edovníčky aj na Slovensku. Pôvodom Maročanka sa pre mnohých ľudí u nás aj v západnej Európe stala mostom medzi Orientom a ostatným svetom.

Tanečnica z Orientu, to znie zaujímavo. Ako ste sa k tancu doma dostali?

"V detstve ma fascinovali mužské orientálne tance, akoby som sa podvedome identifikovala s chlapmi. Už ako päťročná som sa hocikedy pri slávnosti vychytila a tancovala s nimi. Boli to divoké tance, priťahovali ma o to viac, že ženy také netancujú. Zrejme to bolo tým, že v Oriente mali muži viac voľnosti ako dievčatá. Až neskôr ma začali zaujímať marocké či egyptské tanečnice. Ťahalo ma to čoraz viac tancovať, hoci v našej rodine je to zakázané."

Prečo?

"Ženský tanec sa vníma do istej miery ako čosi nedobré. A mnohé tanečnice sa podľa toho aj správajú. Na druhej strane, ak chcete tancovať, väčšinou ste majetkom nejakého organizátora, ktorý určuje, ako a čo máte robiť. Musíte sa podrobiť."

Ako vnímala rodina vaše túžby?

"Moji rodičia sú rozhľadení, pochádzajú z veľkej a váženej rodiny. Starý otec bol mecén a často k nám pozýval umelcov, básnikov, hudobníkov, spisovateľov. Nechcela som sa iba prizerať. Tancovať som začala pod dozorom otca. Neskôr som chodila do školy v inej orientálnej krajine, kde si ma jeden učiteľ vybral do svojej folklórnej skupiny severoafrického tanca. Ten sa stal mojou tanečnou základňou. Keď som začala žiť v Európe, pridal sa k tomu balet."

Zmenil sa v Európe váš pohľad na tanec, našli ste svoj vlastný štýl?

"Išlo to nejako prirodzene. Časom som zistila, že nie je dobré, ak sa nechám veľmi ovplyvňovať tanečníkmi a choreografmi, či už v Európe, alebo v Oriente. Nechcela som sa nechať vtlačiť do nejakej formy. Človek však potrebuje veľa podnetov, kým odhalí sám seba. Okrem toho, vo mne sa mieša všeličo - otec je Berber, pochádza z južného Alžírska, mama je Arabka z južného Maroka, a obaja nosia v sebe ešte nejaké 'prímesi'. Vyrastala som na severe Afriky, potom vo Francúzsku. To všetko ovplyvnilo aj môj tanec."

Dnes ste aj učiteľkou tanca. Ako dosahujete, aby vaše žiačky tancovali podľa seba, a nie podľa vás?

"To je to najťažšie. S tanečnicou treba zaobchádzať opatrne, aby v sebe našla vlastné vyjadrenie, o ktorom často najprv ani sama nevie. Mnohé sa to nedokážu naučiť a potrebujú niekoho, kto im hovorí, čo majú robiť. Problém však je, keď má jedna druhú akceptovať. Ženy mávajú strach z iných žien. Dôležité je, aby bola najprv každá úprimná sama k sebe."

Čo sa deje s tanečnicou, keď starne?

"Ak nežiarli, neskôr je oveľa šťastnejšia. Keď sa dnes pozerám na svoje žiačky, akoby som videla samu seba, tú istú cestu, po ktorej som kráčala."

Venujete sa orientálnemu tancu celý život. Čo všetko ním chce žena povedať?

"Orientálna hudba je nesmierne bohatá. Jedna skladba má veľa nuansí, ktoré treba preložiť, znázorniť. Prejavujem všetky svoje pocity, svojím telom vyjadrujem to, o čom v hudbe jednotlivé inštrumenty rozprávajú. Najradšej tancujem sama, no veľmi príjemne sa cítim, aj keď mám okolo seba zohratú skupinu tanečníc."

Ako vníma orientálna tanečnica, že je erotickým objektom?

"Môžem hovoriť len za seba. Nepatrím medzi tanečnice, ktoré sa vedome sústreďujú na erotický prejav. Môj tanec vychádza zo zážitkov, skúseností, pričom popustím aj svoj erotický pocit, no zároveň mám pred svojím publikom rešpekt. Z toho vzniká príjemná atmosféra, ktorá nemusí mať nič spoločné so sexuálnymi pohnútkami. Keď za mnou niekto príde a povie mi - tak ďaleko som dnes s tebou cestoval, robí ma to nesmierne šťastnou."

Aké tvary tela má publikum najradšej?

"Tie, ktoré sa dobre a pekne pohybujú. Je jedno, či je tanečnica chudá, tučná, pekná alebo nepekná. Ak vie vycítiť, čomu, kedy a ako môže dať na svojom tele vyniknúť, je dobrá."

Za akých podmienok tancujete?

"Tancujem pre ľudí, ktorí si ma sami vyberú, lebo chcú vidieť môj tanec. Aj v Európe, aj v Oriente."

