tuje. V poslednom čase sa vďaka zlacneniu a zrýchleniu internetového pripojenia aj u nás masovo rozšírili hudobné súbory MP3, sťahované z internetu. Tie sa dajú prehrávať v počítači alebo v špeciálnych prehrávačoch.
Nelegálne šírenie cédečiek a internetové šírenie hudby či filmov je, samozrejme, tŕňom v oku umelcov, hudobných vydavateľstiev a filmových distribučných spoločností. Pripravuje ich o zisk.

Lacné umenie
Kazety sa nahrávajú desiatky rokov, pred nimi boli obľúbené pásky, ale s príchodom digitálneho veku začal byť problém nelegálneho rozmnožovania extrémne horúci. Cédečko totiž ďalším kopírovaním na rozdiel od magnetofónovej pásky nestráca na kvalite a ceny technológií ľudí priamo nabádajú, aby túto možnosť využili. Napaľovačka dnes stojí niekoľko sto korún a napaľovacie CD niekoľko korún. Keď album - novinka - stojí sedemsto korún a v bazároch sa predávajú disky za takých 350 korún, najlacnejšia, a teda najvýhodnejšia možnosť je cédečko si napáliť.
Nelegálne šírenie hudby, filmov alebo hoci kníh sa nazýva krádež duševného vlastníctva. Diela sa šíria neoficiálnymi distribučnými kanálmi a umelci z nich nemajú žiaden zisk. Na internetových fórach sa dajú čítať aj názory ako: „Načo potrebujú peniaze, veď ich majú dosť," čo je samozrejme scestná filozofia. Padajú aj myšlienky, že „umelecké diela by mali byť voľne šíriteľné".
Umelci, vydavatelia a distribútori hovoria, že kopírovanie cédečiek je rovnaká krádež, ako keby niekto „potiahol" cédečko v obchode. „Napaľovači" tomu celkom nerozumejú a tvrdia: Ako to môže byť zlodejina, keď nikomu nič nezmizne?

Nie je pirát ako pirát
Nelegálne rozmnožovanie cédečiek možno rozdeliť na niekoľko druhov. Prvým je domáce napaľovanie typu „napálim si pre seba a pre kamaráta". Druhé je pirátstvo, definované ako úmyselné porušovanie autorských práv s cieľom komerčného zisku. Piráti napaľujú aj vo veľkom.
Najvyššou formou pirátstva sú counterfeits, zvukové nosiče na nerozoznanie podobné originálom. Často sú lisované, nie napaľované (napríklad v bývalých štátnych lisovniach na Ukrajine alebo v Bulharsku). Skupiny ľudí, ktorí ich vyrábajú a distribuujú, pracujú na princípe narkomafií a obchodníkov s bielym mäsom, aj keď ich konanie je spoločensky menej nebezpečné.

Internet je zlatá baňa
Internet je ideálne médium na šírenie akéhokoľvek obsahu, teda aj hudby a filmu. Hudbu si možno stiahnuť v podobe malých, ale dostatočne kvalitných súborov MP3, v prípade videa existuje niekoľko formátov. Samozrejme, po stránkach, z ktorých sa dá stiahnuť hudba alebo film, vydavateľstvá pátrajú, takže nájsť ich nie je jednoduché.
Šikovní šíritelia si koncom 90. rokov našli zaujímavý spôsob výmeny súborov. Majitelia rýchleho nonstop internetového pripojenia sprístupnia súbory vo svojom počítači iným záujemcom. Pomocou špeciálneho softvéru sa v takýchto sieťach dá nájsť a stiahnuť obrovské množstvo skladieb či filmov.
„Cítim sa trochu schizofrenicky a dosť dlho som sa odhodlával, či sa na to dám," hovorí nemenovaný účastník takejto siete. „Na jednej strane viem, že to nie je v poriadku z hľadiska autorských práv, ale na druhej strane sa takto dostanem k veciam, ku ktorým by som sa inak zlou distribúciou nedostal vôbec alebo oneskorene. Napríklad na cédečko českej hip-hopovej skupiny sa čaká pol roka, tu ho mám hneď. Tieto technológie neboli vymyslené na pirátske šírenie hudby a videa, ale na zjednotenie akýchkoľvek súborov, takže ich netreba viniť."

