Čo doženie človeka k rozhodnutiu skoncovať so všetkým? A čo cíti, keď ho zachránia? Traja ľudia, ktorí sa pokúsili o samovraždu, súhlasili, že porozprávajú o svojom trápení. Pán Milan pred dvanástimi rokmi skočil z okna a dnes je šťastný, že žije. Dvadsaťpäťročná Dana má stále plač na krajíčku. Zachránili ju iba pred piatimi týždňami a čaká ju ešte dlhá cesta, kým sa jej ubolená duša upokojí. Dvadsaťjedenročná Petra sa tiež lieči iba od júla. Zabiť sa pokúsila asi päťkrát, sama presne nevie, koľko bolo pokusov. Dnes je prekvapená, ako veľmi jej liečba pomáha.

Osudy týchto ľudí sú rôzne, všetci však majú rovnakú skúsenosť. Nesmie sa čakať, kým depresia naplno prepukne, ale hneď v zárodku vyhľadať pomoc psychiatra.

Snehulienka

Petra hneď upútala moju pozornosť. V klubovni denného psychiatrického stacionára sedelo krásne bledé dievča. Porcelánová pleť, s belostnou tvárou kontrastovali výrazné, na tmavo nalíčené oči a červené vlasy. Pôsobila ako zasnená víla. No koľko trápenia a problémov sa pomestilo do štíhleho tela. Petra však pevne verí, že je to už minulosť, a konečne, prvý raz za dvadsaťjeden rokov života, je nasmerovaná zo slzavého údolia na správnu cestu.

"Aké som mala ťažkosti? Sociálne fóbie, depresie, úzkosti, anorexiu, bulímiu..." vyratúva monotónne. "Naplno to prepuklo po osemnástke, ale už predtým som mala problémy. S mamou, ktorá bola na mňa veľmi fixovaná. Až tak, že ma odtŕhala od kamarátov. V škole ma zase ponižovali spolužiaci. Potom som začala chodiť do práce, no viac som bola nezamestnaná. Nemala som šťastie, vždy ma po krátkom čase prepustili. Napätie, tlak a úzkosť vo mne rástli. Aj strach z ľudí, neskôr som už vôbec nedokázala vyjsť z domu."

Mama sa ju snažila utešiť - Petruška, to prejde! Lenže, neprešlo.

m m m

Petra sa s myšlienkou na samovraždu pohrávala dva roky.

"Najprv som sa len rezala žiletkou. Potrebovala som sa odreagovať, lebo ma strašne bolela duša. Bez prestania, dvadsať rokov! Stále mi niekto ubližoval, ponižoval ma, neveril mi. Potom som robila pokusy, aké by to bolo utopiť sa vo vani, vyskočiť z okna, upiť sa na smrť. Ešte som sa však nerozhodla, ako naozaj skončiť so životom. Nikdy v živote mi nič nevyšlo, tak som chcela, aby sa mi aspoň toto podarilo."

Na Petrine samovražedné pokusy mama prišla, keď pojedla lieky a začal jej puchnúť jazyk. Stále to však bola malá dávka a dcéra jej sľúbila, že to už nikdy nespraví. V duchu si však nadávala, že piluliek bolo málo.

"Potom som už naozaj nevládala žiť. Len som plakala, plakala a plakala, a tak som súhlasila, že pôjdem k lekárovi. Na psychiatrii som bola hospitalizovaná tri týždne a úžasne mi to pomohlo. Cítim sa veľmi dobre. Depresie, fóbie, samovražedné myšlienky zmizli, naopak, chcem žiť. Pomáhajú mi lieky, ale aj pevná vôľa. Už mám aj denný režim. Ráno poupratujem, dokážem už ísť nakúpiť, cestovať v dopravných prostriedkoch. Cez deň dochádzam do stacionáru. Máme tu komunitu, ručné dielne, rôzne relaxačné cvičenie a psychoterapiu. Mala by som sem chodiť šesť týždňov, potom by som sa rada zamestnala. Verím, že už bude dobre."

