Rozpadávajúca sa história

Iskričky a pionieri z celého Slovenska tam skladali sľuby, vojaci prisahali. Pre tisícky návštevníkov, čo sa chodili pozerať na krvavé bojové pole, tanky a lietadlo, postavili veľké parkovisko a z tisícov kamenných tvárnic vybudovali chodníky pre štvorstu

py. Koncom sedemdesiatych rokov pribudla aj vyhliadková veža, odkiaľ sa pri výročiach rozhliadali komunistickí politici a ruskí generáli.
Dnes veža chátra, tanky hrdzavejú, o lietadlo sa hádajú dedinčania s bývalým prezidentom Schusterom, široké chodníky zarastajú trávou a denne príde sotva sto ľudí.
Vojenský pamätník na Dukle.
Ešte pred dvadsiatimi rokmi by k nemu o pár dní prúdili davy. 6. októbra 2004 uplynie šesťdesiat rokov od okamihu, keď na hranice pri Dukle prišli prví vojaci česko-slovenského armádneho zboru a začalo sa definitívne oslobodzovanie Česko-Slovenska, koľko ľudí príde v ten deň na Duklu? Desať, dvadsať, či dokonca sto?

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu


Turisti nechodia
Na parkovisku po dlhšej chvíli zastane auto. Štvorčlenná poľská rodinka vybehne k pamätníku, pofotí sa pri soche a o pár minút je preč. Na vyhliadkovú vežu sa im nechce, nepozreli si ani busty hrdinov na múre cintorína, napríklad seržanta Vasilija Nikolajeviča Golovana s vojenskou čiapkou nakrivo či kapitána Františka Vránu v tankistickej helme.
Na kopci nad pamätníkom trčí vyhliadková veža - na prvý pohľad vyzerá pomerne zachovalo a na rozdiel od hranatej budovy, na ktorej stojí, aj moderne.
Vnútri sedí starší pán. Zanietene spomína, že kedysi chodilo na vežu aj osemtisíc ľudí denne. Potom smutne dodá, že vlani ich bolo priemerne 170. Berie dvadsaťkorunáčku za vstupné, lístok na zaplatenie za použitie fotoaparátu nemá, a tak ručne vypisuje cez dva kopiráky príjmový doklad. Vo vitrínke vedľa neho je plechový model tanku vzdialene pripomínajúci T55, ktorý určite nemohol bojovať pri Dukle, lebo ho začali vyrábať až roky po vojne.
Veľmi ochotný sprievodca vysvetľuje všetky detaily bojov a hnevá sa, že na pamätník nieto peňazí. "Túto prácu mám veľmi rád, ale teraz je zlé obdobie. V minulosti sa vždy k výročiu niečo urobilo, otvorilo, v poslednom období nič. Pozrite, aké pekné oslavy boli v Normandii."
Vo vyhliadkovej veži sprievodca jedinému návštevníkovi trpezlivo vysvetľuje, že vojenská operácia pri Dukle bola správna. Koľko pri nej zahynulo ľudí? "Kto hovorí o mŕtvych, ten zavádza. Boli vyradení z boja, Rusov 86 000, Nemcov 52 000, česko-slovenských vojakov 6 500."
Nebola operácia zbabraná, keď bolo toľko vyradených z boja? "Nie. Nemci boli zakopaní na kopčekoch. A nebyť tejto operácie, neviem, neviem, ako by to bolo ďalej..."

SkryťVypnúť reklamu

Záujemca s eurofondmi
Do budovy s vyhliadkovou vežou vchádza ďalší návštevník, v ten deň druhý. Už na pohľad nevyzerá len ako obyčajný záujemca o históriu. Po chvíli, keď sprievodca odbehne, sa z neho vykľuje chlapík, ktorý vraj robí s eurofondmi a chcel by nejaké peniaze skúsiť dať aj na Duklu. "Hľadáme zaujímavé lokality. Náhodou som išiel okolo z Bardejova, tak som sa zastavil."
Ísť náhodou okolo... - cesta popri Dukle vedie len do Poľska a Bardejov je na druhej strane.
Chlapík začne špekulovať, ako pritiahnuť západných turistov. "Keby sa vytvoril projekt, napasoval sa, určite by to išlo. Tu vidieť, že by boli treba veľké investície, do malých fondov by sa to nezmestilo." Vyzerá, že mu na tom dosť záleží, zrejme by z investície do pamätníka a vyhliadkovej veže mal niečo aj on.
To sa už vracia sprievodca a hovorí: "Tu ste na úplne hornej terase." Ukazuje zelený vykosený pás v lese, ktorý označuje slovensko-poľskú hranicu. Presúva sa k mape, ktorá je vyrytá do skla. Sú na nej naznačené pohyby vojsk počas operácie pri Dukle. Mapa je prasknutá.
Sklenené mapy boli kedysi pri každom okne. Keď sa človek pozrel z okna a potom na mapu, videl na nej to isté, čo von. Dnes sú mapy už len na dvoch miestach. Pod jednou leží zdochnutý lúčny koník, vedľa neho je na skle naznačený postup vojsk - veliteľské stanovište, čiary dotyku, palebné postavenie sovietskeho delostrelectva.