Zlé vydavateľstvá?
Napaľovači často kritizujú vydavateľstvá, že sú nenažrané a ženú ceny svojich titulov na neúmernú mieru preto, aby sa neúmerne obohatili, dokonca aj na úkor umelcov.
„Ľudia si myslia, že ak sú náklady na výrobu cédečka a obalu povedzme 30 korún, malo by stáť 60 korún, ale takto to nie je," hovorí Slavomír Olšovský, riaditeľ slovenskej pobočky IFPI - Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu. CD je iba hmotný substrát, na ktorom je fixované samotné dielo. To je duševné vlastníctvo minimálne troch nositeľov práv - autora, výkonných umelcov a výrobcu umeleckého záznamu. V prípade DVD filmov ešte pribúda výrobca zvukovoobrazového záznamu."
„Za cenou cédečka sa skrýva veľké množstvo položiek," hovorí Róbert Sedlák, riaditeľ slovenskej pobočky vydavateľstva Sony Music. "Poplatky za štúdio, honoráre producentov a hudobníkov, náklady na výrobu, distribúciu a dovoz, poplatky ochranným organizáciám, poplatky za propagáciu a reklamu. Každý vydavateľ má svoju cenotvorbu, ale suma, ktorú si z predaných nosičov nechávajú vydavatelia, patrí v porovnaní s ostatnými skôr k tým nižším. Nie sme vydierači a do kapiel investujeme veľa peňazí." Podľa informácií na internetovej stránke www.pro-music.org deväť z desiatich albumov, vydaných zahraničnými vydavateľstvami, končí so stratou. Soňa Weissová, spolumajiteľka spoločnosti Wegart, ktorá dováža a propaguje striktne nekomerčnú hudbu, tiež vyvracia mýtus o zlých vydavateľoch: „Hovorím za seba, teda za menšinové vydavateľstvá - nemyslím, že ceny majú veľmi kam ustupovať. Hudba, ktorú vydávajú, väčšinou sotva pokryje ich náklady a na ďalšie fungovanie často potrebujú vonkajšie zdroje a k tomu ešte poriadnu dávku nadšenia."

Je cena dôležitá?
Zlacnite cédečka a budeme si ich kupovať, hovoria napaľovači, ale podľa všetkého to nemyslia celkom vážne. Prázdne napaľovacie CD sa dá kúpiť už za desať korún, najlacnejšie CD z výpredaja stojí desaťkrát toľko. „Nie je to férový zápas, cenu čistého plastu nemôžeme nikdy dobehnúť," hovorí Róbert Sedlák, jeden z tých, čo prišli s iniciatívou vydávať cédečka domácich umelcov za 300 korún, čo sa aj za cenu istých kompromisov podarilo a ostatné vydavateľstvá sa tiež pridali.
Podľa niektorých autorít cena cédečka pravdepodobne vôbec nesúvisí s problémom napaľovania. Toto tvrdí napríklad Udo Lange, šéf nemeckého vydavateľstva EMI. „Pozrite sa do Anglicka alebo do Francúzska," hovorí v rozhovore pre magazín Der Spiegel. „Tam sú ceny vyššie ako u nás a napriek tomu v obidvoch krajinách nepoznajú fenomén napaľovačiek. Anglicko je napríklad rastúci trh, aj keď sú tam disky podstatne drahšie ako u nás."
„Či je cédečko drahé, je veľmi relatívne," zamýšľa sa Slavomír Olšovský. „Môj súkromný názor je takýto: Sú cédečka za sedemsto korún, ale aj výpredajové za sto korún. Sú bazáry, kde sa dá kúpiť cédečko za 250 korún. Lístok do kina stojí 160 korún, keď idete s priateľkou, dáte za jeden deväťdesiatminútový zážitok 320 korún. Všetko treba chápať v kontexte."

