Keď som ešte chodila do školy, mala som spolužiačku Vilmu, mimoriadne múdru, najlepšiu žiačku v triede, možno v celej škole.

Ani ja som nemala s učením väčšie problémy, ale Vilme som sa nevyrovnala. Počty a príbuzné predmety mi nešli. Vilma ich zvládala aj bez učenia na výbornú. Aj keď bola moja dobrá kamarátka, závidela som jej vynikajúci mozog. Bola som presvedčená, že zatiaľ čo mňa neosvietil Duch svätý ešte ani raz, ju už asi osvietil raz prevždy, a dolovala som z nej, kedy sa jej to stalo. Vilma sa zamyslela a povedala: „Myslím, že ma osvietil na birmovke, hneď potom, ako som vyslovila svoje birmovné meno."

Začala som aj ja otravovať mamu s birmovkou. V tých časoch bolo náboženstvo pololegálne a birmovky bývali len v Bratislave. Môj otec však žil v Bratislave, nemal by to byť až taký problém. Mama súhlasila. Na birmovku mi dala prešiť šaty z prvého prijímania. Za birmovnú mamu mi vybrala tetu Betku. Aj birmovné meno mi vybrala podľa nej - Alžbeta. Poučila ma však, že keď sa ma naň pán biskup opýta, mám povedať Elizabet.

Pred birmovkou som mala obrovskú trému a horela som vzrušením. Predstavovala som si, že keď vyjdem z Dómu svätého Martina, hneď budem vedieť veľkú násobilku naspamäť. Stála som v rade dievčat v bielych šatách a čakala, kedy sa ma pán biskup opýta na birmovné meno. Keď sa konečne opýtal, zrazu som si pamätala len meno Alžbeta. Vedela som, že to musím povedať inak, no na to cudzie slovo nie a nie si spomenúť.

„Duchu svätý, osvieť ma!" modlila som sa v duchu.
Lenže Duch svätý si asi povedal: „Osvietim, ale najprv vyslov správne svoje birmovné meno."

Riskla som to: „Analfabet."
Nebolo to ono, a tak som na sebe odvtedy až dodnes nespozorovala nijaké výrazné zmúdrenie. Vilma mala šťastie, asi jej vymysleli jednoduchšie meno, takže dnes prednáša na Karlovej univerzite a je prednostkou pražskej kliniky, zatiaľ čo ja píšem tieto fejtóny.