SkryťVypnúť reklamu

Fotky minulosti
Veža je v žalostnom stave. Staré akumulačné pece asi už dávno nefungujú, podlaha je zodratá, z rohu niekdajšej vitríny odpadne pri letmom dotyku kus dreva. Reštaurácia o poschodie nižšie je roky zavretá, ako sklad ju využívajú akurát mobilní operátori, ktorí majú na veži vysielače.
"Keby ste tu boli kedysi, tak z troch kilometrov vidíte ihlu, také to bolo vyčistené a okolo vykosené. Teraz robíme, čo sa dá. Smutné, že štát nemá na históriu," hovorí sprievodca.
Prízemie pod vežou je skoro prázdne, exponáty sú preč. Oproti hlavnému vchodu je iba žltá nástenka s fotografiami - stará drevená veža, stavba novej, niekdajší funkcionári Zdeňek Nejedlý, Ludvík Svoboda, Gustáv Husák kladúci vence, Lubomír Štrougal, vojenská delegácia ZSSR na čele s ministrom obrany Grečkom a maršalom Moskalenkom. Úplne rozmazaná fotografia exprezidenta Michala Kováča vyzerá, akoby sa na nástenku dostala len náhodou, rovnako ako z novín prefotený záber ďalšieho exprezidenta Rudolfa Schustera.
Vedľa nástenky leží na žltých obrúskoch dokrčený kartónový model vyhliadkovej veže od žiačok štvrtej triedy základnej školy. Viac exponátov v Dukle nie je. Iba kopa náhrobných kameňov s menami padlých vojakov nahádzaná za vežou. Jediný suvenír, ktorý sa tu dá kúpiť, je pohľadnica za štyri koruny.
Sprievodca ešte stále vysvetľuje, že vojenská operácia pri Dukle trvala namiesto piatich dní osemdesiat, lebo Nemci boli zakopaní, stále pršalo, boli hmly.

SkryťVypnúť reklamu

Návštevná kniha hovorí
Hoci sem denne príde iba pár ľudí, návštevná kniha je popísaná. Ľudia najmä kritizujú - zanedbané okolie, vládu, slovenský národ. Pár odkazov s nápismi "sme zhnusení", "sme smutní". Medzi tým je nejaký pekný pozdrav kanadského turistu z Ottawy a potom zas nahnevaní českí turisti: "Péče o památník a tudíž o pietu ke padlým a ke historii nesvědčí o úcte. Péče je velice zanedbaná. Rodina Šmídová, Jandejsková. PS: Je nám velice líto, co jsme videli."

Údolie smrti hrdzavie

Okolo pamätníka pri Dukle je múzeum v prírode, na ktoré sú miestni obyvatelia hrdí. Nikomu neprekáža, že lietadlo IL-10 hrdzavie a časť bunkrov je polorozpadnutá.
Keď chceli lietadlo stojace pod duklianskym pamätníkom odviezť, obyvatelia neďalekej obce Nižný Komárnik sa ho chystali brániť aj vlastnými telami.
Starostka obce Nižný Komárnik Anna Ferkaninová hovorí, že už je všetko v poriadku a lietadlo ostáva v katastri obce. "Bolo tesne pred prezidentskými voľbami, keď ho chceli previezť preč. Prezidentský kandidát Rudolf Schuster sa snažil, aby dali lietadlo do Košíc," hovorí Anna Ferkaninová.
Lietadlo tak bude aj ďalšie roky stáť na betónovom podklade pri ceste smerom do Poľska. Miestni sú spokojní, tvrdia, že lietadlo je späté s Duklianskym priesmykom, pretože vraj bojovalo za jeho oslobodenie. V skutočnosti bojovať pri Dukle nemohlo, lebo ho začali vyrábať až počas druhej svetovej vojny a do bojov ho Rusi nasadili až po vojenskej operácii pri Dukle, na prelome rokov 1944 a 1945.

