Na úzkej zaprášenej ceste neďaleko dedinky Sarobi, ležiacej medzi mestami Džalalabád a Kábul, sa objavili šiesti muži. Oblečení v dlhých róbach, s turbanmi na hlave, s dlhými bradami, v rukách samopaly. Mávali nimi na konvoj ôsmich áut s dvadsiatimi zahraničnými novinármi. Reportéri mali namierené do oslobodeného Kábulu. Štyria z nich sa tam už nedostali. Reportérka Maria Grazia Cutuliová z talianskeho denníka Corriere della Sera, reportér Julio Fuentes zo španielskeho denníka El Mundo, Austrálčan Harry Burton a jeho afganský fotograf Azizullah Haidari, obaja z agentúry Reuters, sa stali ďalšími novinárskymi obeťami afganskej vojny. Ich mená sa priradili k menu Johanny Suttonovej z Radia France International, Pierra Billauda z Radia Tele Luxembourg a Volkera Handloika, ktorý pracoval pre nemecký magazín Stern. Tento utorok pribudol ďalší novinár – švédsky televízny kameraman Ulf Stromberg.
Počet zabitých novinárov v afganskej vojne dosiahol už číslo osem. Počas siedmich týždňov je to viac než za porovnateľné obdobie vojny vo Vietname.
La Rose di Kabul
Tridsaťdeväťročnú Mariu Graziu Cutuliovú nazvali v jej redakcii La Rose di Kabul. Ruža z Kábulu. Patrila k prvým novinárom, ktorí hneď po začatí bombardovania základní teroristickej organizácie Al Kaidá a vojenských zariadení Talibanu odcestovali do Pakistanu. Každý deň posielala do novín živé spravodajstvo z pakistanského Pešávaru. Z najbližšieho miesta, kam sa mohli dostať reportéri, ktorí sa rozhodli pokrývať afgansku vojnu z juhu. Ďalšia časť novinárov pracovala v tom istom čase na severe, ale priamo v Afganistane. V oblasti, ktorú sa Talibanu nepodarilo dobyť ani za päť rokov svojej surovej vlády. Severovýchodná časť hornatej krajiny zostala pod kontrolou Severnej aliancie.
„Keď odchádzala, objal som ju, zaželal jej veľa šťastia a bezpečný návrat,“ hovorí Ferrucio De Bortoli, hlavný editor denníka Corriere della Sera. Denníka, ktorý si na talianskom mediálnom trhu vydobyl dobrý zvuk serióznym spracovaním tém.
Maria patrila k malému okruhu vojnových reportérov denníka. Ak sa kdesi čosi udialo, už mala v ruke letenku, notebook, fotoaparát, v rýchlosti si obliekla vojnový odev, battle dress, a vyrážala do terénu. Maria sa špecializovala na vojenské konflikty. Existujú zábery, na ktorých ju vidno po boku amerických vojakov v Somálsku. Na inej fotografii sa skláňa nad hromadou mŕtvych tiel v Rwande.
„Vždy som sa o ňu bál. Nie preto, že bola našou najlepšou vojnovou reportérkou, veľkou hviezdou, ale preto, že bola neobyčajne príjemným človekom. Vždy, keď sa vrátila z cesty, prišla hneď do redakcie, aby dokončila reportáž a aby nám pri víne a cigarete porozprávala o nebezpečenstvách, ktoré jej hrozili. O tom však nikdy nepísala. A hoci jej išlo nie raz o život, veľmi sa báť nemohla, lebo vždy, keď k niečomu došlo, balila kufor,“ rozpráva Ferrucio De Bortoli.
V jednej zo svojich posledných reportáží porovnávala podmienky novinárov v Somálsku a v Afganistane. To bolo už v čase, keď padol Kábul a Maria spolu s ďalšími novinármi prešla afgansko-pakistanskú hranicu a usadila sa v Džalalabáde.
„V somálskom Mogadiši, kde guľky lietali hlava-nehlava, som mala aspoň ilúziu bezpečia. Bývala som s ďalšími novinármi v hoteli Sahafi. Ten bol hermeticky uzavretý vojakmi, takže sa premenil na nedobytnú pevnosť. Tu som však ilúziu o bezpečí stratila. Mám pocit, že po prvý raz za tie roky novinárčiny. Nemám strach, ale chýry tom, že Taliban berie rukojemníkov, ma dosť ničia. Novinári sú predsa najbližším a najlepším terčom. Ktovie, koľko by pýtali za moju hlavu?“
Ako rozoznať nepriateľa?
Julio Fuentes, štyridsaťdvaročný vojnový reportér denníka El Mundo pokrýval konflikty v Salvadore, Čečensku, Nikarague, na Balkáne a krátky čas, keď padol komunizmus, bol pri rozpade Sovietskeho zväzu v Moskve. Všetko prežil.
