MARTIN ČIČVÁK sa ako osemnásťročný hlásil na réžiu do Prahy, Brna aj Bratislavy. Zobrali ho do Brna. Už počas štúdia začal pôsobiť na českých javiskách a dnes má za sebou mnohé úspešné inscenácie, okrem iného aj v pražskom a brnianskom Národnom divadle. Je interným režisérom pražského Činoherného klubu a nositeľom Ceny Alfréda Radoka. Na Slovensku až do minulej divadelnej sezóny režíroval bez väčšieho ohlasu štyrikrát: trikrát v Košiciach a raz v Martine. Všetko sa zmenilo po tohoročnej premiére Arabskej noci Rolanda Schimmelpfenniga v Slovenskom národnom divadle. Nasledovala inscenácia Koza alebo Kto je Sylvia? Edwarda Albeeho v bratislavskej Aréne, dve z troch možných nominácií za najlepšiu réžiu aj za najlepšiu inscenáciu v ankete Dosky 2004 a napokon víťazstvo v oboch kategóriách.

Ako vnímate rozdiely medzi českým a slovenským divadlom?

Slováci sú temperamentnejší. Ak to zovšeobecníme, českí divadelníci majú inú metódu. Je to také vmýšľanie sa. Najskôr vzniká intelektuálna štruktúra, ktorá sa postupne napĺňa. Slováci začínajú s budovaním vnútorného aranžmánu. V prvom rade pracujú s emóciou, nie so štruktúrou. Obe metódy sú rovnocenné, plnohodnotné a zaujímavé. Možno sa dá povedať, že Čechom je bližšia brechtovská škola a Slovákom možno tá ruská.

Koho považujete za kľúčové osoby vo svojom profesionálnom živote?

Skoro každú vec robím s dramaturgom Martinom Kubranom. Navzájom sa ovplyvňujeme a páčia sa nám rovnaké veci. Ďalším dôležitým človekom, ktorého som stretol, bol skladateľ a dirigent Petr Kofroň. To je zasa iný druh temperamentu a obrovského talentu, pred ktorým človek dáva dolu klobúk. Najväčším štartérom však bol Peter Scherhaufer, húževnatý človek a pracant. Keď si všimol, že nič nerobíte, už vám dal prekladať z angličtiny celú hrubú knihu. Do týždňa. Bol to workoholik, miloval svoju prácu, absolútne sa jej oddal celou bytosťou. A to sme obdivovali.

A čo ďalší učitelia na škole?

Profesor Hajda mi otvoril cestu k práci s hercom. Je to mimoriadne invenčný človek. Vždy, keď príde na premiéru, povie mi: 'Máš tam pár konvenčných miest, malo to byť takto a takto.' To, čo vysloví, je dokonalé. V oblasti dramaturgie bol dôležitý profesor Bořivoj Srba, ktorý nás bičoval, keď sme rozprávali o dramatike staršej ako štyridsať rokov a keď niekto vytiahol Čechova, trhal si vlasy.

Máte nejaké vzory v divadelnej praxi v zahraničí?

Súčasné nemecké divadlo. Viem, že sú v tom obrovské peniaze, no mňa fascinuje spôsob, akým vedú hercov, ako stavajú situácie a stále posúvajú hranice. Ich práca je permanentnou skúškou nielen seba samého, ale aj hercov a publika. Divadlo je predsa v prvom rade o tom, aby sa skúšalo. Pamätám si aj obrovskú fascináciu predstavením Roberta Wilsona a jeho prednáškou, to som asi týždeň nespal.

Je stála vašou metódou "násilie náhodných stretnutí" ako ste to raz pomenovali?

Asi to stále platí. Minulú sezónu sa mi napríklad stretli dve veľmi ťažké veci: skúšal som v Brne Emíliu Galotti a zároveň Kozu v Bratislave. Každý deň som pendloval autom a musel som sa maximálne koncentrovať iba na to, čo práve robím. Myslím, že aj vďaka tomu Emília Galotti prejde za hodinu dvadsať absolútne šialeným tempom. Dostala sa do nej tá diaľnica, ktorou som dvakrát denne musel prejsť.

Autor: Anna Grusková(Autorka je teatrologička a divadelná kritička)