sti? PR materiály televízie Markíza nás presviedčajú o vnútorných výletoch mimo zabehanú rutinu. Štáb dosvedčuje, že odvážne ženy prežili skutočnú katarziu. Nemá to v dobrom divadle byť presne naopak? Herci na javisku majú predstierať a katarziu radšej prenechať divákom.
Svojej novej šou Zámena manželiek dala televízia Markíza logo podobné značke recyklácie. O manželky ide v zámene preto, že zmenu manželov by si niektoré rodiny nemuseli ani všimnúť. Slovensku vládne matriarchát, tvrdia po prvých skúsenostiach s nahrávaním tvorcovia programu. Kto však vôbec dostal nápad vymieňať si manželky?
Určite nie autori formátu Wife Swap. Zámena postáv je najzákladnejším trikom dramatikov všetkých čias. Zamieňajú sa žobráci za kráľov, panie za slúžky, ženy za mužov - od Shakespeara po Urbánka. Fór je v tom, že v parádnych šatách sa lepšie vyníma prostorekosť slúžky a v handrách zas noblesa či povýšenosť mocných. Z tohto hľadiska tvorcovia populárnej televíznej šou neobjavili nič nové. To, čo sa od čias Goldoniho či Moliera zmenilo, je možno vzťah k realite. Alebo k šou?
Samotné spojenie „reality show" je teoreticky nezmyslom. Buď je niečo realita alebo šou. Čo vlastne spája búrlivé pohľady na pustošenie hurikánu so skrytou kamerou Joža Pročka či s prestavovaním cudzieho bytu? Nie je jediným spoločným menovateľom zvedavosť pozorovateľa chráneného pred zrakmi a nebezpečím?
Denne sme vystavovaní tisícom obrazov. Mnohé znich sú reálne smutné, reálne hrozné a reálne skutočné. Prečo pri televíznych správach neplačeme, prečo nám pri pohľade na hlad a utrpenie nenabiehajú zimomriavky? Spravodajské šoty asi nemajú tú správnu dramaturgickú výstavbu s vtipnými peripetiami a poučným rozuzlením nakoniec.
Dramatici vyberajú z krutostí i delikates sveta to "naj" - rozvláčne majú zostručniť, z náhodného vyrobiť schému, nevýrazné nafúknuť, prchavé zvečniť. Ak sa podarí, autor dodá životu symboliku, príbeh, vtip, poučenie, nebodaj i verš. Nie vždy je informácia „nakrútené podľa skutočného života" garanciou umeleckej kvality diela. Respektíve skôr málokedy. Tie najbizarnejšie príbehy bývajú často vnútorne najpravdivejšie.
Nie je zvyšujúca sa obľuba reality show vlastne odkazom dramatikom a scenáristom: Vráťte sa do postmoderného hrobu! Vaše dialógy sú mŕtve, poučenia smiešne, vtipy staré? Vystačíme si s našim „reálnym" pohľadom na „reálne" veci? Alebo sa nám len radikálne znížila schopnosť dešifrovať akékoľvek znaky - písmenká, metafory ba dokonca aj obrázky?
Videozáznamy rodinných slávností patria určite k tým najnudnejším veciam na svete. Všetky dokumenty potrebujú dobrého strihača. Medzi dokumentom zo života a takouto šou reality je však podstatný rozdiel. Manželky sú v Zámene skutočné, zobrazovaná skutočnosť však nie. Aj tu predsa ide o experiment.
Reality TV však zaujíma predovšetkým to, ako sa bude správať králik, keď ho zavrieme do malého priestoru, prenesieme z jednej králikárne do druhej, keď ho vystrašíme či prekvapíme. Teda pokusy na živom materiáli. Ak nechceme, aby sa diváci dívali na strihanie nechtov - ako to robí hrdina na začiatku filmu ED TV - treba vyrobiť nejaký konflikt. V Zámene manželiek je latentne zakódovaný do rozdielnych hodnôt a zvyklostí vybraných rodín.
Aj vás zamestnáva otázka, čo okrem honoráru či "náhrady škody", ako tomu začínajú hovoriť televízie, vedie niekoho, že sa zapojí do experimentu, že svoje intímne problémy začne riešiť cez televíziu, či že svojho strateného otca hľadá cez televíznu poštu?
Možno sa cudzím divákom dokážeme zdôverovať viac ako blízkym. Alebo sa nám šou celkom zmiešala s realitou, ba sa zdá niekedy reálnejšia ako to, čo bežne prežívame? Je postavenie pred kameru a za kamerou poslednou šancou ako prežívať city? Aj športovci si počas ceremoniálu otvorenia olympijských hier pre istotu všetko zaznamenávali na malé videokamery. Svet sa scvrkol na rozmer hľadáčika.
A čo vlastne zistíme, keď sa pozrieme cez kameru na samých seba? Že všetky šťastné rodiny sú si podobné a každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom? Nestačilo prečítať si znova Kareninovú?