Smutná Dana

Dvadsaťpäťročná Dana je viditeľne rozrušená. Bledá, nevyspatá a smutná. Vidno, že celkom neverí, že aj jej život sa môže dať do poriadku.

Jej trápenie sa začalo v detstve. Rodičia pili a strašne sa hádali. Od strachu sa zamykala do skrine. Trpela úzkosťami, aj ona má na zápästí dve jazvy, ktoré si urobila črepinami. Nechcela zomrieť, iba prehlušiť bolesť duše.

Na učňovke začala chodiť do psychiatrickej ambulancie.

"Lekárka mi dala upokojujúce lieky, aby som až tak neprežívala tie hrozné hádky. Veľa sme sa rozprávali, na papier som kreslila, čo cítim, aký mám v sebe nepokoj. Bolo to fajn, všetko trápenie som hodila na papier, alebo napísala do príbehu. Necítila som sa tak sama. Bohužiaľ, po štyroch rokoch sa kontakt pretrhol. Keby som tam chodila ďalej, určite by sa to nestalo."

m m m

Prvý raz sa o samovraždu pokúsila, keď ju mama vyhodila z bytu. Presťahovala sa ku kamarátke, no myslela si, že je na ťarchu, a tak sa otrávila liekmi. Priateľka sa však nečakane vrátila domov. Danu odviedla na pohotovosť, kde ju po výplachu žalúdka prepustili. K psychiatrovi ju neposlali. Mala vtedy osemnásť.

Po čase otehotnela a s partnerom odišli bývať do podnikového bytu. Lenže začal piť, bol agresívny, nadával jej, ponižoval ju. Zmenila sa na uzlík nervov a on sa jej vyhrážal, že je cvok a dcérku jej vezme. Neuniesla ten tlak a pred piatimi týždňami opäť siahla po tabletkách.

"Našiel ma ležať pri chladničke a zavolal záchranku. Najhoršie bolo, že ma videla dcérka."

Na psychiatrii bola asi desať dní, dostala lieky na upokojenie a na spanie. Teraz už tretí týždeň dochádza do stacionára.

"Dobré je, že tu stretávam veľa ľudí s podobným osudom, vymieňame si názory, ale inak ešte veľkú zmenu nepozorujem. Možno, keď tu budem dlhšie... Najhoršie je, že stále nemôžem spať. Už som si aj vypýtala silnejšie lieky, no aj tak som od tretej ráno hore. Stačí, aby sa muž vo vedľajšej izbe pohol a hneď sa preberiem. Mám z neho strach."

Dana dnes už vie, že samovražda nie je riešením, ale zo života sa neteší. Je strašne smutné, keď z jej úst počujete:

"Chyba bola, že som to spravila, keď bola malá doma. Mala som to spraviť osamote, možno by ma nezachránili. Alebo keby som spravila niečo ráznejšie... Nie, teraz sa určite nezabijem. Takéto myšlienky ma už opustili, samovraždu, aspoň teraz, beriem ako nereálnu. Teraz je najdôležitejšie, aby sa dcérka upokojila. Potrebuje pokoj."

Napriek beznádeji má Dana cieľ. Dúfa, že sociálna sestra jej pomôže nájsť ubytovňu pre slobodné matky, aby mohla dokázať, že sa o dcérku vie postarať. A možno si nájde aj dobrého muža, ktorý nebude piť.

Príbeh s happyendom

V kresle útulného bytu sedí pán Milan. Vyrovnaný, pokojný muž. Hrozné chvíle spred dvanástich rokov pripomína už len belmondovský nos. Zlomený po tom, čo vyskočil z okna.

Za psychické problémy pána Milana môžu sčasti gény, aj jeho mama sa s depresiou liečila na psychiatrii. K tomu sa pridala uzavretá povaha človeka, ktorý sa nerád zdôverí a problémy dusí v sebe. Je veľmi úzkostlivý, má sklony viniť sa z vecí, za ktoré nemôže, je veľmi citlivý na medziľudské vzťahy. Na rodinu mal šťastie, nohy mu však podrazili problémy v práci.

