Po období veľkého nadšenia zo sebaoslobodenia od vlastnej kolaborácie s komunistickým režimom, počas ktorého sa do roku 1993 prekonali najväčšie ekonomické ťažkosti, sa prijali aj základné zákony a ústava a česká spoločnosť sa vrátila k akémusi pokoju budovania kapitalizmu alebo k normalite. Alebo k normalizácii či skôr k novej normalizácii, neonormalizácii? pýta sa známa česká sociologička Jiřina Šiklová, signatárka Charty ‘77, ktorá v súčasnosti prednáša na Karlovej Univerzite v Prahe. Jej kritická otázka odznela na stretnutí humanitných a sociálnych vedcov o dynamike rozvoja strednej Európy za posledných desať rokov, ktoré v polovici februára usporiadal v Budapešti medzinárodný vedecký časopis East Central Europe/L‘Europe du Centre-Est a inštitút pre pokročilé štúdiá Collegium Budapest. Prednášku Jiřiny Šiklovej prinášame v skrátenej podobe.Ako by povedal Sir Dahrendorf, v „krátkej hodine právnikov“ bola vytvorená „demokracia do nečasu“, potvrdená ústavou a zákonmi, ktoré stále prerábame. Skončila sa neobmedzená viera v spasiteľov, či sme za nich považovali V. Klausa s jeho trhovou ekonomikou a kupónovou privatizáciou, alebo V. Havla s jeho proklamáciou morálnych princípov. Slovami R. Dahrendorfa, opäť nastala hodina politikov. Ako napísal Petr Matejů, jej hlavným cieľom bolo zosúladiť nerovnosti, ktoré vyvoláva rodiaci sa trh, s demokratickým systémom. Hlavnú úlohu prevzali v posledných rokoch politici, ktorí, ako napísal nedávno filozof Václav Bělohradský, teraz arogantne bagatelizujú význam verejnej mienky a občianskych iniciatív, teda mimovládnych organizácií. To sa výrazne prejavilo aj v poslednej kríze okolo Českej televízie, keď V. Klaus nazval 80 000–90 000 demonštrujúcich občanov „davom“ a „ulicou“. Táto petrifikácia či zabetónovanie súčasného stavu až do politickej nehybnosti bola vytvorená najmä tzv. zmluvnou opozíciou či tolerančnou dohodou uzatvorenou po voľbách roku 1998 medzi pravicovou ODS a ľavicovou ČSSD. Tým – podľa Bělohradského – ODS a ČSSD kolonizovali verejný priestor a politiku zredukovali na zákulisné rokovania. Mnohí českí politici pohŕdajú zákonmi, ktoré sami nedávno prijali, podporujú tunelovanie podnikov a bánk, ktoré boli len nedávno, paradoxne za vlády sociálnych demokratov, sprivatizované. Nazýva sa to aj česká cesta privatizácie. Politici v ČR svojím správaním často napodobňujú jediné vzory, ktoré mali k dispozícii, teda komunistických pseudopolitikov z obdobia pred novembrom 1989. Okrem nezákonného splývania štátnej a súkromnej oblasti cynicky vyhlasujú, že sa nepamätajú, ktorí ľudia dali ich stranám miliónové dary za to, aby im umožnili výhodne „kúpiť“ alebo reprivatizovať znárodnený majetok. Kritici súčasnej vlády vyhlasujú, že práve kupónová privatizácia bola najväčšou krádežou od bitky pri Bielej hore. Miernejšie povedané, bola to forma kumulácie kapitálu. Aj keď občania na súčasné politické pomery nahlas nadávajú a politici sú pre občanov zase len „oni“, treba uznať, že v ČR fungujú demokratické inštitúcie, existuje sloboda slova a tlače a základom či normou je štandardný demokratický politický systém.
Čo je to neonormalizácia
Za neonormalizáciu, vrátane jej negatívneho politického podtextu, považujem to, že politický systém je založený na hegemónii veľkých politických strán a mizivom politickom vplyve občianskej spoločnosti. V prvej polovici 90. rokov si ľudia asi mysleli, že zvolením politických strán vykonali dosť na vytvorenie demokracie. Mimovládne organizácie sa nezaoberali politikou! A politikom pasivita občanov vyhovovala. Ich vplyv umocňovali banky, ktoré sa do roku 1998 takmer vôbec neprivatizovali. Moc a arogancia politikov sa po voľbách 1998 prejavili opozičnou dohodou, v ktorej sa ODS zaviazala, že nechá v pokoji vládnuť menšinovú sociálnodemokratickú vládu. Vyvrcholilo to na jeseň 2000 úsilím ODS a ČSSD zmeniť ústavu i volebný zákon a ovládnuť médiá, najmä verejnoprávnu televíziu. Zmena ústavy a volebného zákona prešla parlamentom i Senátom, no nepodpísal ju prezident Havel, ktorý dal navrhnuté zmeny v septembri 2000 posúdiť ústavnému súdu. V januári 2001 ústavný súd väčšinu týchto zmien zamietol ako protiústavnú.
