Raz, keď sme tam, celá rodina, prišli na prázdniny, ešte sme ani nestihli povynášať z auta a už sme boli svedkami udalosti. Pred domom zastal voz ťahaný chudým koníkom. Poháňal ho sváko, ktorý prišiel až z ktorejsi dedinky spod Roháčov. A moja mama, len čo nás uvítala, už bežala zavolať suseda, aby svákovi pomohol naložiť na voz harmónium.
Bolo to harmónium po starej mame ktorá ho zdedila zase po svojich rodičoch.
Dávno už nežila, ale pamätala som sa na ňu z detstva - ako dnes ju počujem krásne spievať a sprevádzať sa pri tom na harmónium, hoci na mechy sa jej šliapalo ťažko, pretože jednu nohu mala drevenú. Keď si chcela zahrať, rukami si ju kládla na pedál, vždy som jej pri tom pomáhala.
Nuž toto harmónium práve opúšťalo dom. Sváko spod Roháčov dal mame dvesto korún. Mama sa smiala a krútila hlavou: „Na čo vám taká stará haraburda bude?" „Mám v tom takú pasiu," povedal sváko. Na svákovej odpovedi sme sa zasmiali aj my. Vedeli sme, že sme práve počuli jazykovú perlu, ktorú si treba starostlivo uložiť do pamäti veď sme boli ľudia, ktorých pracovným nástrojom bola reč. Nad tým, že dom práve opúšťa vzácny hudobný nástroj, sme sa ani nezamysleli.
Zamyslela som sa nad tým až nedávno v Prahe, keď som vošla do starožitníctva - až ma pichlo pri srdci! Mali tam krásne malé harmónium presne také isté, ako to naše. Možno to aj bolo ono a mala som šancu znova si ho kúpiť. Šancu áno, lenže nie peniaze. Druhý raz ma pichlo pri srdci, keď som sa pozrela na horibilnú cenu. Hádam by sa dal za tie peniaze kúpiť aj menší domček...
Neviem ako vy, ale ja sa neodvážim obviňovať iba iných z toho, že dnes všade vôkol nás zaniká naša minulosť. Obávam sa, že si ju likvidujeme hlavne sami. A robíme to veselo. Máme v tom takú pasiu.