Pamiatka pri Komárniku
Pod obcou Nižný Komárnik je pri ceste veľká modrá šípka: "K štábu 3. čs. bri..." Ďalšie písmenká sú zodraté. Šípka naznačuje cestu k bunkrom, kde bolo veliteľské stanovište 3. čs. brigády, odkiaľ velitelia riadili česko-slovenských vojakov po prekročení štátnych hraníc pri Dukle.
Niekoľko bunkrov je zrekonštruovaných a veľmi zachovaných. Deti sa tam asi chodievajú hrať na skrývačku, pri jednom z nich je papierik, na ktorom je detským písmom napísané: "Teplo, ale neuhádol." Zopár bunkrov je však úplne zničených, jeden ktosi podpálil a ostal z neho iba rám. Kúsok za bunkrami na lúke sa z ničoho nič vynorí mínomet namierený do lesa. V hlavni sú nahádzané smeti.
Na akúkoľvek kritickú poznámku k vojenskej operácii pri Dukle sú miestni citliví. "Môj otec mal šesť súrodencov, z toho traja zahynuli vo vojne. Spomienka je stále živá, stále sa k tomu vraciame a takých rodín je veľa. Aj keby ľudia chceli zabudnúť, nedá sa to," hovorí starostka Ferkaninová.
Podľa nej boli múzeum v prírode aj pamätník pri Dukle "vyglancované, ale teraz sme sa zmierili s tým, že lepšie to už nebude".

O nemecký cintorín je postarané
Poniže dediny je pri ceste nemecký cintorín. Údržbu cintorína, kde sú pochovaní mladí nemeckí vojaci, ktorých Hitler nahnal k Dukle, financuje nemecká nadácia. Starajú sa oň dvaja chlapi z Prešova, motorovými kosačkami práve pokosili jemne vyrastený trávnik. "Občas nám to tu zničia, nedávno sme opravovali bráničku, schránku. Zničili ju, škoda za osemdesiattisíc," hovorí jeden z chlapov. "Udržiavame to v dobrom stave."
Na zanedbaný slovenský pamätník povyše sa hnevajú. "Kedysi sme chodili povinne cez dejepis na výlet na Duklu. Dnes deti zo škôl vôbec nechodia, nepoznajú ju. Kedysi to niečo znamenalo, teraz nič."

Údolie smrti
Najväčšia pamiatka v prírode je v Údolí smrti medzi Duklou a Svidníkom. V tomto priestore boli od 25. do 27. októbra 1944 najťažšie tankové boje sovietskych jednotiek po prekročení česko-slovenských hraníc. Pri odbočke do Údolia smrti z hlavnej cesty je na križovatke sovietsky tank, ktorý mieri zhora na nemecký. V údolí je na lúkach a v lesoch množstvo ďalších sovietskych tankov, ktoré majú pripomínať tankovú rotu v útoku. Podľa vojenského múzea je to ojedinelá rarita nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe. Nedávno do hlavne jedného z tankov ktosi napchal pol kilogramu výbušniny a odpálil. Koniec hlavne roztrhlo. Tank je postavený za ďalšími šiestimi v kopci, ale na rozdiel od ostatných nestojí na lúke. Je v lesíku, kde ho ľudia pomaly rozoberajú. Chýba mu zadný poklop, časť motora, pásu.
Dva tanky stoja aj pri družstve, kolorit im dotvára plechový plot družstva.
Cestou Údolím smrti hore do kopcov, sú malé dedinky. Obec Svidnička je skoro na konci údolia. Milé východniarske domčeky a v strede dediny tank. Najhrdzavejší zo všetkých, tabuľa pred ním je skoro nečitateľná. Starostka Anna Paňková hovorí, že pre dedinu je to stále turistická atrakcia, ľudia sú za to, aby tank v strede dediny ostal. Hnevá ich, že je v zlom stave, že vojenské múzeum sa o to nestará, lebo pozerať sa naň vraj chodia aj zahraniční turisti. "My by sme ho aj opravili, natreli, ale potrebovali by sme farbu, akú na ten tank treba. Kedysi sa o tanky staralo vojsko, ponatierali, vyčistili, ešte aj pokosili okolo nich, ale už pätnásť rokov nič. Dali sme aj návrh, že by sa deti v obci, ktoré majú záujem o históriu, o tank starali, ale zatiaľ nebol žiadny ohlas," hovorí starostka.


