foto
Stačí pred ním spomenúť meno Paul McCartney a môžete sa tešiť na hodinový monológ. MIROSLAV ŽBIRKA, slovenský spevák žijúci v Prahe, má na to plné právo. Jeho hudobný život sa stále krúti okolo milovaných Beatles. Neexistuje asi žiadny kút histórie najslávnejšej skupiny sveta, ktorý by nezmapoval. Stretnutie s McCartneym pred jeho pražským koncertom však Žbirkovi dalo oveľa viac, než spoločnú fotografiu s načmáraným podpisom. Tak ho nakoplo, že za posledné mesiace urobil toho viac, než za polovicu deväťdesiatych rokov, keď si dožičil dlhšiu pauzu od koncertov a nahrávania. Dvanásteho októbra sa začína jeho turné po Slovensku a v tom čase by sa v obchodoch mal objaviť aj jeho prvý živý album Meky Žbirka Live a koncertné DVD.
Dalo vám stretnutie s vaším idolom Paulom McCartneym nový impulz do skladania pesničiek a koncertovania?
Už len pre to, čo všetko zahral na base, by som sa s ním rád stretol. Bol mojím idolom už v čase, keď Beatles prišli na scénu. Zažil som to na vlastnej koži. Veľmi ťažko sa dnes vysvetľuje tá mánia, ktorú zobrazuje DVD zaznamenávajúce prvú návštevu Beatles v Amerike. Bolo to akoby prileteli z Marsu - ten všadeprítomný optimizmus, skvelé piesne a zvláštne účesy! Keď som sa s Paulom stretol, všetky pocity z minulosti sa vo mne ešte znásobili. Sedel tesne vedľa mňa a mne to pripadalo ako sen.
Aj po niekoľkých mesiacoch ste z toho stretnutia stále trochu mimo?
Môžete stretnúť známu osobnosť a máte smolu, pretože v ten deň nemá práve náladu a vy potom chodíte, celý život spomínate, ako vám vynadal napríklad Jack Nicholson. Paul sa však prejavil ako výborný človek, ktorý sedel uprostred diania a nenápadnými gestami ten chaos pred koncertom riadil. Vtedy som pochopil, že ľudia ako on nie sú bábkou v rukách manažérov. Tá ťarcha a zodpovednosť je hlavne na nich. Prešiel rôznymi obdobiami - šesťdesiatymi rokmi a LSD, ale nevšimol som si, že by predo mnou stál chlapík s roztrasenými rukami, ktorý si musí pomôcť šiestimi kávami.
Tak v čom vám najviac pomohlo stretnutie s McCartneym?
To stretnutie ma doslova nakoplo. Hlavne keď som videl, aké má Paul nasadenie. Dostal som chuť znovu niečo urobiť aj sám. Dal som dohromady ďalšie turné, o chvíľu sa objaví koncertný album a DVD, skladám nové piesne. Nikdy nezabudnem, ako McCartney zobral do ruky gitaru a s vášňou mi zahral novú pesničku Follow Me. Nemachroval, bol zvedavý, či sa mi tá pieseň páči. Vtedy som pochopil, že sa dostal tak ďaleko nielen vďaka talentu, ale aj preto, že to, čo robí, má veľmi rád.
Vy ste však dlhé roky nekoncertovali. Prečo?
Ja som mal na koncerty iný pohľad, taký lennonovský.
To znamená, meditovať a starať sa o deti?
Koncerty sú fajn. Ľudia sú na vašej strane, pretože si prišli vypočuť vaše pesničky. Dnes je na koncertoch výborný zvuk, ale kedysi sme sa na pódiu skôr trápili. Namiesto džekov do gitár sme mali takzvané banániky z NDR, ktoré raz hrali a raz nie. Na pódiu sme sa nepočuli a publikum zas nepočulo nás. Časom mi začal prekážať aj život muzikanta, ktorý musí stále cestovať a prespávať po hoteloch. Vtedy som rozmýšľal, načo to vôbec robím. Hovoríte si, že život je krátky, deti rastú, mal by som byť doma. Nebola to už zábava, a tak som s koncertovaním prestal.
To bolo po novembri '89?
Dovtedy som žil v určitom klišé - koncerty, nahrávanie, koncerty. Odrazu prišli nové možnosti. Už sa nikomu nechcelo príliš cestovať, každý skúšal niečo iné. Ja som napríklad začal moderovať. Nie je mi ľúto dlhej koncertnej pauzy, pretože som ju potreboval.
Nemali ste výhody z toho, že ste získali ocenenie Zlatý slávik?
Nič nie je staršie ako včerajší úspech. Na druhý deň som musel dokazovať, že si tú cenu zaslú- žim. Ceny sú dobré tak na spomínanie.
Aký repertoár budete vlastne hrať na turné?
Samozrejme, odznejú všetky známe skladby. Teším sa, že si zahráme aj piesne, ktoré nie sú známe a mám k nim vzťah, napríklad Mayday. Dokonca aj nejaké novinky. Tie by mal obsahovať každý koncert, ale viem, že ľudia chcú počuť hlavne hity. Na koncertoch určite zaznie Biely kvet, ale aj Čierny deň.
V minulosti ste dlho spolupracovali s Lacom Lučeničom. Aký je rozdiel medzi ním a mladými českými hudobníkmi, s ktorými hráte dnes?
Všetko mi pripadá profesionálnejšie. Napríklad skúšky. Páči sa mi, že členovia mojej súčasnej kapely sú schopní naučiť sa pieseň aj bezo mňa, ja sa len pripojím. Viem však, že nie je len tak možné nahradiť takého muzikanta, akým je Laci Lučenič. Pozor však na mladých chalanov. Majú niečo iné, čo ma dobíja. Pripomínajú mi slová Kamila Peteraja, ktorý tvrdí, že v popmusic sa učia starí od mladých.
Takže ich príliš nepoučujete?
Starší majú tendenciu mladým niečo stále vysvetľovať. Stačí zaspomínať na staré kapely ako The Kinks a mladí taktne mlčia, myslia si svoje. V tom mi Laci chýba, ten vždy vedel, o čom hovorím. Na druhej strane dnes veľa vecí nechávam na nich. Je to iný druh spolupráce, ktorý so mnou Laci až tak nezažíval, pretože som nad ním stále stál a hučal, ako to má byť. Keď David Koller produkoval môj album, tak vystríhal Honzu Horáčka: Ty robíš s Mekym? Tak to je ale pekný policajt!
Ako fanúšik The Beatles ste nikdy nenahrali ich pesničku. Neplánujete nejakú coververziu ?
Priznám sa. Nahral som Follow Me. Dostal som poštou živú verziu tejto skladby, pretože ju McCartney zahral po prvýkrát v lete na festivale v Glastonbury. Nahral som ju s kapelou a mala by sa objaviť na novom CD Miro Žbirka Live ako bonus. Cítil som to ako svoje poslanie.
Prečo?
Keď som sa s Paulom lúčil, povedal som mu, že čakám na jeho nový album. Odpovedal: Neboj sa, nezastavím sa! Pretože nezáleží na tom, koľko skladieb ste zložili. Ako hudobník začínate stále odznova.
Turmé Meky 2004
12. 10. Košice
13. 10. Prešov
14. 10. Prievidza
16. 10. Žilina
17. 10. Banská Bystrica
19. 10. Bratislava
21. 10. Trenčín
22. 10. Trnava
23. 10. Liptovský Mikuláš
