Juhoafrická republika má vo svete najvyšší počet HIV-pozitívnych obyvateľov. V predvečer Svetového dňa boja proti AIDS tunajšie médiá štylizovali krajinu výstižne do stredoveku. Choroba totiž svojím rozsahom pripomína morovú epidémiu. Pretože väčšinu nakazených tvoria černosi, sedí aj historický termín Black Death – čierna smrť.
Navyše ten, kto tvrdí, že situácia je pod kontrolou, ako to robia domáci politici, sa vyhlasuje za svätého. Naopak ten, kto zásadne nesúhlasí, teda farmaceutické spoločnosti a aktivisti, je kacír. Nechýba dokonca ani apokalyptická vízia: päť miliónov tunajších belochov má v JAR opäť vládnuť v roku 2030. Tentoraz ako väčšina.
„Keby sme to boli vedeli v roku 1948, ušetríme si apartheid,“ vyhlásil v súvislosti s avizovanou demografickou bombou juhoafrický pravicový extrémista generál Constand Viljoen.
Nedávno zverejnená prognóza o belošskej väčšine v JAR po roku 2030 sa opiera o dva reálne predpoklady. Prvým je demografický jav dosiaľ známy len zo západnej Európy – JAR, kde každý rok zomrie milión ľudí na AIDS a narodí sa 250 tisíc HIV-pozitívnych detí, má dnes nulový populačný rast. Na budúci rok bude už negatívny. Druhým je fakt, že juhoafrická vláda s tichou podporou verejnosti – rovnako ako doteraz – vyvinie na zvládnutie epidémie minimálne úsilie.
AIDS? Kde? V JAR?
Najčerstvejšia bilancia Svetovej zdravotníckej organizácie eviduje 4,7 milióna HIV-pozitívnych Juhoafričanov, čo je zhruba desať percent celkovej populácie. Organizácie Lekári bez hraníc, Oxfam a Medzinárodný Červený kríž (IRC) udávajú ešte vyššie čísla.
„Väčšina nakazených tu o existencii HIV/AIDS nemá ani poňatia,“ hovorí šéf IRC Pierre Piot. „Najhoršia situácia je na vidieku, kam sa tradične dostáva najmenej prostriedkov určených na prevenciu.“
V JAR pribude denne asi 1700 nových prípadov vrátane prenosu vírusu z matky na nenarodené dieťa. V roku 2001 tak pôjde o 620-tisíc nových infekcií.
„Pri pohľade do našich provizórnych kliník máme dojem, že ich počet rastie geometrickým radom,“ dodáva Piot.
AIDS je však v krajine aj napriek hrozivým štatistikám takmer neviditeľný.
„Turisti zrejme očakávajú zástupy chorých hneď za pasovou kontrolou,“ hovorí zamestnanec medzinárodného letiska v Johannesburgu.
Rovnako reagujú cudzinci aj v juhoafrických mestách a národných parkoch: „Všade čítame o tých desiatich percentách a pýtame sa: kde sú?“
Nedávno čiernych Juhoafričanov šokovala začudovaná otázka nemeckej turistky, ktorá sa s nimi v televíznej talk show podelila o zážitky z päťtýždňovej dovolenky v JAR: „AIDS? Kde? V Južnej Afrike?“
Program vyprovokoval búrlivú diskusiu.
„Vôbec ma to neprekvapuje,“ zareagoval jediný beloch v hľadisku, „veď táto krajina je predovšetkým o tom, kde sa práve nachádzate. A to môže byť rovnako v Sun City ako v Sowete.“
Jedným takým miestom je súkromná nemocnica Libertas v Pretórii. Neokoloniálny komplex s piatimi heliportmi a bazalkovými záhonmi má tristo izieb, ktoré tento rok na 93 percent obývali bieli pacienti. Ešte väčší šok v postapartheidovej JAR vyvoláva skutočnosť, že nemocnici chýba špeciálne oddelenie na výskum HIV/AIDS.
„Nevyužili by sme jeho prípadnú kapacitu,“ vysvetľuje hovorca Marius de Wet. „Nemocnica sa v súčasnosti stará o 123 HIV-pozitívnych pacientov. Väčšinu liečime ambulantne, zvyšok liečime v rámci oddelenia tropických chorôb.“
Podobná situácia je aj v iných exkluzívnych nemocniciach s belošskou klientelou. Ich personál, pacienti a celá juhoafrická belošská menšina sa udržujú v presvedčení, že choroba sa ich netýka.
„AIDS ostáva pre väčšinu bielych Juhoafričanov abstraktným pojmom,“ píše novinárka Charlene Smithová. „O chorobe, jej prenose, symptómoch a prevencii vedia presne to, čo by mali vedieť ich čierni spoluobčania. Na rozdiel od nich im však chýba autentická skúsenosť.“
Smithová naráža na odborné traktáty o degradácii černochov na bacilonosičov, akými sa na úkor vecnejších riešení zaoberajú tunajšie sociologické fakulty. Tým istým smerom sa uberajú aj iné akademické disciplíny. Výsledkom sú podľa Smithovej patetické analýzy typu „v minulosti nás rozdeľoval apartheid, dnes nás rozdeľuje AIDS“. Tieto navyše poskytujú priestor pre katastrofické scenáre.
Kto z koho?
AIDS vstúpil do juhoafrického a súčasne celosvetového povedomia až počas marcového súdneho sporu medzi juhoafrickou vládou a medzinárodnými farmaceutickými spoločnosťami. To bola choroba v Afrike už dvadsať rokov. V spore išlo navonok o porušovanie patentových práv na lieky zo strany vlády, ktorá pre nedostatok financií a na vrchole krízy plánovala ich „pirátsku“ výrobu v prospech nakazených Juhoafričanov.
Svetová verejnosť, lobisti a humanitárne organizácie sa automaticky postavili na stranu vlády a farmaceutických bossov obvinili z podpory globalizácie a profitovania na ľudskom utrpení. Proces v apríli – ako faktické víťazstvo vlády – ukončila mimosúdna dohoda. Viac ako súdny spor však o hlavných aktéroch prezradila jeho praktická dohra.
Mimosúdna dohoda ponúkla juhoafrickej vláde patentované lieky s 50- až 70-percentnými zľavami a pomoc pri ich distribúcii.
„Prekonali sme sa,“ vyhlásil nedávno šéf nemeckej farmaceutickej spoločnosti Boehringer Ingelheim Rolf Krebs, „aby sme neskôr zistili, že vláda o naše programy v skutočnosti nemala záujem.“ Krebsovo obvinenie potvrdzujú pravidelné agentúrne správy, podľa ktorých juhoafrické ministerstvo zdravotníctva byrokratickými prieťahmi zabraňuje distribúcii zlacnených liekov. Dnes ho preto žalujú pozostalí, tehotné ženy aj aktivisti. Všetci pritom hádajú, o čo vlastne juhoafrickej vládev pôvodnom spore s farmaceutickými spoločnosťami išlo. Skutočný zámer nakoniec pomenoval domáci týždenník Mail & Guardian: „Bol to populizmus, ktorý sledoval celkom iné ciele.“
Aké, to nepriamo vysvetlil juhoafrický prezident Thabo Mbeki, keď počas júnovej návštevy Spojených štátov vytiahol svoj osvedčený tromf – opäť raz spochybnil vedecky dokázanú súvislosť medzi vírusom HIV a chorobou AIDS. Mbeki kontaktuje takzvaný vedecký disent, ktorý pripisuje AIDS podvýžive a HIV považuje za neškodný vírus, už niekoľko rokov.
Západ medzitým spojil jeho „známosti“ s pragmatickým postojom k hospodárskemu rastu. Medzinárodné finančné inštitúcie totiž tretiemu svetu dlhodobo a už unavene pripomínajú potrebu zvýšiť hospodársky rast nad úroveň prirodzeného prírastku obyvateľstva. Keďže Mbekiho zásahy do chodu ekonomiky nevytvárajú pre rast želané predpoklady, prezident začal s „ozdravným procesom“ na opačnom konci. HIV-pozitívnym Juhoafričanom pre začiatok odoprel lieky.
Juhoafrickému prezidentovi dnes preto tlieskajú len pravicoví extrémisti a náboženskí fanatici, podľa ktorých to černosi so sexom jednoznačne preháňajú. Mlčiaca väčšina v ňom, naopak, vidí vizionára, ktorý zabraňuje populačnej explózii a zároveň šetrí peniaze daňových poplatníkov.
Otvorene protestuje len svetová verejná mienka, aktivisti za ľudské práva, lekári a samozrejme, obete. Všetci sa zhodnú v tom, že Mbekiho spôsob uvažovania sa povážlivo podobá na jeho politických predchodcov z čias apartheidu, ktorí černochom odobrali celý rad občianskych slobôd, aby neprekážali v rozvoji civilizovanej spoločnosti. Americký denník Washington Post si naviac v tejto súvislosti všimol, že po genocíde Mbekiho kalibru nesiahli ani apartheidové vlády, hoci na to mali dostatok príležitostí.
Obyčajné sabotáže
Na zvládnutí celonárodnej pohromy v JAR nemá teda úprimný záujem ani belošská menšina, ktorej nechýba know–how, ani černošská vláda, ktorá disponuje potrebnými prostriedkami. Nevyhnutná otázka znie, či ho má aspoň 4,7-miliónová armáda HIV-pozitívnych Juhoafričanov. Prieskumy verejnej mienky a sociologické štúdie to čoraz častejšie popierajú.
„AIDS sa stáva prirodzenou súčasťou života v černošských getách a v názoroch ich obyvateľov prevláda fatalizmus,“ uvádza sa v jednej z nich.
Na pranier sa napriek tomu dostáva aspoň patriarchálna africká spoločnosť, kde mužská promiskuita zosobňuje útlak žien. Krajinou stále otriasa minuloročná reportáž Charlene Smithovej o žiačkach obyčajnej strednej školy v Sowete. Pre tri štvrtiny z nich bolo úvodom do sexuálneho života surové znásilnenie.
Osvetu brzdia predovšetkým náboženské skupiny. Sekty AIDS otvorene vykladajú ako zásah božej prozreteľnosti proti populačnej explózii. Cirkvi sa väčšinou uspokoja s verbálnymi útokmi na antikoncepciu.
„Kondómy nie sú zbraňami v boji proti AIDS,“ vyhlásil pred časom predseda juhoafrickej biskupskej konferencie arcibiskup Laurence Henry. „Sú skôr zbraňami v ťažení proti manželskej vernosti a tradičnej morálke“.
Ako najspoľahlivejšiu a zároveň najkresťanskejšiu ochranu propagujú cirkvi zdržanlivosť. Výzvy na bojkot kondómov adresujú najmä mladým ľuďom.
„Ich dogmatizmus nás neprekvapuje,“ konštatuje aktivista Zackie Achmat. „Viac by nás šokovalo, keby si konečne uvedomili, že nezodpovednými rečami o abstinencii tu ľudí doslova odsudzujú na smrť. Je to obyčajná sabotáž.“
Ako sabotáž v Afrike môže vyznieť aj dobre mienená a nefalšovaná iniciatíva. Tu ide o kombináciu západnej naivity a africkej lásky k byrokracii. Osvetové projekty vznikajú v sterilných kanceláriách na Západe a ich uplatnenie v praxi často stroskotá na až absurdnej neznalosti miestnych pomerov.
„Humanitárne organizácie napríklad predplácajú inzeráty určené vidieckym černochom, ktorí nevedia čítať, navyše v novinách, ktoré nepoznajú, a k tomu všetkému v jazyku, ktorému nerozumejú,“ rozhorčil sa nedávno v médiách juhoafrický hovorca UNAIDS Richard Delate.
Väčšinu rozpočtov na AIDS pohltia propagačné materiály. Billboardy sa pritom spravidla umiestňujú na miesta, kde ich adresáti ani neuvidia. Čo je horšie, o neúspechu sa potom hovorí s rovnakým nasadením ako inde o úspechu.
Vo všeobecnom chaose sa potom, často oprávnene, dostávajú k slovu milovníci iných žánrov.
„Je známe, že JAR poskytuje druhý domov tvorcom katastrofických scenárov,“ tvrdí austrálsky novinár John Pilger, známy z medzinárodného protiapartheidového odboja. „Tomu, čo JAR v tomto smere ponúka, sa v tejto brandži nedá odolať. V minulosti to bola posledná krajina s uzákonenou rasovou segregáciou, dnes je vo svete prvá v počte HIV-pozitívnych obyvateľov. O tridsať rokov by to mohla byť práve tá belošská väčšina.“ ROMAN LIPTÁK, Pretória
