Basketbalistky SCP Ružomberok vyhrali v sobotu doma nad bratislavskou Istrobankou 120:73, čo bol dôvod na fanúšikovskú oslavu pri ohňostroji pred športovou halou Koniareň. Dvanásťnásobné domáce majsterky, trikrát československé, deväť ráz slovenské, dvojnásobné európske šampiónky totiž vyhrali dvestý ligový zápas bez prerušenia. Naposledy okúsili prehru 15. marca 1995 v Myjave (57:62). Rekordnú sériu kompletne prežila trénerka i kapitánka najlepšieho slovenského klubu desaťročia.

Natália Hejková koučuje Ružomberok od roku 1988. Odvtedy nevynechala na trénerskom poste jediný zápas, ani prípravný. Žilinská rodáčka priviedla k dvanástim titulom 57 basketbalistiek, o trinásty sa snaží ďalších sedem nových hráčok.

Kapitánka tímu Iveta Bieliková nechýba v žiadnom víťaznom menoslove. Ak by si na jeseň 1997 v americkom Colorade nezlomila ruku mohla by sa pochváliť okrúhlou dvojstovkou, takto jej zopár zápasov chýba. Nikto ale nepochybuje, že ju dosiahne. V dnešných časoch si sotva možno predstaviť ružomberskú ligovú prehru.

„Ani ja nie,“ potvrdzuje ružomberská rozohrávačka. „Boli časy, keď sme do Myjavy, Košíc i do Bratislavy chodili rovnako sústredené ako na Euroligu. Neboli sme si isté dvoma bodmi. Netvrdím, že dnes sa na zápasy domácej ligy nekoncentrujem. Behať vedia všade. Priznávam sa, naša najvyššia súťaž znamená pre mňa predovšetkým udržiavanie sa v pohybovej pohode. Napriek tomu, vždy sa snažíme aj čosi vymyslieť, hoci nás k tomu, žiaľ, málokedy prinútia súperky. Slovenské tituly sa mi určite nezunovali, ani veľké série,“ zamyslela sa pri jubileu Bieliková, ktorá oblieka ružomberský dres od roku 1983, keď Natália Hejková bola ešte jej spoluhráčkou.

Ružomberská trénerka sa pri krásnej dvojstovke zamýšľala v širších súvislostiach: „K sérii sme sa nedopracovali ľahko. Nad tým, že to máme z roka na rok ľahšie, by sa mali zamyslieť iní. Potrebovali by sme dva-tri domáce tímy schopné nám narobiť starosti. Niekedy tak bolo, najmä keď sa zhustila kombinácia euroligových a prvoligových povinností. Istý čas som si myslela, že nám bude konkurovať Myjava. Starosti nám vedeli narobiť košické tímy. Naše popredné družstvá mohli hrať niekedy dôstojnú úlohu v Pohári Ronchettiovej, ale sa jej vzdali. Niekedy na úkor nezáväzných amerických zájazdov. My sme tiež chodievali za oceán. Vždy to však bola súčasť prípravy. Najprv na Ronchettiovej pohár, potom na európsky pohár majsteriek či dnešnú Euroligu.“