Ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana pozná na Slovensku hádam každý. Menej známa je jeho manželka, s ktorou tento diplomat a politik žije už 34 rokov. O ich spolužití napísala Zdenka Kukanová knihu s názvom Ako chutí diplomacia. Ako jej však ako manželke ministra „chutí“ politika?
„Stále mi chutí byť manželkou diplomata. Ale keďže manžel sa stal ministrom zahraničia, od diplomacie sme sa zase až tak veľmi nevzdialili. Byť len manželkou politika, to by sa mi príliš nepozdávalo. Diplomati sú iní – tí nesmú tárať od buka do buka. Je v nich zakódovaná zodpovednosť za krajinu, čo si naši politici často ani neuvedomujú. Dvoma vetami môžu spôsobiť nepredvídateľné problémy,“ hovorí pani Kukanová, ktorá bola v uplynulých mesiacoch zaneprázdnená sťahovaním. Predali dom v Prahe, ktorý si tam postavili v 80. rokoch, a do nového bratislavského bytu preniesli pražský interiér. Dnes nemajú Kukanovci ďaleko do Polus Centra.
Dvetisíc vianočných pozdravov
Manželia Kukanovci majú za sebou nemálo rokov v diplomatických službách. Čo všetko musí taká dvojica, samozrejme, okrem diplomatickej zručnosti manžela a manželkinej šikovnosti v kuchyni ovládať?
„Musíte mať radi ľudí. Keď človek nemá pozitívny vzťah k ľuďom, keď nie je spoločenský, keď ho to nebaví a nerobí to rád, nemôže sa v diplomacii úspešne uplatniť.“
Zdenka Kukanová vždy radšej organizovala slávnostné posedenia a večere ako čajové seansy. „Mojou vášňou bolo nápadito prestrieť na stôl a hosťom pripraviť zážitok zo stolovania. Osemdesiat percent z nich sa stalo aj mojimi priateľmi. Aj vďaka tomu dnes píšeme pred Vianocami okolo 2000 pozdravov. A aj nám prichádzajú v hojnom počte zo všetkých kútov sveta. Mnoho ľudí, zväčša Američanov, pripája k pozdravu aj list s informáciami o tom, čo je u nich v rodine nového. To teraz spracovávam a na revanš odpisujem, čo sa zasa udialo v uplynulom roku u nás.“
O talente na jazyky
Eduard Kukan sa bez problémov dohovorí po anglicky, rusky, svahilsky a španielsky, komunikuje aj po maďarsky. Jeho manželka tvrdí, že mu stačí 14 dní v Taliansku, aby po taliansky aj rozprával. Zato ona je vraj na jazyky „tvrdá“, musí si vystačiť s angličtinou. Začala sa ju učiť ešte na strednej všeobecno vzdelávacej škole, kde jej učiteľka predpovedala, že sa po anglicky nikdy nenaučí. Na prvom pôsobisku s manželom – na ambasáde v Zambii – však túto prognózu vyvrátila. „Najprv som tam naozaj nikomu nerozumela, ale v pude sebazáchovy som sa na miestnej univerzite, kde učil jeden Američan, naučila komunikovať anglicky celkom dobre. Aj vďaka tomu som sa neskôr v New Yorku stala členkou Národnej rady žien USA a predsedala ženskému klubu.“
Všetko má však svoje plusy a mínusy. Hoci ministrovi nechýba talent na cudzie jazyky, nie je technický talent. V tom mu konkuruje manželka, ktorá ešte na strednej škole absolvovala aj dva roky výučby za murára a sústružníka.
Kluby a večere
Dôležitou súčasťou pôsobenia manželiek diplomatov v aktívnej službe sú dámske kluby a spolky. „Do New Yorku som prišla v máji 1990, keď tam vďaka Nežnej revolúcii vládla vo vzťahu k Československu super atmosféra. Našu ambasádu pri OSN navštívila početná slovenská delegácia. Cez noc som musela prichystať recepciu pre 120 ľudí. Našťastie, získala som dobrý tréning v Afrike, kde človek musí vedieť urobiť všetko aj sám. Ako sa hovorí, ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.
