Vo svojom krátkom vstupe vo večernom vysielaní Slovenského rozhlasu dňa 4. 12. 2000 informoval pán minister spravodlivosti Slovenskej republiky o výberovom konaní pri obsadzovaní voľných miest sudcov ako o posilnení demokratických prvkov v justícii. Podľa vyjadrenia pána ministra výber sudcov na uvoľnené miesta bude robiť výberová komisia podľa kritérií stanovených v novoprijatom zákone o sudcoch a prísediacich. Výberové kritéria po dohode pána ministra s predsedami krajských súdov budú v záujme skvalitnenia sudcovského zboru ešte sprísnené o to, že ďalšou podmienkou na výber nového sudcu bude, aby kandidát mal urobenú sudcovskú skúšku na výbornú.
Zrejme z dôvodov časovej tiesne nestihol pán minister pokračovať v rozbore úplného znenia zákonnej úpravy výberového konania. Pritom v záujme úplnej informácie verejnosti dopoviem ja to, čo nestihol pán minister povedať.
Výberová komisia zhodnotí výsledok výberového konania a určí poradie uchádzačov, ktoré verejne oznámi a predloží predsedovi súdu. Poradie uchádzačov je pre predsedu súdu záväzné. Tak hovorí zákon.
Potiaľto je v zákone stanovené výberové konanie demokratické, pretože o výbere kandidáta na sudcu rozhodovala výberová komisia po zhodnotení jeho schopností, odborných znalostí, zdravotného stavu, psychickej vyrovnanosti a ďalších kritérií potrebných na výkon sudcu.
Čertovo kopýtko, ktoré v celom rozsahu neguje tento proklamovaný a propagovaný demokratický postup, je v nasledujúcej vete zákonného ustanovenia, ktorá znie: „Na návrh predsedu súdu môže rada sudcov udeliť výnimku z poradia uchádzačov; po udelení výnimky je poradie uchádzačov konečné.“
V praxi to znamená, že predseda súdu „demokraticky“ bude akceptovať výberovou komisiou vybraného kandidáta na voľné miesto sudcu iba vtedy, keď tento bude vyhovovať jeho predstavám a kritériám. Politické sa nevylučujú. V takomto prípade bude výsledok výberového konania pre neho ako úradníka štátnej správy súdnej záväzný.
Keď však navrhnutý kandidát nebude spĺňať nároky a predstavy predsedu súdu, zrazu návrh výberovej komisie s určeným kandidátom na prvom mieste nie je záväzný - teda zákon neplatí - a pán predseda súdu môže podať ďalší návrh - tentoraz na svojho človeka - na udelenie výnimky. Udelením výnimky je poradie uchádzačov konečné. A práca demokraticky fungujúcej výberovej komisie sa stala zbytočnou.
Teda nie výsledky výberovej komisie sú záväzné a sudcom sa stane kandidát, ktorý obstál na prvom mieste, ale sudcom sa môže stať aj bez ohľadu na výsledky výberového konania sudca navrhnutý predsedom súdu. Alebo - poradie uchádzačov stanovené výberovou komisiou nie je pre pána predsedu súdu záväzné, hoci v zákone je za záväzné vyhlásené.
A chudera demokracia v kúte pokorená môže plakať. A dvere vstupu do Európskej únie sa môžu mierne privrieť.
JUDr. MICHAL MLYNEK, Banská Bystrica
* V prílohe SME 15. 12. 2000, ktorá bola venovaná popularizácii Rakúska, som videl palcový titulok: „Rakúšania k vám radi chodia, pokiaľ im neukradnú auto“. Do rakúskej reklamy vpašovať ponižujúcu antireklamu na Slovensko sa mi zdá od vašich novín grobianske. V interview pani veľvyslankyňa okrem tejto vety vcelku pozitívne hodnotila našu vlasť, nebolo preto potrebné vypichnúť jej, možno len mimochodom, vyslovenú kritiku. S charakterom okolitých článkov vyznel titulok spomínaného veľmi nevhodne.
ĽUDOVÍT GREGOR, Nováky
* Nedávno som čítal v SME článok o potratoch. Autorka v ňom uvažovala o tom, kedy sa človek stáva človekom, až napokon sama uznala, že je to ťažké povedať. „Srdcervúce“ bolo argumentovanie v prospech potratov z dôvodu narodenia handicapovaného dieťaťa, aj keď vieme, že percento potratov z dôvodu mentálneho postihnutia dieťaťa je u nás zanedbateľné. Pozrime sa však na podstatu, a to: má život postihnutého dieťaťa hodnotu? Podľa názoru autorky asi nie, pretože ho možno zabiť. Korunu všetkému nasadila autorka spolu s istou lekárkou, do ktorých pri odmietnutí vykonania potratu nejakým lekárom z dôvodov svedomia vchádza „neuveriteľný hnev“. Do mňa tiež vchádza neuveriteľný hnev. Neuvedomujete si, že dôvod, pre ktorý potrat kresťanskí aj iní lekári nechcú robiť, nie je ten, že im je to nepríjemné ako tým ostatným, ale preto, že nechcú zabiť človeka?
ANTON CHROMÍK, Bratislava