Keisy (vľavo) na prechádzkach už veľmi nevládze, zato Aťa ich miluje a mimoriadne rada sa počas nich zameriava na cudzie lopty. Je to vraj jej jediná neresť, ale dá zabrať. "Dobrých pár rozhryzených kusov sme už museli zaplatiť. Búchanie lopty neomylne začuje na kilometre, vtedy nepomôžu ani piškótky, ktoré obe milujú viac než kosti a mäso." FOTO SME - PAVOL FUNTÁL a ARCHÍV M. C.
Tu som pánom jaV tejto rubrike rozprávajú známi ľudia a redaktori SME o svojom spolužití so zvieratami.
Dnes fotoreportérka MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Keď v istý piatok pred desiatimi rokmi dohrmela Mirka s otcom domov s trojmesačnou sučkou Keisy, pani Cibulková vo dverách zdúpnela a okamžite dala rodine ultimátum: buď pes, alebo ona.
Do pondelka bolo treba vyčistiť priestor. Neprešiel však víkend a už bolo jasné, že huňatý psík si domácu paniu získal na celej čiare. "Nikdy predtým sme nemali psa. Keisy sme priniesli do panelákového bytu s tým, že čoskoro sa sťahujeme do rodinného domu," hovorí fotografka Mirka Cibulková.
Plemeno briarda sa Cibulkovcom zapáčilo na výstave psov. S chovateľkou sa o budúcnosti šampiónky dohodli hneď na mieste. Keď Keisy povyhrávala všetky možné psie súťaže krásy, u Cibulkovcov si povedali, že je čas na mladé. Partnerov mala Keisy dvoch: prvý bol frajersky vyzerajúci Talian, druhý veľmi pekný Belgičan. Keisy za nimi cestovala za hranice. A domov sa oba razy vracala ako budúca mamička.
Z prvého vrhu sa narodilo desať šteniatok, z druhého dve. "Druhý pôrod bol ešte ťažší ako prvý, skoro nám umrela," spomína Mirka. "Šteniatka prenášala a po cisárskom reze sme ich museli oživovať. Jedno prežilo, druhé sa už nedalo zachrániť." Prvý vrh tiež nebola maličkosť, no desať šteniat je vraj u briarda normálna vec. "Keď sa narodili, boli to len také malé červíčky do ruky," hovorí Mirka. "Hneď som si zobrala dva týždne materskú dovolenku, po mne mama a potom aj teta." Opatrovateľky vstávali v noci každé tri hodiny ako k bábätkám, dokrmovali, varovali, kontrolovali situáciu. Keisy bola nevládna a mala málo mlieka, takže museli byť stále v strehu, lebo keď niektorý z drobcov zapišťal, bolo treba utekať.
Materinská starostlivosť zakrátko priniesla ovocie - z macíkov zarastajúcich huňatým kožúškom vyrástla demolačná čata, ktorej v byte ani v záhrade neušlo nič, čo sa dalo rozhrýzť a pováľať. Keď potom nastal čas predaja a psíkovia odchádzali k novým majiteľom, prišli slzy. "Veľmi ťažko sme sa s nimi lúčili, pri každom sme plakali," vraví Mirka. "Ako posledný odchádzal Mucko, miláčik Keisy aj celej rodiny. Keby sme si boli mohli nechať chlapca, bol by to určite on. Usúdili sme však, že bude lepšie vziať si ku Keisy sučku. Preto dnes s nami býva aj jej dcéra Aťka."
Pri mame, ktorá prežila kus života v paneláku, sa Aťa naučila čistote - nikdy sa nevyšpiní v záhrade. Chodia spolu niekoľkokrát denne von a Aťa, na rozdiel od mamy, ktorá už má svoje roky a nechce sa jej veľmi z domu, štartuje, len čo začuje slovo prechádzka. "Stačí, keď si doma len šepneme, že by bolo treba ísť s dievčatami von, ona je okamžite pri dverách," opisuje Mirka.
Cibulkových "dievčatá" sú krásavice, ale vraj sa nerady kúpu a češú. Mirkin priateľ, majiteľ dobermana, hovorieva, že briarda do spoločnej domácnosti v žiadnom prípade nebude chcieť. "Vraj púšťa chlpy, ale vôbec to tak nie je. Ak briarda raz za mesiac vyčešete, je úplne v pohode," hovorí Mirka, presvedčená, že briardy sú zvyknuté aj na svoju povestnú ofinku. Skúsenosti hovoria, že mačku cez ňu neomylne zbadajú, aj keď sú na presklenej terase. "Ofina im vôbec neprekáža, skôr by boli prekvapené, keby sme im ju ostrihali."
Autor: EVA ANDREJČÁKOVÁ