"Robil som vedúceho pracovníka. Bral som na seba viac, než som dokázal uniesť. Snažil som sa pre podnik aj ľudí urobiť maximum, no cítil som sa nedocenený a osamotený. Narastalo vo mne napätie a úzkosť. Cítil som, že sa so mnou niečo deje, ale stále som si myslel, že to ešte nie je dôvod ísť k psychiatrovi. Bola to veľká chyba."

Osudným zlomom bol podnikový požiar. Hoci zaň Milan neniesol zodpovednosť, vzťahoval všetku vinu na seba. Pocit previnenia prešiel v stihomam, mal pocit, že všetci sa proti nemu spriahli.

"Nevedela som, čo sa v ňom odohráva," len nerada sa jeho žena vracia k dávnym spomienkam. "Dlho mi nič nepovedal, vlastne až jeho kolegovia ma upozornili, že je nejaký čudný. Začal chodiť k podnikovej psychiatričke, dala mu aj lieky, ale vôbec nezaberali. Snažila som sa ho rozptýliť. Chodili sme po rodine, aj kolegovia z práce ho navštevovali a hovorili mu, že nikto ho z ničoho neviní. Nemalo to význam, stále si húdol svoje."

m m m

"Myšlienkou na samovraždu som sa zaoberal asi dva týždne. Vtedy som už úplne stratil súdnosť, zmysel pre realitu. Bol som presvedčený, že sa proti mne urobil komplot. Rozhodol som sa, že sa pokúsim zabiť, nech osud rozhodne, či mám ďalej žiť, alebo nie."

Synom povedal, že ide do práce, ale namiesto toho išiel do pivnice, kde mal nachystaný povraz. Dospelé deti však vycítili, že sa niečo deje. Dívali sa z okna a keď videli, že otec nevyšiel spod brány, išli ho hľadať.

"Našťastie sa nezamkol. Synovi vraj povedal - pozri, aký som slaboch, ani obesiť sa nedokážem."

Milana okamžite prijali na psychiatriu.

"Keďže som pracovala v nemocnici, dovolili mi ísť s ním na oddelenie, kam sa inak nesmie. Prišli sme na izbu, kde ležal jeden starý dedko a hrozne vykrikoval. Muža chceli dať do sieťovej postele, no ja som uprosila sestričku - nedávajte ho tam, pozrite, aký je smutný! Tak ho dali inam, na posteľ, na ktorú sestrička nemala výhľad. Zostal bez dozoru a skočil z okna."

m m m

Milan mal veľké šťastie, že to bolo v nemocnici, inak by neprežil. Dostal okamžitú pomoc, lekári si potrebné nástroje hádzali rovno z okna. Mal vážnu zlomeninu spodiny lebečnej, niekoľko dní ho držali v umelom spánku, po prebratí sa všetko musel učiť nanovo. Udiala sa s ním však podstatná zmena - zrazu dostal strašnú chuť žiť.

"Lekár mi vysvetlil, že som zrejme prežil akýsi biologický šok a vďaka nemu som zabudol na všetky hlúposti, ktoré ma kvárili. Depresie zmizli, vrátil som sa do reality a vôbec som nechápal, ako som kedysi uvažoval. Mal som spolupacienta, ktorý mi vravel, že do roka som naspäť. Neoponoval som mu, ale v duchu som vedel, že sa z toho dostanem."

Pán Milan si veľmi cení, že rodina, priatelia, kolegovia stáli pri ňom. A on robil obrovské pokroky. Už o päť mesiacov od úrazu nastúpil na svoje staré miesto.

m m m

Nemala jeho žena strach, že samovražedný pokus zopakuje?

