americkej tlačovej agentúry AP Terry Anderson. V rukách únoscov, islamských extrémistov podporovaných Iránom, strávil presne šesť rokov, deväť mesiacov a 18 dní. „Ľudia mi hovoria libanonská obeť, hovoria, že som stratil sedem rokov života. Nestratil som ich. Žil som ich,“ vyhlásil novinár, keď sa päť rokov po prepustení v spievode kamier CNN vrátil znovu do Libanonu.

Ozbrojenci z Organizácia islamskej vojny zastavili Andersonovo auto, keď sa 16. marca 1985 vracal domov z rannej tenisovej partie. Bejrút vtedy rozdeľovala frontová línia. Únoscovia neskôr prezentovali únos ako súčasť svojho boja proti americkým záujmom. Medzi osemnástimi cudzincami unesenými v 80. rokoch bol Anderson rukojemníkom blízkovýchodného konfliktu najdlhšie.

Únoscovia žiadali najprv prepustenie páchateľov atentátu v Kuvajte, väznených v tom čase už dva roky. S pribúdajúcimi rokmi však Andersonova cena rástla. Atentátnikov v Kuvajte napokon oslobodila invázia irackej armády Saddáma Husajna v roku 1990. Andersonovým menom sa oháňala aj skupina Hizballáh, keď chcela dosiahnuť prepustenie svojich vodcov, väznených v Nemecku.

Andersonova manželka i príbuzní ďalších rukojemníkov často kritizovali vládu Ronalda Reagana pre nečinnosť. Väzni zatiaľ zažívali svoje peklo. Vláčili ich zviazaných z miesta na miesto, držali v opustených domoch, pivniciach či na balkónoch v reťaziach. Často ich bili a vyhrážali sa im smrťou. Troch z rukojemníkov únoscovia naozaj zabili po bombardovaní Líbye v roku 1986 a útoku Izraela na Organizáciu pre oslobodenie Palestíny.

Anderson sa na slobodu napokon dostal výmenou za libanonských a palestínskych zajatcov väznených v Izraeli. Za svoju slobodu vďačí priaznivej politickej klíme uvoľňovania napätia na Blízkom východe, procesu, ktorý predznamenala mierová konferencia v Madride v roku 1991. Počas príprav na túto konfrenciu vtedajší americký minister zahraničných vecí James Baker tajne vyjednával s Iránom aj o prepustení amerických rukojemníkov. Veľkým dielom sa o ich oslobodenie pričinil generálny tajomník OSN Javier Pérez de Cuellar.

V roku 1991 sa Izrael aj Hizballáh, organizácia, ktorá sa sformovala na sklonku libanonskej vojny zo šiítskych milícií, dohodli na vzájomnej výmene väzňov. Otázkou bolo už len - koľko za koľko. Od septembra do decembra 1991 prepustili únoscovia desať rukojemníkov a v ich rukách ostali už len dvaja Nemci, no aj ich oslobodenie už bolo vlastne vyjednané. Anderson prišiel na rad úplne posledný.

Aj keď svojich únoscov nikdy nevidel - oči mal často zaviazané a jeho väznitelia sa maskovali - šéf Hizballáhu Nasralláh mohol byť jedným z nich. „Nepoviem, či tieto akcie boli správne, alebo nie. Boli krátkodobé s krátkodobými cieľmi a dúfam, že sa už nestanú,“ povedal mu Nasralláh v roku 1996 pri osobnom stretnutí.

Po návrate domov vydal Anderson zbierku básní v Tlame levovej. Stal sa profesorom na univerzite v Ohiu. Vlani sa dočkal aj finančného odškodnenia. Americký súd prisúdil novinárovi, jeho manželke Madeleine Bassilovej a dcére Sulome, ktorú videl po prvý raz ako šesťročnú, 341 miliónov dolárov odškodného. Zaplatiť by ho mal Irán. Časť z peňazí dostane rodina aj z účtov, ktoré Washington zmrazil Iránu v rámci ekonomických sankcií.

Dnes, v čase medzinárodného boja proti terorizmu, sa na americkom zozname teroristických organizácií ocitol aj Hizballáh, ktorý má na svedomí aj samovražedné útoky na americké úradovne a vojenské základne v Libanone s viac ako 300 mŕtvymi.

V 90. rokoch Hizballáh zanechal terorizmus a sústredil sa na boj proti izraelskej okupácii v južnom Libanone. Od odchodu Izraelčanov z Libanonu v máji 2000 sa ozbrojených akcií dopúšťa len sporadicky.

Zajtra - Zničenie Chrámu Krista Spasiteľa