om civilizácie.

Stopy po americkom bombardovaní na prvý pohľad nevidieť. Ak sa niekto chce pokochať pozostatkami boja proti terorizmu, musí presne vedieť, ktoré objekty boli cieľom útokov.

Ľudia bleskovo vytvárajú vojnové legendy a jedna z nich hovorí, že poškodený bol aj najväčší, najlepší a pre Európana jediný obývateľný hotel Intercontinental. Miestni občania mi dokonca ukazovali, ako sa v dôsledku výbuchu bomby nahol na pravú stranu.

V skutočnosti Kábulčania bojujú o klientov. „Hotel je nebezpečný, každú chvíľu sa môže zrútiť. Radšej poďte bývať ku mne, dám vám postieľku iba za 50 dolárov na noc,“ presviedčal ma muž, ktorý lámanou angličtinou lákal cudzincov už na križovatke 200 metrov pred hotelom.

Aj napriek tomu je však hotel plný na prasknutie a ak spadne, tak od preťaženia. Ostatné hotely začali novinári nazývať dierami pre krysy. Tí, ktorým sa podarilo prejsť zasnežený štvortisícový priesmyk Chawak, ktorý oddeľuje severný Afganistan od stredu a juhu, ako našej skupine, sa snažia usídliť tam, kde majiteľ domu dokáže zabezpečiť kúrenie a aspoň studenú vodu. Deväťdesiatdeväť percent domácností v Kábule nepozná teplo domova. Drevo je drahé a je ho nedostatok.

Mesto leží v horách vo výške 1800 metrov nad morom a v noci je tu už veľmi chladno. Tradičné jednoduché okná, často „zasklené“ igelitom, rozhodne nemôžu vzdorovať studeným vetrom a mrazu.

Mesto, ako tvrdia jeho obyvatelia, od odchodu talibov pred tromi týždňami nijako zásadne nezmenilo svoju tvár.

Ľudia sa len prestali báť po tme svietiť. Na uliciach je vraj oveľa viac žien a sem-tam sa objaví aj odhalená tvár. „Keď sa skončí svätý mesiac ramadán, bude ich ešte viac,“ tvrdí tlmočník Muhamad, ktorý svoju ženu pred desiatimi dňami prvýkrát po mnohých rokoch pustil samú na nákup. Nemusí chodiť ďaleko. Kábul sa skôr ako mestu podobá obrovskému chaotickému a nie príliš najčistejšiemu trhu.

Predáva sa všetko a všade. Väšina vecí je už použitých, a tak sú ulice Kábulu možno najväčším second handom na svete. V tomto smere však talibovia nikoho neobmedzovali, takže hlavnou zmenou sú kiná. Zatiaľ fungujú v meste tri.

Televízia je tiež povolená, ale väčšina domácností a ubytovní si ju ešte nestačila po odchode talibov kúpiť. Rovnako ako televízia do hlavného afganského mesta ešte nedorazil alkohol. Vraj ho v špeciálnej uličke pre cudzincov pred príchodom talibov v roku 1995 ešte predávali. A dnes sa tu dá kúpiť prakticky akýkoľvek tovar, ale za neuveriteľné ceny. Dvanásť vajíčok stojí 4 doláre.

Na prvý pohľad sa zdá, že Kábul je mesto s najväčším počtom taxíkov na svete. Väčšina však na zamávanie nezastaví, aj keď je auto prázdne. Je to preto, že to ani žiadne taxíky nie sú. Žlto-biela farba - tak sú natreté práve taxíky - sa v čase nadvlády talibov stala ochranou pred neustálymi kontrolami. „Nenávideli všetko súkromné. Keď mal niekto auto, musel sa neustále triasť hrôzou, že budú zisťovať, kde naň zobral. Tak sme si natreli na „taxikársku“ farbu všetko, čo sa dalo,“ hovorí Muhamad. „Oni tak bojovali proti korupcii a zlodejčine, ale trocha to preháňali.“

Aj vedenie Severnej aliancie sa snaží udržiavať v meste poriadok. Na uliciach je veľa dopravných policajtov, zmizla však mravnostná polícia.

Funguje dokonca niekoľko semafórov, ale nikto ich nerešpektuje. Keď tam ešte boli talibovia, na červenú si vraj nedovolil ísť nikto. Zákaz nočného vychádzania zatiaľ nikto zrušiť nechce - večer je mesto úplne mŕtve - navyše málokto si už pamätá, kedy sa ešte v Kábule mohlo chodiť po ulici po desiatej večer. Jeden asi osemdesiatročný starec, pouličný predavač mydla, nás presviedčal, že on sa na také časy pamätá.

Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME