recenzia/knihaMassimo Montanari: Hlad a hojnosť. Dejiny európskeho stravovania m Kalligram m Bratislava 2004 m Preložila Mária Štefánková Stredovek sa neskončil, stredovek trvá, spieva Petr Janda a Olympic v jednej staršej skladbe. Historik Massimo Montanari má iný názor. Preňho stredovek ani neexistuje.
Nie je škandalózne, ak musí medievalista (strašné slovo, ale stredovekár znie ešte horšie) zrušiť stredovek? Nuž, asi nie. Montanari v príhovore ku knihe vysvetlil, že pri písaní pocítil stredovek, chápaný v tradičnom chronologickom zmysle, ako "ťaživú umelú bariéru". Musel ho preto vylúčiť zo svojho slovníka, lebo "udalosti, fakty a hodnoty, obsiahnuté v tomto obrovskom kotle, sú navzájom priveľmi odlišné."
Výsledok tohto sebapopretia však stojí za to. Montanari úspešne vykľučkoval nielen z historických, ale aj zo súčasných konštrukcií (stredná Európa). To, čo zostalo, sú ľudia a ich každodenný život.
Jednou z ústredných línií knihy je súboj grécko-rímskej a keltsko-germánskej tradície. Podľa Montanariho ani dve tisícročia spoločných dejín celkom nepreklenuli priepasť medzi kultúrou chleba a vína na jednej strane a kultúrou mäsa a piva na strane druhej. Je veľmi zaujímavé dozvedieť sa viac o historických koreňoch a následkoch tejto priepasti.
Zaujímavý bol ľudský rozmer tohto súboja: "Istý panovník germánskeho pôvodu, hlboko zakorenený v tradíciách svojho národa a svojej triedy, je okolnosťami prinútený obliecť si rúcho rímskeho imperátora aj s kompletným (teda kresťanským) bremenom striedmosti a miery, ktoré toto postavenie so sebou prinášalo, čo musela byť pre barbara priam tragédia. Toto je prípad Karola Veľkého."
A nasleduje zábavný opis, ako prefíkane si so svojou dilemou poradil jednak sám Karol a jednak jeho životopisci. Nuž, naši vzdialení predkovia vôbec neboli hlúpi a dobre, že nám to autor občas pripomenie.
Montanari sa neodvoláva iba na faktografické pramene. Čerpá aj zo svojich obľúbených spisovateľov, ktorými sú, samozrejme, Taliani; spomína však aj Thomasa Manna alebo Cervantesa.
V knihe niet núdze ani o úsmevné momenty. Napríklad farár Meoccio z novely Gentileho Serminiho zamaskuje svoju obľúbenú kuchársku knihu ako breviár, lebo sa od nej nemôže odtrhnúť. Ako tu nespomenúť Haškovho Švejka, ktorý, keď dostáva príkaz, aby išiel do kuchyne a otvoril breviár na tretej strane, dobre vie, že má otvoriť tri fľaše kontušovky. Tak nie je aj rímsko-barbarský konflikt iba konštrukciou, ktorú už treba zrušiť?
Nevedno, či Montanari čítal Haška, Kosmasovu Českú kroniku však určite. Cituje ju pri opise hladomoru koncom 11. storočia, keď dlážku kostola v Ambergu pokrývalo toľko mŕtvych tiel, že sa nedalo vstúpiť. V knihe o hlade a hojnosti je podobných tragických momentov veľa.
Montanari nechcel napísať tučné dielo. Preto často niečo iba naznačí, nahryzne. S niečím nemusíme súhlasiť. Prečo by napríklad odstránenie hladomorov v priemyselnom svete malo priniesť zhoršenie životných podmienok v ostatných krajinách? Túto tézu autor prakticky nezdôvodňuje. Nemožno mu však oponovať, keď píše, že dnes už v bohatých krajinách nehrozia choroby z hladu, ale z prejedania. A to písal svoju knihu v roku 1992, teraz je situácia opäť o čosi horšia.
Na záver vážne varovanie. Autor si od jedného kronikára vypožičal také podrobné opisy chodov počas svadby syna Jána II. Bentivoglia, že stranu sto radšej preskočte, ak nesedíte pri plnej chladničke.
Alebo aspoň pri dobrej čiernej káve. Tento mok vraj už od 17. storočia oslovuje zástancov racionalistickej kultúry, vyjadrujúcej presnosť a slobodu myšlienky. Stal sa však aj drogou. Bodaj by nie, keď aj pri čítaní tejto knihy si uvedomíte, ako myslenie bolí; s kávou však azda predsa len a aspoň niekedy o čosi menej.