Čo nového o ženách ste zistili u nás?

"Bola som veľmi zvedavá, čo sú to za ženy, ktoré sa tu o orientálny tanec zaujímajú. Keď som prišla prvýkrát, ocitla som sa v školskej telocvični, kde bolo asi štyridsať žien, hladných po tanci. Hovorila som si, ako ich len všetky nasýtim? Boli milé, veľmi zvedavé a komunikatívne. Odvtedy som už pracovala s mnohými. Myslím si, že ženy u vás sú menej rezervované ako napríklad v Rakúsku. Inak vnímajú svoje telo. Aj tá, ktorá nemá cit pre pohyby orientálneho tanca, rozumie tomu, čo hovorím, akceptuje sama seba a pokúša sa vylepšiť. V iných európskych štátoch som sa s tým nestretla."

Neprekáža vám, keď ženy tancujú iba preto, že chcú byť v kondícii?

"Spočiatku bolo ťažké sa s tým zmieriť, to musím priznať. Postupne som však zistila, že v orientálnom tanci je miesto pre každú, každá si v ňom nájde svoj odtieň, svoju úroveň."

Orientálne tanečnice sú sporo odeté, ale hýria farbami, ozdobami. Koľko kvality dodávajú vášmu tancu šaty?

"Iný je kostým tanečnice v nočnom klube, iný v dobrej reštaurácii a iný na scéne. Mojou obľúbenou farbou je tmavomodrá a čierna, tie mi veľmi pristanú, ale nemôžem ich používať všade, takže v mojom tanečnom šatníku nájdete aj všelijaké iné farby, šaty s flitrami aj bez nich, vzorkované aj hladké. Môj štýl sa však postupne menil - fázu 'nahoty' mám za sebou. Už nenosím dvojdielne kostýmy, ktoré ukazujú priveľa pokožky. Nie preto, že by som bola tučná, ale myslím si, že mnohým veciam na sebe dávam lepšie vyniknúť, keď som zahalenejšia. Občas sa na tom so svojou krajčírkou nezhodnem. Veľa aj nakupujem - napríklad v Egypte. Odevy pre orientálne tanečnice sú tam krásne, ale veľmi drahé. Tamojšie krajčírky však často pre cudzinky odmietajú šiť."

Prečo je orientálny tanec v Európe podľa vás taký rozšírený?

"Myslím si, že mnoho žien chce nájsť seba, svoju ženskosť, a to im orientálny tanec umožňuje. V Oriente je ženskosť prítomná, žena ju nehľadá, má ju."

Preto ju - mimo tanca - zahaľuje?

"To je vonkajší prejav, ktorý Európan často nedokáže pochopiť. Žena v Oriente si nepotrebuje potvrdzovať, že je pekná. Vie, že sa páči, aj keď je úplne zahalená. Tu naopak, žena akoby sa podriaďovala mužskému vkusu, akoby sa k sebapotvrdeniu potrebovala vyzliekať. To je pasca, ktorá vytvára nepríjemnú atmosféru a nezdravú konkurenciu. Ženy by mali držať spolu. A muži ich budú mať ešte radšej."

Mali by ste tento názor, aj keby ste z Orientu neboli odišli žiť do Európy?

"Samozrejme. Ženy, ktoré v Oriente žijú, si to takto uvedomujú."

Vedomie toho, že Orientálky sú nesvojprávne, vzniká teda iba mimo Orientu?

"Náboženstvo má v Oriente veľmi vysokú a cennú pozíciu, ktorú nemusia inde chápať. Sloboda, ktorú mám v Európe, neznamená slobodu v Oriente. Tu si idete zaplávať, kedykoľvek chcete, v Oriente to však môžete robiť v istom čase na istom mieste. Alebo si poviete - chudera, musí chodiť zahalená, nerešpektuje sa jej sloboda. Ale to nie je pravda, to je len rozdiel medzi dvoma kultúrami."

O to je potom vzrušujúcejšie, keď zo seba tanečnica zhodí šatku a poodhalí sa?

"To sú dve rozdielne veci. Tanečnica môže vystúpiť, ako chce, keď je silný charakter. No potom, keď sa s mužom - či je to Orientálec, alebo nie - rozpráva, nemôže byť pred ním polonahá. Keď sa pred mužom objavím s nezahalenými ramenami, znamená to, že ho nerešpektujem. A preto ani on nebude rešpektovať mňa."

Prečo teda chce byť Orientálka tanečnicou? Neláka ju predsa len možnosť trochu sa odhaliť?

"Je to v prvom rade tradícia. Potom, niektoré ženy sú chudobné, alebo nemajú nikoho, kto by za ne prebral finančnú zodpovednosť, tak majú pocit, že tancovať musia. Mnohé sú zase z umeleckých rodín. A niektoré jednoducho tancovať chcú."