Bývalí disidenti starnú a už dávno sa stiahli (boli vytlačení) do ústrania a až na nepatrné výnimky politický život už neovplyvňujú. K ekonomickej moci, teda medzi podnikateľov, sa v súčasnosti dostáva stredná generácia, ktorá vyrástla v minulom režime. Podľa nej sa „dá všetko kúpiť“, vrátane politikov. Sú to deti rodičov, čo dokázali vo svoj prospech využívať slabosti „normalizácie“ a reálneho socializmu. Ich potomkovia, ktorí okrem peňazí často zdedili aj sociálne kontakty alebo sociálny kapitál, sa naučili dobre podnikať a obchodovať. A tunelovať štátne podniky a banky. Ako napísal M. Stránsky, nežijeme v demokratickej krajine, ale v postkomunistickej krajine s demokratickými inštitúciami, ktoré nie vždy fungujú demokraticky.
Jedenásť rokov po prevrate by som toto štádium nazvala novou normalizáciou či neonormalizáciou, vrátane skrytého, špecificky československy fungujúceho negatívneho významu, ktorý sa s týmto termínom spája. Pojem normalizácie, ako vedia politológovia, používali v Československu tí, čo po okupácii z roku 1968 prevzali moc v štáte. Normalizáciou sa nazýval proces, v ktorom po roku 1968 a v nasledujúcich rokoch prijali jednotlivci, skupiny a neskôr aj väčšina spoločnosti znovunastolený socialistický systém ako normálny a vlastne jedine možný. „Normalizácia“ bola teda aj stavom zmierenia sa so vtedajšou realitou.
Impulz 99
V demokratickej krajine, a takou ČR nepochybne je, sa kritici nastávajúcej opozično-zmluvnej „normalizácie“ pochopiteľne objavujú skôr než po troch rokoch jej existencie. Už roku 1999 sa formovali prvé skupiny kritikov, ktorí chceli osloviť verejnosť, upozorniť na blížiacu sa neonormalizáciu. Hlas týchto intelektuálov však počuť menej, pretože sa rozplýva v záplave rôznych kritických a dnešné časy ospevujúcich hlasov. K veľkej nevôli politikov sa však začal v posledných rokoch zaujímať o politiku aj občiansky sektor. Neskoro, ale predsa. Začalo sa to na jar tzv. Dřevíčskou výzvou, v ktorej nezávislí ekonómovia upozorňovali na nebezpečenstvo vplyvu štátu na banky a na spojenie veľkých politických strán s ekonomickou mocou. V tom istom čase vznikla skupina intelektuálov, nezávislých novinárov, právnikov a známych osobností z kultúrneho života (neboli však príslušníkmi politických strán), ktorá neskôr v lete 1999 vystúpila na verejnosť ako Impulz 99. Robili a dodnes robia chyby typické pre intelektuálov. Chcú byť iniciátormi, podnecovateľmi, no všedná, každodenná politická práca ich nebaví. A tak sa stúpencom Impulzu 99 nepodarilo vytvoriť kritické hnutie širšieho dosahu. Mnohých sklamali, lebo sa nechceli zmeniť na politickú stranu, ale chceli zostať len skupinou, ktorá by dávala ostatným podnety a písala zasvätené analýzy súčasnosti. Ich nástup sprevádzala ťažká averzia politikov. „Ak chcete robiť politiku, založte si politickú stranu, musíte prejsť ohňom politického boja,“ kričali etablovaní, inštitucionalizovaní politici, a tým im robili nepriamo reklamu. Napriek všetkej snahe oslovil Impulz 99 občanov len na krátky čas a jeho vplyv je skôr akademický. Jedna vec sa mu však podarila: presadiť do Senátu, ktorým v ČR mnoho ľudí opovrhuje, nezávislého senátora Václava Fischera. Popularita tohto kroku, keď občania pochopili, že ich môže reprezentovať aj nestraník, bola taká vysoká, že v nasledujúcich jesenných voľbách stavali všetky politické strany do Senátu kandidátov, ktorí neboli ich členmi. Tým sa podarilo niečo, čo dodnes nie je poriadne docenené – narušiť novú normalizáciu, preraziť hegemóniu veľkých politických strán. Význam tohto impulzu (a aj znechutenosť z inštitucionalizovanej politiky) sa prejavil v praxi na jeseň 2000 tým, že vo voľbách do Senátu voliči preferovali „nezávislých“ kandidátov.