V Afganistane však našiel smrť. Svoje pocity z tejto krajiny opísal reportérovi amerického magazínu Newsweek Joshuovi Hammerovi.
„Je to tu celkom iné ako všade, kde som pôsobil doteraz. Neprišiel som na to, ako rozoznať nepriateľa od normálneho človeka. Nie som si dokonca istý, či niektorí najväčší zabijaci nie sú preoblečení za ženy. Stačí si na seba prehodiť burku a spoza jej mriežky vás môže pozorovať úhlavný nepriateľ. Pre Taliban sme určite najväčšími nepriateľmi. Mnohí nás považujú za špiónov. Kolujú tu napríklad reči, vraj sme to my, kto zameriava americké lietadlá na ciele.“
Harryho sme zbožňovali
Tridsaťtriročný kameraman britskej tlačovej agentúry Reuters Harry Burton chcel byť kedysi poľnohospodárskym vedcom. Túžba po dobrodružstve však prevážila, takže sa rozhodol stať reportérom. Nie však píšucim, udalosti chcel zaznamenávať na kameru.
Jeho šéf Rodney Pinder na CNN o ňom povedal: „Harryho sme zbožňovali. Nech bol hocikde, posielal do centrály neuveriteľné reportáže. Niektoré zábery z Východného Timoru boli na hranici uverejniteľnosti. Napríklad scény odtínania hláv zajatcom mačetami. Bol to neobyčajný muž v najlepších rokoch. Chcel byť len a len v teréne. Dokázal nakrútiť veci, pri ktorých človeku tuhne v žilách krv. Ale to všetko sa dialo. Harry nás vždy šokoval. A nikdy nič nevymýšľal. Dokázal nájsť podstatu veci. Istotne mu v tom pomáhala jeho povaha. Bol skutočným „kontaktmanom“. Poznal neuveriteľné množstvo veľmi dôležitých ľudí. Tam bola značná časť jeho informačných zdrojov. Keď odišiel do Pešávaru a neskôr do Afganistanu, ohlásil sa a naliehal, že by bolo dobre, aby si mohol najať fotografa. Mohli sme iba súhlasiť. Vojnové fotografie majú vysokú cenu.“
Jim Clancy: Pre vojnového reportéra je nebezpečné všetko
Vojnoví reportéri sú zvláštnou kastou novinárov. Na Západe dostávajú aj špeciálnu prípravu. Problém je však v tom, že nie všetky rady a odporúčania sa dajú použiť v každej krajine, v každom konflikte. Každý je v niečom iný.
Vojnoví reportéri riskujú vlastné životy. Nie však z túžby po hrdinskej smrti či z túžby po dobrodružstve. Byť na mieste činu, byť prvý, byť tam, kde sa niečo odohráva, je volanie, akému tento typ novinára ťažko odolá.
Jim Clancy, novinársky veterán CNN, ktorý bol pred rokmi pri strašnom masakri v africkej Rwande, sa rozhodol ísť aj do Afganistanu.
„Často sa ma pýtajú, čo je pre vojnového reportéra najnebezpečnejšie. Odpovedám – všetko! Nie je bezpečné stretnúť ľudí, o ktorých nič neviete. Stačí, ak sa čo len slovkom zmienite, o čo vám ide, alebo kto ste, a môže prísť rýchly koniec. Ľuďom, akých som zažil v Rwande aj v Libérii, je úplne jedno, či ste niekde v Amerike alebo v Európe novinárskou hviezdou. To vás neochráni. Navyše, ak ste niekomu povedomý, a z obrazovky vás môže naozaj poznať, môže to váš koniec iba urýchliť. Takého chlapíka ste mohli naštvať nielen tým, čo hovoríte, ale aj tým, ako rozprávate, ako ste oblečení. Nebezpečné je sadnúť si do obrneného transportéra. Koľkým novinárom sa také rozhodnutie vypomstilo. Zdanie naozaj klame. Máte pocit, že sa na bojovú scénu odveziete s vojakmi v opancierovanom vozidle, takže ste v bezpečí. Neexistuje väčší omyl. Stávate sa okamžite cieľom, teda nie vy, ale ten transportér, a vy preto, že ste sa doň ukryli. Nebezpečím je aj oblečenie. Presvedčil som sa o tom viac ráz. Žiadne perfektné sako, ale ani vojnová ochranná vesta. V Libérii po nás strieľali práve preto. Treba si obliecť to, čo vidíte na tamojších ľuďoch. Obyčajné tričko, roztrhané džínsy, v Kambodži kus látky pripomínajúci sukňu. Lenže, aj tak vás prezradí fotoaparát, kamera, stávate sa okamžitým cieľom. No a v takej krajine, akou je Afganistan, vás hneď na prvý pohľad prezradí vaša tvár, výzor. Nezapadáte do masy a vás život visí na vlásku.“
Tieto odporúčania sa televízna spoločnosť CNN snaží dodržiavať. Keď sa boje preniesli do vnútra Afganistanu, na obrazovke sa objavili reportéri takých mien ako Satindra Bindra, Alessio Vinci, Mathew Chance, Kasra Naji, zarastený Afganec Kamal Hyder, ale aj skôr salónna reportérka Christianne Amanpour iránskeho pôvodu. Teda nijakí blondíni. Výnimkou je len Nick Robinson, ktorý sa ozýva zo Spin Boldaku na hranici s Pakistanom a ktorý si svoje írske červené vlasy nemieni zrejme ničím zakryť, či nebodaj zafarbiť.
