Rastislav Tureček získal v cestných pretekoch cyklistov-vozičkárov na 28 km pre Slovensko štvrté zlato na 12. paralympijských hrách v Aténach. FOTO - ARCHÍV SPV
Premiérové víťazstvo v novej paralympijskej disciplíne, cestných pretekoch handbikerov (trojkolesové vozíky na ručný pohon), putuje na Slovensko. Tridsaťdvaročný Rastislav Tureček sa najlepšie vyrovnal s obrovskou páľavou i nástrahami čarokrásnej trate v blízkosti Egejského mora a vybojoval pre Slovensko už štvrté aténske zlato (po stolných tenistoch Riapošovi, Gáspárovi a guliarovi Margočovi).
"Fantázia, doprial by som každému športovcovi, aby si podobný pocit mohol vychutnať. Škoda len, že pri tom nemohol byť otec. Veľký milovník športu nebol, ale mali sme spolu krásny vzťah," zarmútil sa na malý okamih bývalý juniorský majster Československa v zápasení.
O otca prišiel v auguste 1993, tri mesiace nato zostal po autonehode od pol pása nadol ochrnutý. Tri roky nerobil nič, potom sa k športu znovu vrátil. Skúšal to s vozičkárskym maratónom, až napokon zakotvil pri cyklistike. Kopcovitá trať, na ktorej počas piatich okruhov absolvovali handbikeri 28 kilometrov, mu veľmi nesedela, ale Rasťo veľmi túžil vyhrať. Tri kolá šliapal celý pelotón spolu, potom sa z neho Tureček odtrhol spolu s 54-ročným mechanikom z Luzernu Franzom Weberom. A až do konca sa striedali na čele. "On je ľahší, mal rýchlejšiu frekvenciu a v kopci ma vždy trhol. Ja som ho potom musel doháňať. V poslednom kole som čakal jeho nástup, ale dokázal som ho odraziť. Päťsto metrov pred cieľom už vedel, že si idem po zlato. Len som sa stále obzeral v spätnom zrkadle, či sa ma nechystá predbehnúť," opisoval svoju taktiku vysilený, ale šťastný Tureček. Švajčiara zdolal o jedinú sekundu.
Medzi prvými gratulantmi bol aj nemecký výrobca handbiku, ktorého hodnota je takmer 400-tisíc Sk. A potom prišla pusa od manželky Eugénie, ktorá bola pre Rasťa veľkou predštartovou vzpruhou. "Vyšlo mi to však len tak-tak. Lietadlo do Atén meškalo a navyše som po prílete dlho blúdila. Na štart som dorazila asi osem minút pred začiatkom pretekov. Stačilo to, Rasťo ma zazrel a už bolo dobre." Brali sa len nedávno a dnes spolu bývajú v bezbariérovom byte v Trenčíne. A v okolí mesta trénujú. Rasťo na handbiku, manželka vedľa neho na bicykli. "Zaľúbila som sa. Páčia sa mi jeho oči a to, že keď niečo chce, tak to dosiahne. Bolo mi jasné, že do Grécka necestoval po šieste miesto."
Rasťo na svojom stroji prešiel trať priemernou rýchlosťou 25 km/h. "Na zlato som pred odchodom nemyslel, ale medailu som chcel určite. Je lepšie ísť na súťaž s malou dušičkou než s prehnanými cieľmi. O to krajší pocit teraz prežívam. Je to fantázia," jasal Tureček, ktorého do tajov tejto disciplíny zasvätil tréner z českých Loun Radoslav Šabata.
Ledva si náš handbiker jeden sen splnil, už nadhodil pár slov o ďalšom. "Chcel by som zvládnuť aj triatlonového Ironmana. V našom prípade je to stoosemdesiat kilometrov cyklistiky (na handbiku), štyridsaťdva behu (na formulke, kde sa športovec poháňa kolesami vedľa seba) a štyri kilometre plávania."
