V utorok krátko pred deviatou večer gréckeho času dosníval LADISLAV GÁSPÁR v aténskej stolnotenisovej hale Galatsi svoj dlhoročný sen. Konečne sa stal paralympijským šampiónom v triede 10 (stojacich tenistov s najľahším postihnutím). V Atlante 1996 si musel vystačiť s bronzom, pred štyrmi rokmi v Sydney sa medzi najlepšiu štvorku ani nedostal, no v Grécku 34-ročnému športovcovi zo Šiah, ktorý hráva aj medzi zdravými, vyšlo takmer všetko. I šťastie pri ňom stálo. Tri z posledných štyroch finálových loptičiek proti bronzovému zo sydneyskej paralympiády Švédovi Anderssonovi (zdolal ho 3:1 na sety) boli prasiatka.
Ako sa vám darilo privolávať tie prasiatka?
"Niektorí z našej výpravy vraveli, že pri mne stáli všetky hviezdy. Musím sa priznať, mal som vo finále šťastie."
Celým turnajom ste však prechádzali ako nôž maslom. Viac ráz sa v útrobách haly Galatsi ozvalo, že ste vôbec najlepší hráč, aký tu na paralympiáde za stolom hral. Mali ste vôbec nejakú ťažkú chvíľu v súťaži?
"Mal, tesne pred žrebom. Strachoval som sa, že mi postaví do cesty Španiela Ruiza, na ktorého neviem zahrať. Ale prial mi, vyhol som sa mu. Myslím, že som tu hral naozaj dobre a pozdvihol úroveň stolného tenisu."
Najnepríjemnejší súper?
"Číňan Jang Ge v semifinále. Je to mladý chalan, má dvadsaťštyri rokov, dobré nohy a istotu v úderoch. Musel som si na neho dávať veľký pozor. Zápas mi však vyšiel fantasticky, nepokazil som jednu ľahkú loptu a napokon vyhral tri nula."
Aký je vlastne váš hendikep?
"Mám deformovanú nohu. Operovali mi ju už tri razy, no členok je nehybný. Súperi, ktorí majú nohy v poriadku a nastupujú napríklad s hendikepom nehrajúcej ruky, sa ma preto často snažia rozhadzovať. Vedia, že sa horšie pohybujem. Navyše tunajší taraflex dosť brzdil. Chcelo to, aby sa mi noha pri pohybe za loptou ešte trochu došmýkala."
Ostanete pri stolnom tenise?
"Rád by som. Už teraz sa teším na paralympiádu v Pekingu 2008. To bude najväčší sviatok stolného tenisu."
Čo vás čaká po návrate domov?
"Budem si ďalej zháňať prácu. Momentálne som nezamestnaný. Každý týždeň sa hlásim na úrade práce. Vlani som si napríklad privyrábal ako pomocný robotník."
Kto vás trénuje?
"Spočiatku to bol otec, ktorý hrával slovenskú národnú ligu. Keď prestal, začal som trénovať sám."
Ako sa na vaše športovanie pozerajú v rodine?
"Manželka to podporuje a sedemročnú dcérku Nicole to tiež začalo veľmi baviť. Mám ešte desaťročného syna Matúša, ale ten tomu neprepadol."
