Je zakladateľom vydavateľstva Archpress, doteraz vydal 24 kníh o slovenskej architektúre vrátane monografií jej tvorcov a je aj iniciátorom Ceny časopisu Arch, o ktorej víťazovi v týchto dňoch rozhoduje medzinárodná porota.

Prečo ste sa v roku 1995 rozhodli vydávať Arch? Mali ste pocit, že je málo časopisov, ktoré sa venujú architektúre?

Na túto tému hovorím dosť nerád, sú to háklivé veci. Je to predsa len konkurencia, ale zas bez komparácie sa to nedá vysvetliť. Fakt je, že v danom momente neexistoval žiadny názorový architektonický časopis. Revue slovenskej architektúry síce v tom čase už vychádzala, ale naším cieľom je venovať sa modernej architektúre a odhadovať tie najlepšie výsledky.

Často diskutovaným javom širokej verejnosti je podnikateľský barok. Je svetovým trendom alebo iba slovenským fenoménom, či fenoménom postkomunistických krajín?

Je to celosvetový fenomén. Percento stavieb modernej architektúry je v globále dosť nízke. Ale mám pocit, že dnes už je o tento fenomén znížený záujem. A pociťujeme trošku zvýšený záujem o modernú architektúru.

To znamená, že ľudia začínajú väčšmi komunikovať s architektmi a chcú viac modernej architektúry?

Skôr by som povedal, že architektúra sa v povedomí ľudí začína dostávať veľmi pomaly do tej pozície, do ktorej patrí - do kultúry. Aj bez architekta postavíte stavbu. Aký je výsledok, je druhá vec. V momente, keď sa začnú ľudia pozerať na architektúru ako na štandardnú súčasť kultúry, asi uznajú, že je dobré obrátiť sa na architekta.

Neodrádza ľudí cenová exkluzivita architekta?

Cenová exkluzivita architekta je povera. Sú architekti veľmi drahí aj menej drahí. Osobne si myslím, že keď niekto robí niekoľkomiliónovú investíciu, je vhodné myslieť na to, že utvára kultúrnu hodnotu. V tom prípade náklady na architekta by nemali hrať podstatnú úlohu, vždy tvoria len malý zlomok celkovej ceny. A dobrá budova vzniká v komunikácii architekta a investora. Investor vie, čo potrebuje, a v dialógu s architektom sa môže dostať k takej budove, ktorá mu bude vyhovovať.

O modernej architektúre sa hovorí, že je chladná a strohá. Dá sa v takom prostredí bývať? Nebije sa táto estetika s praxou?

Fakt je, že obraz o architektúre nám väčšinou poskytujú fotografie, a fotografia architektúry je zas niečo špecifické, neukazuje ju v reálnom živote. Mnohí ľudia sa bez priamej skúsenosti vyjadrujú o modernej architektúre. Tá je pritom vo svojom stvárnení skôr jednoduchá a presná ako chladná a strohá. Prináša menej symbolov a viac priestorových kvalít, často väčší pocit voľnosti. Je otázkou kultúrneho zamerania konkrétneho človeka, čo preferuje.

Ako citlivo dnes pracujú architekti s prostredím, do ktorého tvoria?

Mnohé domy naozaj môžu pôsobiť v danom prostredí v nesúlade so zaužívanými predstavami. Ale treba položiť základnú otázku: je prostredie, do ktorého architekt vstupuje, vyhovujúce? Má takú kultúrnu úroveň, aby doň vstupoval s pokorou, má dôvod prispôsobiť sa mu? Neprispôsobuje sa náhodou niečomu, čo nie je celkom v poriadku? Architektúra sa dlhé roky považuje za vec kultúrnej rozmanitosti a každý príspevok prináša niečo nové, a tak dotvára a modifikuje prostredie.

Prečo sa potom tak často stavajú rodinné domy v nevhodnom prostredí?

Možno preto, že tam má investor pozemok, chce bývať v takom meste a na takom mieste. Ale nemyslím si, že kontext prostredia, najmä rodinných domov, je taký rozhodujúci.

Keby nebolo dôležité prostredie, tak môžeme bývať hoci aj v bytovke.

Môžete si utvoriť vlastné prostredie na vlastnom pozemku a okolie vás nemusí vždy zaujímať. Keď je prostredie nepríťažlivé, prečo by ste s ním mali komunikovať?