Otto Wagner od roku 1942 bol v pracovnom tábore v Novákoch, ktorý po vypuknutí povstania rozpustili, a on mohol ísť bojovať. Svoju jednotku aj po rokoch volá brigáda Jegorov-Stalin.

Po čase ho zajali a zvyšok vojny strávil v Mauthausene. Tvrdí, že život mu zachránila jeho plynulá nemčina s rakúskym prízvukom. Vojaci, ktorí ho zajali, boli údajne Rakúšania. "Počul som, ako sa medzi sebou sa rozprávali: Nedáme ho gestapu, ale pošleme do Mauthausenu. Tam som bol do 5. mája 1945, keď nás oslobodili Američania," spomína Wagner.

Ako ste sa vlastne k SNP dostali?

V tom čase som bol v Banskej Bystrici a hneď som sa k povstaniu pripojil. Mal som 19 rokov a nebol som vojakom. Prvý výcvik sme dostali v Kostoľanoch. Tam sme aj prvýkrát bojovali proti nemeckej presile. Mali sme šťastie, že sa k nám prijali vojaci riadnej armády, ktorí videli, aké zverstvá Nemci robia. Pri Baťovanoch sme mali veľa strát a asi po dvoch dňoch sme ustúpili. Keď bola obsadená Banská Bystrica, stiahli sme sa do hôr do Nízkych Tatier na Prašivú. Odtiaľ sme potom robili rôzne prepady, čím sme na seba viazali časť nemeckej armády.

Ako to v Banskej Bystrici vyzeralo na začiatku povstania?

Najskôr bol chaos, ale potom sa situácia upokojila. Prišli vojaci a dôstojníci, ktorí to usmerňovali. Medzi nimi aj sovietski vojaci, ktorí utiekli z nemeckého zajatia. Bojovali s nami Francúzi, Česi, Maďari, Nemci. Boli tam aj anglickí vojaci. No najviac nám pomohli slovenskí vojaci a dôstojníci, ktorí sa k nám pridali, a najmä tí, čo bojovali s Nemcami v rýchlej divízii a videli tie zverstvá, čo robili.

Nemci vás pripravili o celú rodinu, brali ste účasť v povstaní aj ako pomstu?

Áno aj ako pomstu. Ako pomstu fašistickému slovenskému štátu, ktorý sa takto zachoval nielen k Židom a úzko spolupracoval s nemeckým fašizmom. Bral som to tak, že keď je možnosť postaviť sa na odpor so zbraňou, tak to musím urobiť.

Ako prišla vaša skupina k názvu Jegorov-Stalin?

Keď som sa pridal k povstaniu, tak tam už bola Jegorovova brigáda. Jegorov bol plukovníkom, ktorý prišiel zo ZSSR, aby pomáhal a ten prídavok Stalin sa stal súčasťou pomenovania jednotky.

Stretli ste s ľuďmi, ktorí boli proti povstaniu a tvrdili, že tým ideme proti vlastnému štátu?

Nie. Boli také prípady, ale ja osobne som sa s tým nestretol. Na povstaleckom území bola taká situácia, že každý, kto mohol, sa dobrovoľne k povstaniu prihlásil.

Kto podľa vás povstanie zorganizoval? Zásluhy si dlhé roky pripisovali iba komunisti.

Nebyť SNP, Slovensko by sa dostalo na smetisko dejín ako klérofašistický štát. Len jeho zásluhou sme sa dostali medzi štáty protihitlerovskej koalície. Viem, že sa hovorilo, že povstanie riadilo ZSSR a podobne. Nie je to pravda. Boli tam dôstojníci zhadzovaní sovietmi a dôstojníci a vojaci, ktorí utiekli zo zajatia, ale boli tam aj Angličania, Američania a rôzne iné národnosti Pravda je taká, že si po oslobodení komunisti prisvojili SNP ako svoje dielo.

Ako si spomínate na pôsobenie sovietskych vojakov?

Tí, ktorým sa podarilo utiecť z nemeckého zajatia, sa naozaj pripojili a oduševnene bojovali. Boli aj takí, ktorí prišli priamo zo ZSSR a povstaniu síce pomáhali, ale mali aj politické pozadie. Budem oponovať všetkým, čo tvrdia, že SNP bolo dielom ZSSR alebo komunistov. Nie je to pravda.

Koľko členov mala vaša jednotka?

Celá Jegorovova deviata brigáda mala okolo 200 ľudí. Ja som bol veliteľom rozviedky tejto brigády a tá mala okolo 20 členov.

Prečo ste práve vy, civil bez skúseností, dostali takúto úlohu?

Vychádzali z toho, že ovládam plynulo štyri reči. Ak by som sa dostal do zajatia, viem s nimi diskutovať a nemusia ma považovať za partizána. Oblečení sme chodili ako civili. Keď sme chodili na rozviedky, mal som so sebou päť ľudí. Mali sme zistiť, kde sú Nemci. Keď nás vyhnali do hôr, snažili sme sa dostať do dedín. Ich obyvatelia nám dávali oblečenie a stravu, ale boli aj prípady, keď nás na kolenách prosili, aby sme odišli, že tam majú deti, a keď Nemci zbadajú partizánov, tak vyvraždia celú dedinu. Vtedy sme odišli.

Ako ste sa dostali do rúk Nemcom?

28. októbra nás Nemci na Prašivej obkľúčili. Bol som ranený do nohy a nemohol som ustúpiť. Tí, čo boli so mnou, utiekli, ale len preto, že o mojom zranení nevedeli, inak by mi pomohli. Tí, ktorým sa nepodarilo utiecť, boli bez milosti zastrelení, lebo nás obkľúčila jednotka SS. Boli tam aj vojaci z Rakúska a ja som mal to obrovské šťastie, že ma chytili práve oni a rozhodli, že ma nevydajú gestapu.