V New Yorku som sa prihlásila aj do klubu Women for Woman – Ženy pre ženy. Keď v jednom v obchodnom dome šéfkuchárka Perla Meyer predvádzala svoju knižku, teda svoje kulinárske tajomstvá, nadchlo ma to. Bavilo ma učiť sa upiecť lososa na drevenej doštičke v rúre, a tak som sa prihlásila do Výboru pre starostlivosť o delegácie pri Spojených národoch, ktorý bol pre manželky diplomatov asi najprospešnejší. Vodili nás do newyorských továrničiek, predvádzali nám, ako sa vyrábajú napríklad hodvábne kvety, ako to beží v škole baletu alebo v najväčšej miestnej knižnici. Inak by som sa k takýmto zaujímavým informáciám nikdy nedostala.
Zaujímavým klubom bol aj Dámsky klub delegácií pri Spojených národoch, kde sa každý mesiac prezentovala iná krajina – jej tradície, obyčaje aj tradičná kuchyňa. To mi otvorilo možnosť prezentovať v takejto podobe aj Slovensko. Na prelome rokov 1992–93 bola prezidentkou tohto klubu pani Savitri Nandoe zo Surinamu, ale keďže sa s manželom chystali vrátiť do vlasti, skladala funkciu. Nastalo lobovanie na jej pozíciu.“
Československo sa práve vtedy rozdelilo a Z. Kukanová dostala príležitosť zorganizovať posedenie pri čaji v miestnosti pri OSN. Z rezidencie si vypožičala modranskú a pozdišovskú keramiku, celú noc piekla koláče, pripravila čaj a všetkým pozvaným dámam predviedla naše lahôdky. A nielen to, premietla im aj film o Slovensku. Pri odchode dostala každá dáma okrem kraslice aj bábiku v slovenskom kroji. Zapôsobilo to natoľko, že prezidentkou klubu s vyše 200 členkami z celého sveta sa stala práve Zdenka Kukanová.
Faux pas v diplomacii
Diplomatický protokol je celá veda. Dodržuje sa aj pri najmenších udalostiach a zodpovední ľudia sa snažia, aby nedošlo k žiadnym kolíziám a trápnym situáciám. „Poliať sa, to nie je nijaké faux pas, ale sú situácie, ktoré by sa stať nemuseli. Najväčší strach som zažila pri garden party, ktorú sme organizovali v Zambii. Istý diplomat sa vtedy tak opil, že do rána spal v našej záhrade. Keď som ho tam na druhý deň uvidela, myslela som, že je mŕtvy. V Zambii je totiž veľa jedovatých hadov.“ Pozitívne zážitky však vraj prevažujú nad negatívnymi.
Otec a dedko
Zdenka Kukanová by sa ešte rada vybrala do mnohých krajín a ochutnala množstvo jedál. Tento rok však Kukanovci súkromne veľmi cestovať nebudú. Doprajú si pokoj, dovolenku prežijú v Prahe a na týždeň si požičajú dvojročnú vnučku Elišku. Hoci ich syn Saša má už aj štvormesačného Jakuba, starým rodičom ho ešte nezverí. A aký je minister Kukan dedkom?
„V našej rodine to fungovalo vždy tak, že manžel bol ten dobrý a ja ten prísny rodič. Deti nikdy neudrel, zato odo mňa, keďže som s nimi bola celý deň, sa im občas niečo ušlo. Manžel im vždy radšej dohováral. Ako však spomínajú naše deti, bolo to oveľa horšie, ako keby dostali bitku. A akú mal trpezlivosť s deťmi, takú má aj teraz s vnúčatami.“
BARBORA LAUCKÁ
