Na festivale študentských filmov Fresh Film Fest v Karlových Varoch sedela v porote aj filmová teoretička LAUFEY GUDJONSDOTTIR. Pochádza z rozľahlej krajiny, kde žije len 300 000 obyvateľov. V rozhovore pre denník SME rozprávala o tom, ako sa filmu a filmárom darí na Islande.

O čom najčastejšie rozprávajú islandské legendy?

O ságach severských národov, z obdobia okolo roku 1000. Spomínajú sa v nich prevažne chrabrí muži, ktorí bojovali proti zloduchom. Mnohé rozprávajú o politických sporoch a vojnách alebo o osídľovaní Islandu a o založení Althingu, čo bol vlastne prvý parlament v Európe.

Hovorí sa, že prvým obyvateľom Islandu bol nórsky vrah, ktorý utekal pred zákonom. Je to pravda?

Och, áno, prišiel so svojou družinou. Ale nenazývala by som ho vrahom, ani jeho kamarátov. Oni len utekali pred zlým nórskym kráľom, ktorý bol despotom a chcel všetko a všetkých ovládať. Využili to, že boli zručnými námorníkmi ako všetci Vikingovia. Ale úplne prví osídľovali Island Íri.

Hovorí sa v legendách aj o konkrétnych hrdinoch?

Medzi námorníkmi, ktorí sa pred tisícimi rokmi plavili do Grónska, bol Červený Erik. Bol to veľmi mrzutý človek, mal ťažkú povahu, a ten možno aj niekoho zabil. Spolu so svojou rodinou objavoval Severnú Ameriku. Medzi námorníkmi bola aj jedna dáma, asi päť rokov žila v Amerike medzi Indiánmi, neskôr sa vydala na veľkú cestu po svete a navštívila aj pápeža. Podľa mňa, nikto vtedy nebol taký scestovaný ako ona.

Študovali ste filmovú teóriu. Bolo ťažké urobiť skúšku z histórie islandského filmu?

Bohužiaľ, vôbec. Poriadne celovečerné filmy sa u nás začali nakrúcať len pred 25 rokmi, dovtedy u nás v podstate nefungoval filmový priemysel - budoval sa len vďaka výrobe reklám, ktorá bola hlavným finančným zdrojom pre televíziu. A aj tú sme mali dosť neskoro. Skutočným krokom do modernej histórie bol film Fridrika Thor Fridrikssona z roku 1992 Deti prírody.

Je na Islande filmová škola?

Nie, nás je na to veľmi málo. Tí, ktorých zaujíma film, musia odísť do blízkych krajín. Najčastejšie do Dánska. Ale ani na FAMU ich nie je málo.

Kde nakrúcajú, keď skončia školu?

Väčšinou zostávajú v zahraničí, najmä producenti si musia hľadať medzinárodných partnerov. Ale nie všetci režiséri Island opúšťajú, aspoň nie definitívne. Napríklad režisér Dagur Kári, ktorý debutoval minulý rok filmom Albín Noí, začínal s nakrúcaním v Dánsku, a teraz sa vrátil domov.

Ako sa islandským filmárom hľadajú partneri z iných častí sveta?

Pred 15 rokmi si prví tvorcovia utvorili dosť silné kontakty s producentmi z medzinárodnej filmovej siete. Dodnes z nich ťažíme. Lenže, je to stále horšie a komplikovanejšie, lebo filmárov je čoraz viac. Nielen u nás, v celej Škandinávii. Všetci by potrebovali koproducentov.

Koľko je u vás kín?

Takmer 200 000 Islanďanov žije v Reykjavíku. Tam je najviac kín - päť. V nich je dokopy asi dvadsať kinosál. Teda dosť málo. Vo zvyšku krajiny sú tuším ešte dve kiná, kde sa pravidelne premieta. Ale návštevnosť je vysoká.

A filmové časopisy?

Nemáme. Len jeden na nete. "My ich nejako príliš vážne neberieme. Keďže je nás tak málo, stretávame ich veľmi často, nič to s nami nerobí. Snáď jedinou výnimkou bola istý čas Björk. Keď film Tanečnica v tme vyhral v Cannes a ona bola nominovaná na Oscara, lietali okolo nej všetci tínedžeri.

Pracujú islandskí režiséri aj v televízii?

Áno, kým im to dovoľuje obmedzený trh. Teraz však máme vo filmovom fonde vyčlenené peniaze na podporu televíznych filmov, aby nezanikla ich výroba. Diváci ich majú radi a nám ide aj o istú ochranu vlastnej tvorby pred americkými a britskými typmi programov.

Do našich kín sa z Islandu dostávajú väščinou smutné filmy. Prečo?

Práve teraz sa nakrúca komédia o futbalovom tíme z Reykjavíku. Komédií máme veľa, akurát, že len málo z nich sa dostane aj do iných krajín. Bývajú založené na lokálnom humore, cudzinci by mu nerozumeli. Iné sa zase nedostanú na žiadne festivaly alebo neprejdú selekciou distribútorov.

Máte radi "temperamentné" filmy z južanských krajín?

Áno, i keď sa veľmi u nás nepremietajú. Napríklad Emir Kusturica mal u nás vždy veľký úspech. Raz u nás bol aj so svojou kapelou. Škoda, že jeho posledné filmy sme ešte nevideli, neviem, kedy ich distribútori u nás uvedú.

Na Islande je zvláštna krajina. Zvyknú ju vaši filmári využívať aj na nakrúcanie hororov?

Ó, v zime by na to boli ideálne podmienky! Ale my horory nezvykneme veľmi nakrúcať. Lebo v takom malom spoločenstve by sa len veľmi ťažko hľadali nejaké dôveryhodné typy. Často k nám však chodia nakrúcať zahraničné štáby, tiež sa im páči naša príroda.

Vidíte nejaké špecifikum v islandskom filme?

Povedala by som, že sme veľmi priami v rozprávaní príbehu. Zbytočne nešpekulujeme.

Je ťažké žiť na Islande?

K severskej mentalite patrí, že sme veľmi depresívni. Je nás málo, prírodné podmienky sú náročné, ale v mnohých smeroch sme veľmi šťastným národom. Nikdy sme napríklad nemali vážne spoločenské spory ako inde v Európe.