py. Koncom sedemdesiatych rokov pribudla aj vyhliadková veža, odkiaľ sa pri výročiach rozhliadali komunistickí politici a ruskí generáli.
Dnes veža chátra, tanky hrdzavejú, o lietadlo sa hádajú dedinčania s bývalým prezidentom Schusterom, široké chodníky zarastajú trávou a denne príde sotva sto ľudí.
Vojenský pamätník na Dukle.
Ešte pred dvadsiatimi rokmi by k nemu o pár dní prúdili davy. 6. októbra 2004 uplynie šesťdesiat rokov od okamihu, keď na hranice pri Dukle prišli prví vojaci česko-slovenského armádneho zboru a začalo sa definitívne oslobodzovanie Česko-Slovenska, koľko ľudí príde v ten deň na Duklu? Desať, dvadsať, či dokonca sto?
Turisti nechodia
Na parkovisku po dlhšej chvíli zastane auto. Štvorčlenná poľská rodinka vybehne k pamätníku, pofotí sa pri soche a o pár minút je preč. Na vyhliadkovú vežu sa im nechce, nepozreli si ani busty hrdinov na múre cintorína, napríklad seržanta Vasilija Nikolajeviča Golovana s vojenskou čiapkou nakrivo či kapitána Františka Vránu v tankistickej helme.
Na kopci nad pamätníkom trčí vyhliadková veža - na prvý pohľad vyzerá pomerne zachovalo a na rozdiel od hranatej budovy, na ktorej stojí, aj moderne.
Vnútri sedí starší pán. Zanietene spomína, že kedysi chodilo na vežu aj osemtisíc ľudí denne. Potom smutne dodá, že vlani ich bolo priemerne 170. Berie dvadsaťkorunáčku za vstupné, lístok na zaplatenie za použitie fotoaparátu nemá, a tak ručne vypisuje cez dva kopiráky príjmový doklad. Vo vitrínke vedľa neho je plechový model tanku vzdialene pripomínajúci T55, ktorý určite nemohol bojovať pri Dukle, lebo ho začali vyrábať až roky po vojne.
Veľmi ochotný sprievodca vysvetľuje všetky detaily bojov a hnevá sa, že na pamätník nieto peňazí. "Túto prácu mám veľmi rád, ale teraz je zlé obdobie. V minulosti sa vždy k výročiu niečo urobilo, otvorilo, v poslednom období nič. Pozrite, aké pekné oslavy boli v Normandii."
Vo vyhliadkovej veži sprievodca jedinému návštevníkovi trpezlivo vysvetľuje, že vojenská operácia pri Dukle bola správna. Koľko pri nej zahynulo ľudí? "Kto hovorí o mŕtvych, ten zavádza. Boli vyradení z boja, Rusov 86 000, Nemcov 52 000, česko-slovenských vojakov 6 500."
Nebola operácia zbabraná, keď bolo toľko vyradených z boja? "Nie. Nemci boli zakopaní na kopčekoch. A nebyť tejto operácie, neviem, neviem, ako by to bolo ďalej..."
Záujemca s eurofondmi
Do budovy s vyhliadkovou vežou vchádza ďalší návštevník, v ten deň druhý. Už na pohľad nevyzerá len ako obyčajný záujemca o históriu. Po chvíli, keď sprievodca odbehne, sa z neho vykľuje chlapík, ktorý vraj robí s eurofondmi a chcel by nejaké peniaze skúsiť dať aj na Duklu. "Hľadáme zaujímavé lokality. Náhodou som išiel okolo z Bardejova, tak som sa zastavil."
Ísť náhodou okolo... - cesta popri Dukle vedie len do Poľska a Bardejov je na druhej strane.
Chlapík začne špekulovať, ako pritiahnuť západných turistov. "Keby sa vytvoril projekt, napasoval sa, určite by to išlo. Tu vidieť, že by boli treba veľké investície, do malých fondov by sa to nezmestilo." Vyzerá, že mu na tom dosť záleží, zrejme by z investície do pamätníka a vyhliadkovej veže mal niečo aj on.
To sa už vracia sprievodca a hovorí: "Tu ste na úplne hornej terase." Ukazuje zelený vykosený pás v lese, ktorý označuje slovensko-poľskú hranicu. Presúva sa k mape, ktorá je vyrytá do skla. Sú na nej naznačené pohyby vojsk počas operácie pri Dukle. Mapa je prasknutá.
Sklenené mapy boli kedysi pri každom okne. Keď sa človek pozrel z okna a potom na mapu, videl na nej to isté, čo von. Dnes sú mapy už len na dvoch miestach. Pod jednou leží zdochnutý lúčny koník, vedľa neho je na skle naznačený postup vojsk - veliteľské stanovište, čiary dotyku, palebné postavenie sovietskeho delostrelectva.
