O moderátorovi večera Jaroslavovi Dušekovi sa vo všetkých novinách písalo s uznaním, dokonca ho označovali za hviezdu večera. Niektorí mu udeľovali komplimenty priamo na scéne – možno ako úplatok, aby ich nechal na pokoji. Podarilo sa mu docieliť jav pomerne ojedinelý, keď sa smiechom otriasajú ľudia na javisku, v hľadisku, aj doma pri televízoroch, a nikto sa necíti mimo. Aj v Čechách sa mnohí pýtali, kto je vlastne ten mystifikujúci štyridsiatnik, čo zaujal už v Pelíškoch a vo filme Musíme si pomáhať až ohúril tragikomickým výkonom, oceneným nomináciou za herecký výkon? Pre tých, ktorí chodia do divadla, to však až taká záhada nebola.Jaroslav Dušek (1961) študoval niekoľko vysokých škôl, a ani jednu nedokončil. Keď ho neprijali na DAMU, išiel na filozofiu – politickú ekonómiu, kde vydržal dva roky. Filmová a divadelná veda ho prestala baviť po rovnakom čase, a tak sa prihlásil na matematicko-fyzikálnu fakultu, odbor pravdepodobnosť a matematická štatistika. Vždy bol výborný matematik, ale cítil, že matematika potrebuje celého človeka, a on chcel robiť divadlo. Školu opustil, robil nočného strážnika, neskôr kuriča. V kotolniach boli mnohí, ktorí z rôznych dôvodov nechceli pracovať v štátnych štruktúrach. Mohol tam písať a robiť si autorské divadlo Vizita.
Divadlo Vizita existuje asi dvadsať rokov a je českým divadelným fenoménom, podobne ako Divadlo Járy Cimrmana. Nie čo sa týka poetiky, ale jedinečnosti. Nie je mnoho scén, kde herci vopred nepoznajú ani jednu repliku a každý večer je iný, podľa toho, ako dvaja partneri rozohrajú momentálne slovné a hudobné inšpirácie. Divadlo vystavané iba na slovách a ich absurdných vetveniach, ktoré však do seba nakoniec logicky zapadnú, funguje aj v inojazyčnom priestore. Vizita hosťovala v Belgicku, Švédsku, Káhire a vždy s veľkým ohlasom. Ako je to možné? Jednoducho, hrala v umelej reči. „Povedali sme divákom, že aby to bolo spravodlivé, budeme hrať v reči, ktorej nerozumieme ani my.“
V osemdesiatych rokoch hrávala Vizita aj na Slovensku, po revolúcii sa však kontinuita prerušila. Až v roku 1999 sme ju mali možnosť vidieť v rámci festivalu Divadelná Nitra. Snáď vzrastajúca popularita J. Dušeka pomôže, aby sa tu objavovala častejšie.
Jaroslava Dušeka divadelne ovplyvnili svetová absurdná dráma, český divadelník Ivan Vyskočil a režisér Evald Schorm. K Vyskočilovi ho nepriamo doviedol otec, ktorý robil osvetľovača v Semafore, takže poznal mnoho zaujímavých ľudí. „Bol som vtedy na strednej škole a vôbec som netušil, že Vyskočil ešte žije. Myslel som si, že každý, komu vyjde kniha, je už po smrti. A on bol mojím obľúbeným autorom. Vyskočilovo divadlo ma šokovalo slobodou, imaginatívnym rozmerom. Mám rád, keď aktéri prebúdzajú fantáziu a keď sú herci celý čas duchom prítomní na scéne. Lebo pre mňa je nepochopiteľné, že beží predstavenie, a tí, ktorí nemajú výstup, sedia v klube a pozerajú televíziu, alebo mastia karty.“
S Vyskočilom sa zblížili, a tak po revolúcii zavolal Dušeka učiť na konzervatórium. Keď Vyskočil odišiel na DAMU, stal sa po ňom Dušek vedúcim dramatického oddelenia. Vtedajší riaditeľ chcel, aby si spravil vysokú školu. Začal teda chodiť na divadelnú fakultu, ale vraj bolo preňho ťažké študovať aj u ľudí, ktorých si nevážil a ktorí ho nič zvláštne neučili. Tak si povedal, že nebude kvôli nejakému papieru chodiť do školy, ktorá ho nebaví, a nechal to tak.
S Evaldom Schormom sa zoznámil, keď sa hlásil na DAMU prvý raz. „Keďže pán Schorm práve vtedy režíroval v Semafore, otec ho poprosil, či by sa na mňa nepozrel. Prišiel som k nemu domov, on tam sedel a hovorí, no, priateľu, povedz niečo, čo vieš. Začal som recitovať dlhú Kainarovu básničku. Vypočul si ma – celkom pekne to hovoríš, ale nemôžeš byť stále taký rozčúlený. Poď znova. Tak som začal znova a on mi dokola dával jediný pokyn. Vždy po pár veršoch povedal: A už musíš inak! Na DAMU ma síce nevzali – a právom – ale on mi napriek tomu povedal – a kedy prídeš nabudúce? Asi o štrnásť dní som sa osmelil a potom som už k nemu domov a na skúšky do Divadla Na zábradlí chodieval pravidelne. Hercom vravieval: ,Kamaráti, možno neurobíme veľdielo, ale najmä, aby nás to bavilo, aby sme sa mali radi. A mne je blízke práve toto krédo.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
