Viera vraj uzdravuje. Preto vraj toľkí ľudia namiesto lekárov s dôverou navštevujú ľudových liečiteľov. Ja liečiteľom až tak nedôverujem - ale aj ja som sa raz za svoje pochybnosti zahanbila.

V neďalekej dedine žila babka, ktorá mala povesť, že vie nielen diagnostikovať a liečiť, ale aj predpovedať. Vraj ju húfne navštevujú aj lekári. Nuž sme si krátko pred svadbou povedali, že za ňou zájdeme aj my, nech sa dozvieme, čo nás čaká. Vzali sme so sebou aj môjho mladšieho brata.

Hoci sme prišli ranným autobusom, izba prerobená na čakáreň už bola plná ľudí. Pomedzi nás sa motala babkina nevesta a s účasťou sa každého vypytovala, čo ho trápi. A vždy, keď niekto vyšiel z ordinácie, skôr ako vpustila ďalšieho, sama vbehla dnu. Nik sa tomu nečudoval - vždy babke čosi niesla, slaninu s cibuľou alebo fľašu poľskej vodky.

Keď sme vstúpili do babkinej ordinácie my, mlčky si nás chvíľu obzerala. Potom sa prihovorila môjmu budúcemu: „Si mladý a zdravý. Len kašleš. Večer si natri priedušky borsučou masťou." Nevesta ho počula kašlať v čakárni, pomyslela som si.

„A ty si smutná. V rodine bol pohreb. Týždeň žuj, hodinu každý deň, myšací chvostík. Nie naozajstný," zasmiala sa. „Rastie všade." Zase som si pomyslela: na toto nemusí byť veštica. Pred pár mesiacmi mi zomrel otec a som celá v čiernom.

Napokon si babka prisunula stoličku k môjmu bratovi. Prešla mu rukami po čele a povedala: „Vidím, vidím." Tentoraz sme sa všetci pozreli na seba s úžasom a musela som vykríknuť: „Trefa!" Môj brat totiž trpel na zápal čelných dutín. Mama s ním pre to často chodila po lekároch. V duchu som sa babke ospravedlnila, že som ju podceňovala.

Babka to vycítila. Urobila pauzu, a potom slávnostne povedala: „Večer si, chlapče, navar silný čaj z perašínu! A ráno doň namoč bielu handričku a prilož si ju na čelo. Keď si ju zložíš, všetky pehy z čela ti ostanú na handričke."

Dúfam, že tento príbeh je poučný. Ak pre nič iné, čitateľ sa aspoň dozvie, ako sa na Orave vraví petržlenu.