Fotky minulosti
Veža je v žalostnom stave. Staré akumulačné pece asi už dávno nefungujú, podlaha je zodratá, z rohu niekdajšej vitríny odpadne pri letmom dotyku kus dreva. Reštaurácia o poschodie nižšie je roky zavretá, ako sklad ju využívajú akurát mobilní operátori, ktorí majú na veži vysielače.
"Keby ste tu boli kedysi, tak z troch kilometrov vidíte ihlu, také to bolo vyčistené a okolo vykosené. Teraz robíme, čo sa dá. Smutné, že štát nemá na históriu," hovorí sprievodca.
Prízemie pod vežou je skoro prázdne, exponáty sú preč. Oproti hlavnému vchodu je iba žltá nástenka s fotografiami - stará drevená veža, stavba novej, niekdajší funkcionári Zdeňek Nejedlý, Ludvík Svoboda, Gustáv Husák kladúci vence, Lubomír Štrougal, vojenská delegácia ZSSR na čele s ministrom obrany Grečkom a maršalom Moskalenkom. Úplne rozmazaná fotografia exprezidenta Michala Kováča vyzerá, akoby sa na nástenku dostala len náhodou, rovnako ako z novín prefotený záber ďalšieho exprezidenta Rudolfa Schustera.
Vedľa nástenky leží na žltých obrúskoch dokrčený kartónový model vyhliadkovej veže od žiačok štvrtej triedy základnej školy. Viac exponátov v Dukle nie je. Iba kopa náhrobných kameňov s menami padlých vojakov nahádzaná za vežou. Jediný suvenír, ktorý sa tu dá kúpiť, je pohľadnica za štyri koruny.
Sprievodca ešte stále vysvetľuje, že vojenská operácia pri Dukle trvala namiesto piatich dní osemdesiat, lebo Nemci boli zakopaní, stále pršalo, boli hmly.
Návštevná kniha hovorí
Hoci sem denne príde iba pár ľudí, návštevná kniha je popísaná. Ľudia najmä kritizujú - zanedbané okolie, vládu, slovenský národ. Pár odkazov s nápismi "sme zhnusení", "sme smutní". Medzi tým je nejaký pekný pozdrav kanadského turistu z Ottawy a potom zas nahnevaní českí turisti: "Péče o památník a tudíž o pietu ke padlým a ke historii nesvědčí o úcte. Péče je velice zanedbaná. Rodina Šmídová, Jandejsková. PS: Je nám velice líto, co jsme videli."
Údolie smrti hrdzavie Okolo pamätníka pri Dukle je múzeum v prírode, na ktoré sú miestni obyvatelia hrdí. Nikomu neprekáža, že lietadlo IL-10 hrdzavie a časť bunkrov je polorozpadnutá. Pamiatka pri Komárniku O nemecký cintorín je postarané Údolie smrti |
Boje pri Dukle boli krvavým peklom
Karpatsko-duklianska operácia sa začala 8. septembra a skončila sa 28. októbra 1944. V ten istý deň bolo definitívne porazené SNP. Boje mali podľa pôvodných plánov velenia Červenej armády trvať päť dní. Cieľom bolo obsadenie Prešova a pomoc SNP. Narýchlo a nedostatočne pripravená operácia však mala od začiatku problémy. Pamätníci ešte dnes hovoria, že to bolo peklo.
O život prišlo podľa rôznych zdrojov 80- až 150-tisíc vojakov na oboch stranách. Medzi nimi aj tisícky Slovákov a Čechov z 1. česko-slovenského armádneho zboru.
Cestu cez Karpaty mali Sovietom otvoriť dve východoslovenské divízie slovenskej armády. Tie však Nemci prakticky bez boja odzbrojili už na začiatku SNP. Červená armáda sa tak musela cez ťažký terén prebojovať. Jej protivníkom boli jednotky 1. nemeckej tankovej armády. Velil jej generál Gotthard Heinrici. Ten bol od zimy roku 1941 u Hitlera dobre zapísaný za vedenie obranných bojov počas sovietskej protiofenzívy pod Moskvou. Neskôr velil beznádejnej obrane Berlína.
Na strane Nemcov bojovalo 100-tisíc vojakov, vyše 2-tisíc diel a mínometov, 250 tankov a samohybných diel. Sovieti mali 246-tisíc vojakov, prevahu v delostrelectve, tankoch aj lietadlách, ale v ťažko prístupnom teréne a proti dobre opevnenému nepriateľovi nemohli početnú výhodu využiť.
Do histórie sa zapísali boje o strategickú kótu 534, ktoré trvali 10 dní. Dôležitý vrchol vyše 20-krát zmenil majiteľa. Až 20. septembra oň Nemci definitívne prišli.
6. októbra prekročili hranice pri Dukle prví vojaci česko-slovenského armádneho zboru a začalo sa definitívne oslobodzovanie Česko-Slovenska.