Liga sa dohrala za biedneho záujmu a mužstvám, ktoré sa hráčsky podieľali na reprezentácii, dala na frak Žilina. Po odchode Reitera do Olomouca nemá zastúpenie v seniorskej reprezentácii, iba v dvadsaťjednotke. Náš najcieľavedomejší tréner Ladislav Jurkemik dokázal stmeliť málo známych, ale ochotných hráčov do teamworku.
Na slovenský futbal sadla šedivosť, nie je oň záujem nielen v hľadisku, ale ani o jeho protagonistov. Reprezentácia sa skladá väčšinou z legionárov, ktorí vonku, až na výnimky, nemajú stabilné miesto v kádroch, a ak aj majú, tak je to v tímoch, ktoré vo svete futbalu veľa neznamenajú.
Tréner reprezentácie Adamec si sám podpiloval konár, čo svedčí aj o jeho neprofesionálnosti. Nemal v tíme autoritu. Napriek tlaku a potrebe pre stmelenie kádra nechcel využiť služby momentálne posledného pravého slovenského futbalového herca – profesionála v pravom slova zmysle, Ľubomíra Moravčíka z Celticu Glasgow. Ignoroval aj kvality stredopoliara Sparty Praha, účastníka Ligy majstrov, Rastislava Michalíka. Istý spôsob preferovania len vyvolených v malom sa mu logicky vypomstil.
Po odchode Sz. Németha o ďalších našich nie je vo vyspelej cudzine záujem. Dôvodom je slabá všestranná výkonnosť, nechopnosť hrať naplno 90 minút, neochota biť sa o úspešný výsledok a najmä o diváka. Systém za veľa peňazí málo muziky priniesol alarmujúcu apatiu. Diváci sa nechcú pozerať na profesionálne platených amatérov, ako to deklarovali. Hľadiská zredli, lebo sa im nič lákavé neukazovalo.
Zo štvorkolovej ligy vzniká nezáživný stereotyp. Pri prvej návšteve Slovana v Púchove sa v hľadisku tiesnilo vyše 6 500 divákov, pri druhej čosi vyše 2-tisíc. Dva razy to isté neláka, jedna návšteva za rok je vzácnejšia, je to sviatok. Aj to nabáda k prehodnoteniu počtu v blízkej budúcnosti.
Divácke aj herné bašty bývali Trnava, D. Streda, Nitra, plno bývalo v Bardejove, Humennom, R. Sobote, môže byť v Ličartovciach, Podbrezovej. Nemožnosť biť sa o miesto medzi elitou v mnohých mestách zahnalo futbal na perifériu. Nad tým sa treba vážne zamyslieť.