Ďakujeme, odíďte
Tretím pokusom torpédovať neonormalizáciu bolo neočakávané hnutie študentov, ktorí na desiate výročie novembrovej nežnej revolúcie vystúpili proti politikom a ich politikárčeniu s výzvou Ďakujeme, odíďte. K odchodu vyzvali najmä Václava Klausa a Miloša Zemana. Heslo bolo jednoduché, takže ohlas bol veľký. Prvý raz od novembrového prevratu sa na Václavskom námestí v Prahe zišli desaťtisíce ľudí a v priebehu niekoľkých týždňov sa pod výzvu podpísalo 140 000 občanov. Táto výzva mohla zvolať ľudí na námestie, no nemohla sa stať programom politickej strany. Bol to však signál pre predstaviteľov opozičnej dohody – že ich pozícia nie je taká stabilná, ako si predstavovali.
Kauza ČT
Štvrtým pokusom upozorniť českých politikov na to, že nová normalizácia ľuďom prekáža, boli zhromaždenia v súvislosti s krízou Českej televízie koncom minulého a začiatkom tohto roka. Došlo k opakovaným demonštráciám na podporu zamestnancov spravodajstva ČT a proti poslednej Rade ČT, ktorá bola zostavená podľa dohody politických strán. Václavské námestie naplnilo až 90 000 ľudí. Paralelne s touto demonštráciou sa zišlo niekoľko tisíc občanov na námestiach ďalších štrnástich miest republiky. Na zhodnotenie je veľmi skoro, ale už dnes vidím pozitívne výsledky tohto tlaku ľudí proti novej normalizácii. Neonormalizační politici sa začali trochu báť. Odrazu sa uzavrelo niekoľko súdnych procesov s tzv. tunelármi bánk, do väzenia putovalo niekoľko ekonomických podvodníkov (bývalý minister financií Svoboda a i.), opäť sa pripomenuli nedoriešené ekonomické kauzy. Parlament konečne schválil ombudsmana O. Motejla a jeho zástupkyňu H. Šabatovú, ktorých kedysi navrhoval aj prezident Havel, a preto ho predstavitelia opozičnej dohody odmietali.
Na záver
Viem, že neonormalizácia je vzhľadom na historický pôvod termínu pejoratívne označenie. Tým, že ho používam, nechcem vytvárať dojem nejakého návratu k bývalému komunistickému režimu. Naopak. Svedčí o stabilite ponovembrového politického establišmentu, ktorý sa po desiatich či jedenástich rokoch v ČR upevnil, ale aj opevnil. Všetky ďalšie premeny českej spoločnosti budú oveľa pomalšie než doteraz. Budú si vyžadovať viac dennej, drobnej práce a viac trpezlivosti tak zo strany politikov, ako aj občanov.
Druhý záver spočíva v tom, že ak je potrebné prijať túto petrifikáciu či neonormalizáciu ako existujúci, reálny stav, potom je rovnako normálne búriť sa proti nemu. Keďže je v ČR demokratický systém, nepovažujem za vhodné označovať nesúhlasiacich ľudí za disidentov, ale za občiansku opozíciu (demokratickú, ale aj nedemokratickú). Perspektívne budú mať v ČR zrejme stále väčší vplyv iniciatívy prichádzajúce zdola. Tie sa (najmä po posledných pozitívnych skúsenostiach či víťazstve v konflikte o českú verejnoprávnu televíziu) už nebudú starať – na veľkú ľútosť našich politikov – len o hendikepované minority, ale aj o politiku. Za posledné tri roky občania zistili, že je to možné a že majú väčší vplyv, než predpokladali. Súčasný neonormalizačný systém v ČR, jeho inštitúcie a rôzne „poistky“ demokracie sú také silné (na škodu opozície, ale aj na prospech stability štátu), že demonštrácie ani iné priame opozičné hnutia občanov nemôžu narušiť základnú orientáciu štátu, môžu však ovplyvniť demokratický systém. Ľudia pochopili, že vyjsť do ulíc, demonštrovať, štrajkovať, a vôbec, prejavovať občiansku neposlušnosť, je v demokratickom štáte normálne. Na to si však musia zvyknúť aj politici. Aj tí sa musia naučiť brať väčší ohľad na verejnú mienku a neredukovať politiku na zákulisné dohadovanie sa medzi politickými klubmi v parlamente.
JIŘINA ŠIKLOVÁ
