Radeva, Zuzana Mauréry / Eva Pavlíková, Zdena Studenková / Marta Sládečková
Premiéra 19. a 20. septembra 2004.
Nezamestnaní v Sheffielde - aj takto by sa mohol volať film Petra Cattanea , podľa ktorého broadwayský muzikál Donaha! vznikol. Prečo sa tak nevolá? Aby sme si ho nezmýlili s ponukou na rekvalifikačný kurz, ktorým istým spôsobom aj je. Prečo sa aj tak nevolá nejako slušnejšie, napríklad Strach a beznádej? Pretože titul predáva. Divadlo Nová scéna sa nie po prvý raz presvedčilo, akou dvojsečnou zbraňou sa prezentácia nejakej produkcie môže stať. Aj keby sa opäť potvrdilo to známe, že aj zlá reklama je reklama, aj keby súd rozhodol, že pri uverejnení obnažených fotiek protagonistov zákon nebol porušený, narušená bola nesporne divadelná a ľudská konvencia - krehká dohoda medzi hercami a ich divákmi.
Neprivoláva si však divadlo podobné mediálne znásilňovanie samo výberom priveľmi riskantných intímnych tém? Divadlo je od nepamäti na to, aby riskantne otváralo intímne témy. Nahota je predsa veľkou témou umenia, nielen privilégiom poklesnutých či alternatívnych žánrov.
Základný trik marketingu je pridať niečo navyše. Ešte aj tí prepustení valcovači pochopili, že ak chcú preraziť, musia ísť na hranu. Vedia to aj dobrí scenáristi. Americké muzikály a filmy sú úspešné po celom svete, lebo majú zmysel pre hyperbolické zveličenie. Ale stále ťažko pochopiť, prečo sa tí statoční chlapi pokúšajú presadiť sa práve v takom neserióznom povolaní? To preto, stará mama, lebo na príbehu striptérov-amatérov názorne vidíme, že tí, čo chcú uspieť, musia so sebou najprv niečo robiť, musia si veriť a myslieť tvorivo. Toľko k erotike tohto diela.
Muzikál Donaha! je vlastne moralitou o tom, že ženy majú podporovať svojich mužov v dobrom i zlom, že kamarátstvo a láska vo všetkých formách je dobrá vec a že sľuby treba plniť.
Režisérovi Bednárikovi ponúklo libreto zmes pátosu i drsných vtipov, lyriky i dynamiky, smútku i radosti. Autentická civilnosť britského filmu je v americkej muzikálovej verzii logicky posunutá do divadelnej štylizácie. Z toho vychádzali aj výrazné kostýmy Ľudmily Várossovej, založené na variáciách džínsoviny a oranžovej farby. Choreografia Šárky Ondrišovej bola primeraná situáciám, prirodzená a nápaditá. Aj slušné spevácke výkony v dvoch vyrovnaných alternáciách garantujú, že dielo pôsobí ako celok profesionálne. Otázna je miera hereckej štylizácie - dialógy niekedy pôsobia prirodzenejšie, inokedy sú je zas presne vypočítané na divadelný efekt. Hudba Davida Yazbeka je silná, tvrdá, drsná ako práca vo valcovni. Možno sa tvorcovia mohli odvážiť aj na krátenie diela či na väčšiu civilnosť. Bolo by však veľmi zlé, ak by sme v divadelnej škole života prestali hovoriť otvorene o dôležitých veciach len preto, že sa niekto v zadnej lavici hlúpo zasmial.