Tu máte odplatu
V pondelok devätnásteho novembra sa konvoj ôsmich áut vydal z Džalalabádu do Kábulu. V autách sedeli netrpezliví reportéri. Chceli byť v oslobodenom Kábule už skôr, lenže nikto nebol ochotný s nimi ísť. Ani za mimoriadne finančné odmeny. Aj pre afganských vodičov má vlastný život predsa len nejakú cenu.
Po úzkej prašnej ceste plnej výmoľov, vklinenej medzi majestátnymi vrchmi Hindúkušu, sa autá rútili obrovskou rýchlosťou. Reportérom zastavovala divoká jazda dych. Jeden z vodičov im však ešte v Džalalabáde jasne povedal, že nebezpečná cesta sa dá najlepšie prekonať veľkou rýchlosťou. Všade v kopcoch môžu byť talibovia, ktorí ostreľujú všetko, čo sa hýbe. Upozornil tiež na možné lúpežné prepadnutia.
Konvoj sa rútil naozaj veľkou rýchlosťou. Za autami sa dvíhali kúdoly prachu.
Pri dedinke Sarobi sa na ceste objavili šiesti ozbrojení muži. V dlhých róbach, na hlavách turbany, s dlhým bradami, v rukách s kalašnikovmi. Zablokovali cestu, mávali samopalmi.
Podľa neskoršej výpovede vodiča Ashiqulláha, ktorý viezol reportérov agentúry Reuters, prvé auto nezastalo. Jeho vodič pridal plyn. Zastali až ďalšie dve. V nich boli štyri novinári. Maria Grazia Cutuliová, Julio Fuentes a Harry Burton so svojím fotografom Azizullahom Haidarim. Vodič vypovedal, že ozbrojení muži im oznámili, aby nešli ďalej, lebo sa tam bojuje. Vtom sa však v protismere objavil autobus, ktorý zastal. Jeho vodič vravel niečo iné. Išiel z Kábulu a tvrdil, že cesta je bezpečná, že sa tam nič nedeje.
Ashiqulláh dodáva: „V tej chvíli sme mali pocit, že nás zastavili lupiči, a preto som šliapol na plyn, chcel som vyraziť dopredu.“
Neprešli.
Ozbrojení bradáči sa postavili pred autá, prikázali cudzincom vystúpiť a utekať za najbližší kopec. Keď sa rozbehli, jeden z nich zdvihol kameň a trafil taliansku reportérku rovno do hlavy. Ostatní ozbrojenci sa k nemu pridali. Krásnej žene zahalenej v šatke už nič nepomohlo. Vraj ani nekričala o pomoc. Potom si vzali na mušku ďalších troch. Harry Burton sa dostal takmer za kopec. Vtedy podľa slov vodiča jeden z mužov skríkol: „Čo si myslíte, že Taliban skončil? Mýlite sa. Stále máme v rukách moc a vy dostanete od nás odplatu.“
Burtona zasiahla dlhá dávka zo samopalu.
Na to šiesti zabijaci spustili paľbu do bezvládnych tiel. Tlmočníka nechali na pokoji a vodičovi prikázali, aby zmizol.
Potom sa muži v turbanoch rozbehli za kopec.
O chvíľu vodič Ashiquallah zastavil zvyšok kolóny rútiacej sa dopredu. Keď im rozpovedal, čo sa stalo, novinárov prešla chuť na ďalšiu cestu do Kábulu. Napokon, všetci mali „unikátnu“ správu pre svoje noviny. Z prvej ruky. Na vlastné oči videli rozstrieľané telá svojich kolegov, s ktorými ešte ráno raňajkovali v Džalalabáde.
MICHAL HAVRAN
FOTO – TASR/EPA, TASR/AP
