V roku 1932 sa v priebehu piatich mesiacov stretli športovci v Amerike na zimných i letných Hrách, v júli sa o medaily bojovalo v Los Angeles. Vo februári sa v mestečku Lake Placid v Adirondacksom pohorí v severnej časti štátu New York stretlo menej športovcov než pred štyrmi rokmi v Saint Moritzi.

Okrem šesťdňovej plavby loďou „Europe“ to zapríčinil aj krach na newyorskej burze a následná svetová hospodárska kríza. Československý olympijský výbor nebol schopný finančne pokryť náklady na účasť, na jedného športovca vyšla účasť na ZOH 25 000 korún. Kým hokejisti rezignovali, lyžiari vyhlásili zbierku na podporu olympionikov. Sumou desaťtisíc prispelo ministerstvo zdravotníctva a menšími čiastkami aj ďalšie úrady. Na III. ZOH nakoniec cestovalo skvele vybavenou loďou Europe s elektrickými výťahmi a kinom päť lyžiarov, ku ktorým sa na území USA šiesty čs. reprezentant, Walter Langer, krasokorčuliar žijúci v New Yorku. Jeho štart prijal ČSOV s podmienkou, že si uhradí náklady sám. Ani na tejto tretej zimnej olympiáde Slovensko nemalo zastúpenie.

V Lake Placid vyrástla hala pre 10 000 divákov, ktorá poslúžila ešte aj pri 13. ZOH v roku 1980. Prvýkrát sa skákalo na mostíku s oceľovou konštrukciou, kovovú konštrukciu mala aj moderne konštruovaná bobová dráha.

Nórsky víťaz v skokoch na lyžiach Birger Ruud, jeden z trojice slávnych bratov, vo svojej autobiografii Stopy pokračujú: „Na palube veľkej a rýchlo plávajúcej Európy sme sa udržovali v kondícii poklusmi, dvíhaním závaží, súkromnými boxerskými zápasmi. Šesť dní plavby sme využívali aj na lekcie angličtiny. 4. januára sme pristáli na nábreží v Brooklyne a sprevádzaní policajnými automobilmi nás ubytovali v najnovšom a najluxusnejšom hoteli Waldorf Astoria.

Mesiac pred olympiádou v Lake Placid nebol žiadny sneh. Organizátori prípravných pretekov v Cary riešili nedostatok snehu tak, že objednali osem železničných vagónov z ďalekého Wisconsinu na severe. Mostík bol znamenitý.“