Marek Najbrt (34). FOTO - CZECH-TV.CZ
V opustenej krčme na pohraničí povzbudzuje skupinka mužov národný hokejový tím. "Musíme si fandiť sami, Švédi nám držať palce nebudú," vravia si. Sami zďaleka nepatria medzi víťazov, pôsobia skôr stratene, smutne i smiešne zároveň. O českom filme Mistři, ktorý príde čoskoro do našich kín, sme sa rozprávali s režisérom MAREKOM NAJBRTOM.
Medzi hokejovými fanúšikmi, ktorí vystupujú vo vašom filme, nie je ani jedna žena. Je to pre ženy plus alebo skôr mínus?
Je pravda, že jediná hrdinka sa toho hokejového diania veľmi nezúčastňuje. Len sa mu neveriacky prizerá. To neznamená, že by sme nezahrnovali ženy medzi filmové fanúšičky, ale predpokladáme, že majú väčší rozum, ktorý im bráni stať sa takými bláznami, akými sú muži.
Svojich "majstrov" ste zasadili do opusteného prostredia v pohraničí. Rozmýšľali ste aj o iných možnostiach?
Spočiatku sme uvažovali, že príbeh by sa mohol odohrávať v činžiaku. Ale nakoniec sme zvolili dedinu, lebo pôsobí ešte izolovanejšie ako mestský dom. Tam vidieť, ako veľmi je česká krajina poznamenaná, zdevastovaná minulosťou, ktorou prešla za posledných sto rokov.
Scenár ste písali s dvoma kolegami. Mali ste rovnaký názor na vec?
Boli chvíle, keď sme diskutovali. Vtedy sme sa riadili pravidlom, že dvaja prehlasujú tretieho. Ale od začiatku nám bolo jasné, čo chceme povedať. Že sa chceme vyjadriť k českej mentalite, povahe a istej sebailúzii, ktorú hokej celkom pekne ilustruje. Aj keď o ten v tomto filme nejde.
Poznali ste názory svojich hercov na hokejové fandenie?
Áno, napríklad Cyril Drozda, ktorý hrá vozíčkara, nás upozornil, že držať palce nevie, že také niečo vo svojom civilnom ani hereckom registri nemá. Jiří Ornest nám zas povedal, že bol niekedy v sedemdesiatych rokoch na MS v Poľsku, keď sme vyhrali, ale že dnes sa už veľmi neangažuje.
Boli ste pri písaní scenára láskaví alebo skôr prísni?
Dohodli sme sa, že budeme prísni, drsní, ale že do toho dáme istú sebareflexiu, že tá prísnosť nebude povýšenecká, intelektuálna. Cítime sa súčasťou českého národa, máme ho radi, ibaže sa nie so všetkým stotožňujeme. Bohužiaľ, taká je realita.
Čomu ste sa pri písaní a potom režírovaní chceli vyhnúť?
Snažili sme sa, aby náš humor nebol prvoplánový, aby v ňom bol nejaký odkaz. A nechceli sme byť ani gýčoví. Naše postavy sú veľmi vyhrotené a zároveň sústredené na jedno miesto - niekomu to môže pripadať umelé, ale to bol náš zámer, a myslím si, že aj funkčný.
Tá obrovská krčma, v ktorej vaše postavy pozerajú hokej, je skutočná?
Na to sme prispôsobili sokolovňu v obci Loučeň na vý- chod od Prahy. Založili ju okolo roku 1880, je tam napísané, že na jej otvorenie prišiel aj Miroslav Tyrš, zakladateľ Sokola. To sa mi veľmi páčilo. Ale najmä nám šlo o priestor, jeho farebnosť a rozmery.
Zápasy, ktoré vaše postavy v krčme sledovali, komentoval Robert Záruba. Použili ste skutočný komentár z archívov Českej televízie?
My sme si vymysleli fiktívne majstrovstvá sveta, teda zápasy, ktoré sa v krčme sledujú, v skutočnosti neexistujú. Ale museli sme použiť konkrétne zábery z ozajstných turnajov. Záruba bol taký ochotný, že s nami strávil asi dve hodiny a improvizoval. Opisoval situácie, ktoré ani nevidel, iba si ich predstavoval. Musím povedať, že to robil výborne, bez veľkých príprav a chýb. Bol to pre mňa zážitok.
Ako reagoval, keď ste ho oslovili? Zabával sa pri tom?
Nepoznal scenár, ale tušil, že to nie je žiadna oslava hokeja. Nemal čas si to príliš uvedomovať, ani sa pri tom nejako zabávať, bola to dosť ťažká robota a zároveň popri tom musel všelikde pracovne lietať. Neviem, či film videl, čo si o ňom myslí, ale nepredpokladám u neho nejaký ortodoxný hokejový hnev. Je to človek s nadhľadom.
Alkoholik Bohouš, postava Jana Budařa, vidí v delíriu výsledky budúcich zápasov. Raz sa mu zjaví zápas s Číňanmi. Kde a ako ste ho nakrúcali?
A v tom zápase hrali proti nim Rómovia - bol to odkaz na scénu, v ktorej sa dve z postáv trochu pochytia pri národnostnej téme. Nakrúcali sme to na štadióne v Benešove s rómskym družstvom a niekoľkými chlapcami z Ázie. Rómskym chlapcom to korčuľovanie celkom šlo, majú dokonca nejaké amatérske družstvo. Ale Ázijčania neboli na ľad zvyknutí, dosť padali.
Pracovali ste len s deviatimi hercami. Malo to nejaké výhody?
Nemusíte sa zaoberať epizódnymi rolami. V tých ide niekedy len o jednu vetu, ale musí byť zahraná dobre. A na to sa ťažko zháňa dobrý herec. Ale na druhej strane, deväť postáv, ktoré sú pomerne rovnocenné, je dosť ťažká dramaturgická úloha. S tým sme bojovali, tam boli úskalia. Pri dvoch hlavných postavách sa príbeh píše inak.
Doma ste mali premiéru v apríli. Prekvapili vás niečím reakcie na film?
Prekvapili ma veľmi dobré kritiky. Tešilo ma, že film dobre prijali filmoví odborníci a zároveň ľudia, s ktorými si rozumiem. Nepríjemným prekvapením bol počet divákov - do kina ich prišlo okolo tridsaťtisíc. To nie je žiadna sláva. Ale my sa nesťažujeme.
Odporučili by ste slovenským hokejovým fanúšikom, aby sa šli na film pozrieť?
Skôr by som film odporučil každému, kto má otvorené myslenie. Naše národy majú v tejto oblasti podobnú skúsenosť, hokej hrá v našej i vašej histórii dosť veľké miesto. Nejde pri ňom len o šport, má, alebo skôr mal, nejaký spoločensko-politický rozmer. Aj slovenské publikum v tomto filme určite čosi nájde, hoci opakujem, nie je to film o hokeji, o športe, ale o dnešných ľuďoch, ich sebailúziách a túžbach.
Jan Budař hrá vo filme alkoholika Bohouša, ktorý vidí v delíriu výsledky hokejových zápasov. "Jeho oblečenie pozháňala v secondhandoch kostýmová výtvarníčka Andrea Králová. Ale my sme ho devastovali viacerými spôsobmi. Aj vlasmi, aj niekoľkými umelými zubami. Škvrna pri jeho ústach je vlastne spálenina, ktorú utrpí pre jednej nehode. No, makali sme na ňom, maskérka sa na ňom vybúrila," spomína Marek Najbrt.
