaže musel absolvovať za dva dni. Nebolo to vymyslené najideálnejšie."
V Pekingu chce byť "perši"
O štyri roky v Pekingu sa vraj už Július Hutka s bronzom neuspokojí.
"Ten Peking ja musim zrobiť. Ako hovoríme my, vychodniari, chcem byť perši. To je moje motto," hovorí invalidný dôchodca, ktorý si obľúbil atletiku. "Zdravie sa už vrátiť nedá, tak robím to, čo ma baví. Popri športe robím ešte manažéra pre náš atletický zväz a nábor športovcov. A rozhodol som sa, že zoberiem niekoľko atlétov a dám sa aj na trénerstvo," prezrádza najbližšie plány.
V Aténach ho ešte koučoval Dušan Dědeček, ale Hutka už s ich ďalšou spoluprácou nepočíta. "Nerozumieme si. On má na to školu, ale dáva mi rady ako zdravému, a to mne veľmi nepomôže. Na tej koze v sede je to predsa úplne iné. Radšej sa budem trénovať sám, aj techniku do Atén som si ladil sám."
Július sa stále snaží, aby mohol normálne chodiť. Deväť rokov po úraze sa mu to už trošku darí. "Nejdú mi však členky. Mám slabé kolená aj stabilitu a stále vypadnuté chrbtové svaly. Tie by som na tú kozu fakt potreboval zlepšiť. Aby som bol v tom Pekingu naozaj perši."
foto - archív spv
Vizitka Júliusa Hutka
Narodený:
18. marca 1974 v Humennom
Úspechy:
bronzový medailista z paralympiády v Sydney vo vrhu guľou (12,30 m), štvrtý v hode oštepom (37,61 m), tretí v guli i v oštepe na majstrovstvách Európy 2003 v Assene
Trieda postihnutia:
F 57 - vozičkár, súťaží v hode oštepom a vo vrhu guľou
Stav:
ženatý od roku 1993
Deti:
Dominika (11 rokov), Nikolka (10 rokov),
