BRATISLAVA - Vo veľkej sále znela pieseň Karla Kryla. Každý to vnímal ako symbol, no o hĺbke textu, strachu a chuti zakázaného ovocia svoje vedeli iba krehké dámy s vejárikom hlbokých spomienok okolo očí a na čele a páni, ktorí Lacka a Agi, ako ich volali najbližší, dlhé roky dobre poznali. Na krste knihy Jána Ladislava Kalinu Odpočúvaj v pokoji alebo Basa story boli väčšinou autorovi kamaráti, susedia, kolegovia a rodina.
"Knihy majú svoje osudy. Ja vám preto chcem povedať, ako sa rodila táto. Lacko sa v deň svojich narodenín vrátil po trinástich mesiacoch z Ilavy. Bol v depresii, ale príbehy, ktoré nám odtiaľ rozprával, neboli všetky pochmúrne. Mnohé boli vtipné a my sme si ich tak obľúbili, že ich manžel musel neskôr rozprávať návštevám. Aby sa dostal z depresie, navrhla som mu, aby ich postupne napísal," približuje osud knihy Agneša Kalinová.
Len štyri mesiace stačili Jánovi Kalinovi na vypísanie sa z depresie. Využil pri ňom svoje právnické vzdelanie, pretože v "čudnej repríze päťdesiatych rokov", ako dej pomenovala manželka, sa stal vhodnou obeťou na proces s intelektuálom. Knihu aj neskôr písal "do zásuvky", nikdy nie s nádejou na publikovanie. Rukopis schovával u priateľa v Prahe. V jeho byte bolo veľa zvláštnych predmetov, napríklad aj dutý drevený kôň zo starého kolotoča, ktorý sa stal úkrytom pre rukopis.
"To, že Lacko písal bez nádeje na publikovanie, sa odráža v bezprostrednosti knihy. Mne sa opäť oživili spomienky a hovorím si, že to vtedy bol taký kabaret," smeje sa pani Agneša.
Nad faktom, že kniha vtipov a Krylova platňa dokázala niekoho dostať do väzenia, sa prítomní schuti zasmiali, ale keď onú platňu vtedy počúvala viac ako nahlas dcéra so spolužiačkami pri otvorenom okne, Kalinovi do smiechu veľmi nebolo.
"Všetci sme boli odpočúvaní a tí, čo neboli, si aj tak mysleli, že sú. Moje malé dcéry to zariadenie pomenovali ako počúvači a recitovali doň básne," spomínal na krste profesor Miroslav Kusý. "Napriek tomu, že mám spomínanie v náplni práce, pri čítaní Basa story som podľahol vytesňovaciemu procesu svojej pamäti. Vzrušujúce a vtipné čítanie o nevľúdnej socialistickej base som si miestami dopĺňal spomienkami na vlastné zážitky. Autentické príbehy autora, ktorý sa na ne dokázal pozrieť s nadhľadom a humorom, považujem za ozajstný kumšt."
