Nikto pod tridsať by nemohol napísať také táraniny, aké zaplnili anglojazyčné noviny v celom svete po smrti Georgea Harrisona. Vezmime si torontský Globe nad Mail: „V srdci beatlemánie bol hlboký zmysel pre usmievavý, nákazlivý optimizmus, a mal ďaleko od cynickej ustrašenej doby, v ktorej žijeme dnes… Ľudia sú šokovaní, tak ako z vraždy Johna Lennona v roku 1980, kľúčového momentu erózie veku nevinnosti.“
Urobme si krátke cvičenie z historickej komparácie. Vezmime obdobie pätnástich rokov - od prvého víťazstva Beatles v britskom rebríčku Top twenty v roku 1962 po rok 1977, keď Harrisonov rozvod s Patti Boydovou znamenal jeho vlastnú „stratu nevinnosti“ (Boydová ušla s Harrisonovým starým priateľom, gitarovým hrdinom Ericom Claptonom - ten o nej napísal známu skladbu Layla). Porovnajme týchto pätnásť rokov s posledným pätnásťročím. Čo bolo vtedy lepšie a čo horšie?
Prvý hit Beatles Love Me Do sa dostal do britského rebríčka v októbri 1962, čo bol mesiac kubánskej raketovej krízy. Bol som vtedy mladým dôstojníkom námorníctva a nespomínam si príliš na nejaký optimizmus alebo nevinnosť. Generácia mojich rodičov vybojovala pre necelým dvadsaťročím najhoršiu vojnu v histórii, a mňa mali zakrátko zabiť v globálnej jadrovej vojne - a to som nemal ani dvadsať.
Potom prišlo zavraždenie prezidenta Kennedyho - 1963, americká vojna vo Vietname - 1964 až 1966, na Blízkom východe vypukla šesťdňová vojna - 1967, Rusi obsadili Československo - 1968, prišla genocída v Biafre, vojna medzi Indiou a Pakistanom a vraždenie v Bangladéši, milióny zabitých červenými gardami v Číne, likvidácia Allendeovej vlády v Chile, My Lai, Watergate, v roku 1973 ďalšia vojna na Blízkom východe, pád Saigonu, zrada Východného Timoru a „Rok nula“ v Kambodži. Nečudo, že sme si všetci šťastne spievali.
Porovnajme to s obdobím 1986 - 2001. Začalo sa prvou úspešnou nenásilnou revolúciou proti diktatúre na svete - na Filipínach - bezprecedentným odmäkom (glasnosť a perestrojka) v starom Sovietskom zväze. Pramienok demokratizácie sa rýchlo zmenil na potopu, revolúcie sa prehnali najprv Áziou, potom v roku 1989 preskočili do Európy a samotnú Moskvu dosiahli v roku 1991. V Južnej Afrike padol apartheid - bez boja. Fenomén nenásilnej demokratickej revolúcie dodnes pokračuje v krajinách takých odlišných, ako je Indonézia a Juhoslávia.
V roku 1986 žili najmenej dve tretiny ľudstva v tyraniách. Dnes žije najmenej toľko obyvateľov Zeme vo viac či menej demokratických krajinách. Mnoho z mladších demokracií je chudobných a ich vlády sú skorumpované, i tak však ide o epochálnu zmenu k lepšiemu. Hrozba globálneho jadrového holokaustu sa jednoducho vytratila a ľudia z vojensko-priemyselných komplexov tohto sveta, ktorí kedysi žili z hlasných obáv zo smrti miliónov (a tichých príprav tohto zabíjania), sa dnes obmedzujú na debaty o marginálnych hrozbách terorizmu a „darebáckych štátov“.
Jediná skutočne hrozná vojna za celých pätnásť rokov, čo sa týka obetí, bola iránsko-iracká vojna, skončená v roku 1988. Aj napriek mnohým teroristickým činom nevypukla medzi starými nepriateľmi v arabsko-izraelskej aréne alebo medzi Indiou a Pakistanom nijaká konvenčná vojna. A s výnimkou Afriky (kde zlyhané nervy zahraničných mocností umožnili genocídu a banditizmus v krajinách od Rwandy po Libériu) boli veľké konflikty 90. rokov vcelku drobnými záležitosťami vedenými z relatívne dobrých dôvodov.
Od vojny v Zálive cez bosnianske a kosovské epizódy až po súčasnú kampaň v Afganistane, je tu aspoň náznak legálneho rámca vojen prostredníctvom nejakej formy účasti OSN, a aspoň čiastočná oprávnenosť vojenskej akcie v zmysle obrany medzinárodného práva alebo ľudských práv. (Isteže, vždy sa uplatňuje aj „zákon zmiešaných motívov“).
Iste sme sa nenasťahovali do raja, ale v porovnaní so 60. a 70. rokmi - TOTO je vek nevinnosti. Zo všetkých pekných piesní, ktoré napísal George Harrison, mal som vždy najradšej Here Comes The Sun. Mal na mysli, že musí byť lepšie - a je.
Autor: Londýn pre SME(Autor je historikom a publicistom)