Ako na vás Nemci počas povstania pôsobili?

Boli brutálni a nemilosrdní. Keď partizána chytili, predtým, než ho zabili, ho strašne týrali.

Nestávalo sa to aj naopak?

Ojedinelé prípady mohli byť, ale masové určite nie. Boli tam tisícky vojakov a partizánov. Tam človek nemá nad všetkými ochrannú ruku. Tam, kde som bol ja, nič také sa nestalo.

Sú známe prípady, keď partizáni páchali zločiny na civilistoch - kradli a rabovali. S tým ste sa nestretli?

Počul som o takých, ktorí sa vydávali za partizánov. Potom chodili po dedinách, kde kradli a vraždili. To sa stalo. Boli to vyvrheli, ktorí sa k povstaniu zdanlivo pripojili, aby mohli páchať zločiny. Skutoční účastníci povstania to určite nerobili.

Vy ste šli bojovať aj pre pomstu. Čo ostatní, niektorí z nich sa mohli mať za slovenského štátu materiálne dobre.

Boli aj prípady, keď tam mladší chlapi išli pre dobrodružstvo. Oni nemali politické pozadie, aby si povedali, že idú bojovať proti fašizmu. Mnohí sa k partizánom pridali pre dobrodružstvo, ale potom už nemohli cúvnuť. To zdravé jadro zo stredného Slovenska vedelo, čo všetko robia Nemci. Aj keď nevedeli napríklad o koncentračných táboroch.

Vy ste to vedeli?

Vedel som o koncentračných táboroch, ale nie o tom, čo sa tam dialo. Po oslobodení som sa rozprával s ľuďmi v okolí Mauthausenu. Vedeli, že tam boli sústredení nepriatelia Nemecka, ale o masových vraždách nevedeli ani oni. Všetko to bolo hermeticky uzavreté. Osobne si myslím, že o tom nevedeli.

Stávalo sa, že keď niekto zistil, aký je reálny boj, tak ušiel?

Boli také prípady.

Ako ste vnímali, že Tiso po potlačení povstania vyznamenal nemeckých vojakov?

Ako barbarstvo. Nemeckí esesáci, ktorí masovo vraždili slovenských občanov, boli vyznamenaní. Tiso tých vrahov vyznamenal. V našich očiach to bol barbarský čin.

Čo vám z bojov najviac utkvelo v pamäti?

V Baťovanoch sme bojovali proti obrovskej nemeckej presile. Dva dni sme kládli odpor. Mali sme však iba ľahké zbrane a museli sme s ťažkými stratami ustúpiť. Prvý deň sa nám ešte darilo, ale potom prišli Nemci s delami a raketometmi, tak sme sa museli stiahnuť. Raz sme sa dozvedeli, že z Bratislavy má prísť nákladný vlak s posilami a zbraňami. Podarilo sa nám ho vykoľajiť. Pre nás to bola veľká udalosť. Inokedy sme zase medzi Zvolenom a Bystricou zadržali vojenské auto. Sedeli v ňom dvaja vysokí dôstojníci SS. Bránil ich šofér, museli sme ho zastreliť. Tých dvoch sme odvliekli do hôr. Čo s nimi bolo potom, neviem.

Ako sa správali?

Arogantne. Aj potom, čo boli zajatí. Ja som s nimi hovoril po nemecky. Hovorili, že budeme veľmi ľutovať a že celé územie bude obsadené a povstanie bolo zbytočné. Že tým, čo boli na čele povstania, sa Nemci pomstia.

Proti povstaniu bojovali jednotky SS, ale aj radové jednotky Wehrmachtu, kde boli obyčajní vojaci. Bol medzi nimi rozdiel?

Keď sme dobyli niektoré obce so slabou nemeckou posádkou a zajali Nemcov, vojaci plakali a na kolenách prosili, aby sme im nič neurobili. Esesáci zase boli roky drezúrovaní fašizmom, tí nepoznali nič iné ako víťazstvo. Tam boli aj prípady, že tí agresívni sa bránili a zastrelili sme ich. Obyčajní vojaci tvrdili, že boli donútení. Tým sme nič nespravili.

Ako oni vnímali vojnu?

Vraveli, že museli narukovať, inak by ich zastrelili. Hovorili: Vieme, že je vojna prehratá, ale keby sme to povedali pred veliteľmi, tak nás zastrelia oni. Veľa z nich sa pridalo k povstaniu a ďalej bojovali s nami proti fašistom.

Čo ste cítili, keď ste museli strieľať?

Na našom úseku boli väčšinou jednotky SS. Raz, keď ustúpili, našli sme tam partizánov, ktorí mali vypichnuté oči, vyrezané jazyky. Predtým než ich zastrelili, tak ich mučili. Keď toto vidíte a strieľajú do vás, tak sa, samozrejme, snažíte týchto ľudí zlikvidovať a nerozmýšľate, že vidíte človeka. Vedeli sme, že keď nezastrelíme my ich, tak to oni urobia nám. Bol to nepriateľ, ktorý nás chce zničiť.

Čo ste robili po ústupe do hôr, ako ste sa živili?

Chodili sme do dedín prosiť, aby nám pomáhali.

Takto si ľudia môžu povedať, že ste už nič nerobili, iba pýtali jedlo.

To nie je pravda. Ďalej sme robili sabotáže. Útočili sme tam, kde sme zistili slabšie nemecké jednotky. To bolo úloha nás - rozviedky.