Boje pri Dukle boli krvavým peklom
Karpatsko-duklianska operácia sa začala 8. septembra a skončila sa 28. októbra 1944. V ten istý deň bolo definitívne porazené SNP. Boje mali podľa pôvodných plánov velenia Červenej armády trvať päť dní. Cieľom bolo obsadenie Prešova a pomoc SNP. Narýchlo a nedostatočne pripravená operácia však mala od začiatku problémy. Pamätníci ešte dnes hovoria, že to bolo peklo.
O život prišlo podľa rôznych zdrojov 80- až 150-tisíc vojakov na oboch stranách. Medzi nimi aj tisícky Slovákov a Čechov z 1. česko-slovenského armádneho zboru.
Cestu cez Karpaty mali Sovietom otvoriť dve východoslovenské divízie slovenskej armády. Tie však Nemci prakticky bez boja odzbrojili už na začiatku SNP. Červená armáda sa tak musela cez ťažký terén prebojovať. Jej protivníkom boli jednotky 1. nemeckej tankovej armády. Velil jej generál Gotthard Heinrici. Ten bol od zimy roku 1941 u Hitlera dobre zapísaný za vedenie obranných bojov počas sovietskej protiofenzívy pod Moskvou. Neskôr velil beznádejnej obrane Berlína.
Na strane Nemcov bojovalo 100-tisíc vojakov, vyše 2-tisíc diel a mínometov, 250 tankov a samohybných diel. Sovieti mali 246-tisíc vojakov, prevahu v delostrelectve, tankoch aj lietadlách, ale v ťažko prístupnom teréne a proti dobre opevnenému nepriateľovi nemohli početnú výhodu využiť.
Do histórie sa zapísali boje o strategickú kótu 534, ktoré trvali 10 dní. Dôležitý vrchol vyše 20-krát zmenil majiteľa. Až 20. septembra oň Nemci definitívne prišli.
6. októbra prekročili hranice pri Dukle prví vojaci česko-slovenského armádneho zboru a začalo sa definitívne oslobodzovanie Česko-Slovenska.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Komerčné články

  1. Leto, ktoré musíš zažiť! - BACHLEDKA Ski & Sun
  2. CTP Slovakia sa blíži k miliónu m² prenajímateľnej plochy
  3. Ako mať skvelých ľudí, keď sa mnohí pozerajú za hranice?
  4. Expertka na profesijný rozvoj: Ľudia nechcú počuť, že bude dobre
  5. Zažite začiatkom mája divadelnú revoltu v Bratislave!
  6. Myslíte si, že plavby nie sú pre vás? Zrejme zmeníte názor
  7. Jeho technológie bežia, keď zlyhá všetko ostatné
  8. Wolt Stars 2025: Najviac cien získali prevádzky v Bratislave
  1. Leto, ktoré musíš zažiť! - BACHLEDKA Ski & Sun
  2. Slovensko oslávi víťazstvo nad fašizmom na letisku v Piešťanoch
  3. CTP Slovakia sa blíži k miliónu m² prenajímateľnej plochy
  4. Zlaté vajcia nemusia byť od Fabergé
  5. V Košiciach otvorili veľkoformátovú lekáreň Super Dr. Max
  6. Ako mať skvelých ľudí, keď sa mnohí pozerajú za hranice?
  7. Ako ročné obdobia menia pachy domácich miláčikov?
  8. Probiotiká nie sú len na trávenie
  1. Myslíte si, že plavby nie sú pre vás? Zrejme zmeníte názor 6 665
  2. Expertka na profesijný rozvoj: Ľudia nechcú počuť, že bude dobre 6 435
  3. Unikátny pôrod tenistky Jany Čepelovej v Kardiocentre AGEL 4 732
  4. V Košiciach otvorili veľkoformátovú lekáreň Super Dr. Max 4 345
  5. CTP Slovakia sa blíži k miliónu m² prenajímateľnej plochy 3 436
  6. Jeho technológie bežia, keď zlyhá všetko ostatné 2 662
  7. Ako mať skvelých ľudí, keď sa mnohí pozerajú za hranice? 1 950
  8. The Last of Us je späť. Oplatilo sa čakať dva roky? 1 241
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu