Zuzana Vilikovská (v okuliaroch) ako účastníčka sústredenia brušných tanečníc na Poľane. "Bolo nás tam ako maku, cítila som sa výborne," hovorí vášnivá lovkyňa orientálnych šatiek.
Keď začala hľadať niečo, čo by ju rozhýbalo a zároveň bolo aj psychickým relaxom, prvou návnadou bol latinsko-americký tanec. Jej záujem však stroskotal, pretože ide o párový tanec a na Slovensku bol problém zohnať partnera. "Na tanci špeciálne vidno, ako sa naši chlapi odmietajú niečo učiť a akí sú neohybní," tvrdí Zuzana.
Exotická hudba ju však stále viac priťahovala. A tak sa vybrala na víkend orientálneho tanca.
"Príliš ma nezaujal, bola som v rozpakoch a hovorila som si, vrátim sa ja radšej k latino. Ale potom som prišla do kontaktu s dobrou učiteľkou. Zaujala ma. Zo začiatku som netancovala, iba som jej tlmočila z nemčiny. Páčilo sa mi, ako ma presviedčala, aby som aj ja s tancom začala. A tak som začala."
Po čase sa veľkou Zuzaninou motiváciou stala cesta do Egypta. Niekoľko mesiacov pred odchodom si povedala, že výučbu treba zintentívniť, aby sa ďaleko od domova cítila lepšie. Chodila si teda pravidelne "cvičiť panvové dno".
"A v Egypte som sa akoby zázrakom prestala cítiť stiesnene. Konečne som prestala otrocky rozmýšľať nad pohybmi a začala tancovať uvoľnene. Tam sa hudba na vás odvšadiaľ rinie a keď ju počujete, tak vás to samo od seba myká," hovorí. Arabi, ktorí si blonďavú "voľnú tanečnicu" hneď všimli, vyslovili Zuzane pochvalu. Povedali jej, že je dobrá a vidno, že sa tancu venuje. Akurát by vraj mohla trochu viac triasť hrudníkom. "Hovorila som si - ej, vy chlípnici," hovorí Zuzana, "potom som však uznala, že sa ním naozaj hanbím zatriasť. Keď som potom na jednom vystúpení zistila, že tanečnica mala silikónové prsia a nemohla nimi poriadne hýbať, lebo v nich nemá cit, povedala som si - moje sú moje. A išlo to. Až tak dobre, že sprievodca na mňa musel dávať pozor, lebo som bola schopná skúšať to kdekoľvek."
Odvtedy sa Zuzana snaží tancovať voľne, ale nie vyzývavo. Cez zemité pohyby, ktoré sú jej náture bližšie, sa postupne prepracovala aj k jemnejším, ktoré jej prekvapujúco veľa ukázali z nej samej.
Profesionálne ambície jej vraj v tanci nehrozia, pred publikom zatancuje maximálne kamarátke na svadbe alebo bratovi na narodeninách. Stále však preferuje intuitívno-improvizačné kreácie, ktorými by najradšej strhla všetkých okolo seba do tanca.
A prečo nie slovenské tance? "Hoci niektoré kroky, točky alebo skoky sú celkom podobné tým orientálnym, sú príliš tvrdé, rýchle, temperamentné. Chýba mi v nich mäkkosť, vláčnosť a uvoľnenie," hovorí Zuzana. "Viem, že aj keď budem stará babka a budem počuť orientálnu hudbu, určite ma rozhýbe. Vytancovala som sa už z mnohých smútkov aj radostí. Orient je pre mňa stelesnením emócií. Priťahujú ma ľudia, ktorí žijú vrúcne."