"Keď prišiel z nemocnice, bol ešte pár týždňov doma a začal chodiť do záhrady. Hoci bol ešte slabý, práca mu robila veľmi dobre. Sestra sa ma však pýtala - a ty ho tam necháš ísť samého?! No ja som predsa nemohla byť všade s ním, musela som chodiť do práce. Nezostávalo iné, než nechať veciam voľný priebeh. No verila som mu, pretože obrovskú zmenu, čo sa s ním udiala, bolo jasne vidieť. Naozaj chcel žiť. Stále si síce vie robiť z vecí ťažkú hlavu, keď sa niečo nepodarí, vie sa potrápiť, ale zďaleka nie tak ako predtým."

"Samozrejme, že časom sa objavili aj problémy, ktoré prináša život, no keďže som zreálnil svoj pohľad, dokázal som ich prekonať. Raz som sa však dostal do konfliktu s jedným vedúcim pracovníkom. Bol nespravodlivý, nebral ohľady a ja som na medziľudské vzťahy veľmi citlivý. Cítil som, že jeho postoj začína na mňa zle vplývať, tak som hneď navštívil lekára. Nechcem už problémy vyšpičkovať, ale vyriešiť ich v zárodku. To je moja najdôležitejšia skúsenosť, ktorú by som chcel odovzdať všetkým ľuďom s psychickými problémami. Čo najskôr choďte za odborníkom, nečakajte, kým depresie prepuknú naplno!"

Svetové samovražedné premiéry

V priamom prenose

Prvá samovražda v priamom televíznom prenose sa udiala v roku 1974. Tridsaťročná americká televízna hlásateľka, slečna Chubbucková, komentovala v priamom prenose denné udalosti, keď ju náhle prerušila technická porucha. O chvíľu sa obraz obnovil, ale moderátorka namiesto toho, aby pokračovala v správach, vyhlásila: "Úplne v tradíciách nášho kanála 40, ktorý vám každý deň prináša krvavé premiéry vo farbách, budete teraz svedkami premiéry samovraždy." Čin okamžite nasledoval slová - hlásateľka vytiahla zo zásuvky revolver a pred zrakmi televíznych divákov sa zastrelila.

Vo vesmíre

Prvá samovražda v kozme sa odohrala 21. marca 1969 v stredisku výškových letov Davisa Mothana v Arizone. Devätnásťročný Walter Moore si po tom, čo jeho experimentálna kabína dosiahla výšku 25-tisíc metrov, strhol kyslíkovú masku. Krv mu začala okamžite vrieť, telo sa naplo a on okamžite zomrel. Walter Moore patril do experimentálnej skupiny mužov, na ktorých US Air Force študuje účinky vysokých vrstiev atmosféry a nízkych tlakov na ľudský organizmus. Mladý Moore si zvolil smrť, akú zatiaľ nikto nepodstúpil. Zomrel tak, ako by zomrel pilot rakety, keby si vo výške 25-tisíc metrov vyzliekol ochrannú kombinézu.

Atómom

V marci 1994 sa na ostrove Oléron rozhodol 40-ročný muž ukončiť život prehltnutím rádioaktívnej látky zmiešanej s bielym vínom.

V chladničke

V septembri 1983 spáchal jeden obyvateľ Štrasburgu samovraždu tak, že si sadol do chladničky a zamrzol.

V súdnej sieni

Alexander Cotte, stíhaný za prechovávanie falošných bankoviek, spáchal v júni 1982 samovraždu priamo počas súdneho konania. Otrávil sa smrteľne jedovatou látkou.

Dvojitá samovražda na diaľku

V júni 1980 písala tlač o dvojitej samovražde na diaľku. Švajčiarski manželia si vzali život v rovnakom čase, rovnakým spôsobom a vo vzájomnej zhode zhltnutím jedovatej látky - žena bola pritom v Lausanne a muž v Cannes. Podľa švajčiarskych i francúzskych vyšetrovateľov si manželia zladili čas pravdepodobne vyslaním telepatického signálu.

Tuberkulóznym bacilom a nikotínom

V polovici 19. storočia sa mladý lekár otrávil emulziou zo živých tuberkulóznych bacilov. O niečo neskôr sa iný lekár otrávil koncentrátom nikotínu.

(Podľa knihy Martina Monestiera: Dejiny samovrážd)