Vedela som sa vžiť do jeho pocitov, pretože som si v tej chvíli spomenula, ako som sa kedysi zúčastnila na školských lyžiarskych pretekoch v behu.
Mama mi natrela lyže sviečkou, aby sa mi lepšie šmýkalo a aby som prišla do cieľa prvá. Šmýkalo sa mi bezchybne, horšie bolo, že mi nefungovalo viazanie. Po každých niekoľkých metroch sa mi odopínalo. Poctivo som si ho vždy zapínala, zatiaľ čo sa okolo mňa hnali súperi s dobrým viazaním - až napokon som to zapínanie vzdala, prehodila som si lyže cez plece a brodila som sa v hlbokom snehu do cieľa. V cieli boli už len usporiadatelia a moja mama. Tá jediná mi zatlieskala. Teplý čaj bol už vypitý.

Na druhý deň bol v škole na nástenke vyvesený zoznam pretekárov. Vedľa každého napísali, na akom mieste dobehol. Moje meno bolo posledné a vedľa neho slovo „diskvalifikovaná". Zmocnilo sa ma vzrušenie. To slovo nemal vedľa mena nikto okrem mňa. Horko-ťažko som si ho zapamätala. Doma sme mali knihu viazanú v zelenom plátne so zlatou razbou. Volala sa „Inojazyčný slovník" - v ňom som si to slovo vyhľadala. Diskvalifikovaný(á) - vyhlásený(á) za nesúceho. „Hurá," vykríkla som. „Niesla som do cieľa lyže, bola som teda nesúca. Odmena ma určite neminie."

Poobede bolo v škole slávnostné vyhlásenie víťazov. Odovzdávali diplomy a sladkosti. Mne nedali nič. „Ľudia sú nespravodliví," pomyslela som si. „Veď som sa usilovala, niesla som lyže na pleci, aj v knihe o tom píšu, a nedostala som ani keksík."

Napokon som to vzala z tej lepšej stránky. Nik iný nemal vedľa svojho mena to krásne a záhadné slovo. Aspoň tu neboli rozhodcovia malicherní. Tešilo ma, že som bola práve ja spomedzi všetkých, jedna-jedinká diskvalifikovaná.

Aj Michal Martikán to môže vziať z tej lepšej stránky: zobrali mu zlatú, ale má striebornú. A ani o radosť zo zlatej napokon neprišiel - iste sa aj on radoval z úspechu Eleny Kaliskej. Tak ako my všetci z úspechu ich oboch.