Zabíja kopírovanie hudbu?
Názor na tých, čo nelegálnu hudbu predávajú s cieľom svojho vlastného obohatenia, je viac-menej jednoznačný aj medzi „napaľovačmi" a „sťahovačmi", či už ide o niekoho, kto rozmnožuje a predáva disky podomácky, alebo o organizované mafiánske skupiny.
Názory, či aj domáce kopírovanie skutočne ohrozuje hudbu a existenciu umelcov, už také jednoznačné nie sú. Napaľovači väčšinou tvrdia, že CD, ktoré si okopírujú, by si beztak nikdy nekúpili, takže o zisk nikto neprichádza. Štúdie a prieskumy tento názor ani významne nepotvrdzujú, ani nevyvracajú.
„Napaľovanie schvaľujem, len keď to niekto potrebuje na prácu," hovorí hudobník Erich „Boboš" Procházka. „Napríklad hudobník si napáli nejaké raritné cédečko, ktoré sa už nedá zohnať, aby sa z neho učil. To je v poriadku, ale inak by sa napaľovať nemalo."
Nájdeme však aj iné názory. „Zmieril som sa s tým," hovorí hudobník a skladateľ Andrej Šeban. „Pokiaľ to u nás nebude tak, že si bude môcť človek kúpiť desať cédečiek a veľmi to nepocíti, ľudia si budú hudbu napaľovať."
Spevák a skladateľ Michal Kaščák zastáva názor, že domáce kopírovanie podporuje hudbu, ale nie v prípade, že sa z neho stane manufaktúra.
Tolerantný je aj spevák Miroslav Žbirka: „Keď má niekto napaľovačku, je predsa proti logike ju nevyužiť. Viem, čo ich k tomu vedie." Miroslav Žbirka dokonca nemá problém dať autogram na napálené CD. „Myslím si, že nikto z nás nemá rád trapasy. Keď sedím po koncerte, podpisujem fotky a cédečká, tak sa mi nechce robiť škandál. Niekedy som to aj humorne komentoval, že ó, tak toto som nikdy nevydal a chlapík sa potom cítil dosť trápne, ale čo už s tým. Ak si to napálil sám pre seba, nie je to až také strašné. Ak však chce niekto podpis, mal by si dať záležať na tom, čo donesie."
Inak to vidí Róbert Sedlák: „Keď sa z domáceho albumu predá pár kusov a potom na koncerte spievajú všetci pesničky spolu so spevákom, tak je asi napálených diskov medzi ľuďmi dosť veľa. Nemyslím si, že domáce napaľovanie albumov a MP trojky je nejaká nepodstatná záležitosť. Myslím si, že fanúšikovia by mali mať pocit zodpovednosti za svojich obľúbencov. Keď sa album ich miláčika nepredá, nového sa nedočkajú."

Čo robiť?
Gramofirmy očividne ťahajú za kratší koniec a s iniciatívou prichádzajú tí, ktorí hudbu nelegálne šíria. Technológie stále napredujú a nemá význam sa hnevať na ne. Problematické sú aj reštrikcie. S veľmi negatívnou publicitou sa stretli akcie americkej asociácie fonografického priemyslu RIAA a európskej IFPI, ktoré nedávno zažalovali niekoľko stoviek účastníkov výmenných sietí. Medzi nimi však boli aj tínedžeri. Takéto kampane nemajú podľa prieskumov ani odstrašujúci efekt.
Medzi kontroverzné spôsoby vydavateľstiev patrí ochrana proti kopírovaniu. Používa sa niekoľko rôznych programov. Starší softvér nebol celkom dokonalý a znemožňoval prehranie v počítačoch a niektorých zariadeniach. Podľa autorského zákona si každý môže urobiť kópie legálne získaného diela pre svoju vlastnú potrebu, napríklad si napáliť cédečko a používať toto, aby sa nezničil originál. Nie je ochrana vlastne protizákonná? „Nikde nie je napísané, že máte právo zhotoviť si kópiu diela vo formáte CD audio alebo MP3," hovorí Slavomír Olšovský. Cédečko si môžete nahrať na minidisk alebo na kazetu. DVD sú chránené proti kopírovaniu ešte prísnejšie ako CD, svoje DVD si však môžete nahrať na videokazetu."
„Pokusy o ochranu zlyhávajú," hovorí Róbert Sedlák. „Pár dní potom, čo niekto vyjde s novým typom ochrany, už existujú programy, ktoré ju zlomia. Svojho času sme dávali na cédečká ochranný softvér, ale jediný výsledok bol ten, že nehrali v niektorých autorádiách. Takže naše cédečka už ochranou nevybavujeme."

Lepšie možnosti
„Ak sa hudobné vydavateľstvá budú chcieť správať podnikateľsky, budú musieť skôr či neskôr zareagovať," myslí si Jaroslav Ridzoň, líder skupiny Frogski Pop. „A to nielen snahou o zlikvidovanie výmenných sietí či represiami voči napaľovačom. Aj keď to je jeden z možných krokov, som presvedčený, že nebude z dlhodobého hľadiska účinný. Je jasné, že pre pirátov nie je autorský zákon dosť silným argumentom. Bude preto treba vymyslieť iný argument, ktorý bude silnejší. Či už to bude pridaná hodnota k legálne šírenej hudbe, alebo pre obe strany prijateľná cena."
Vydavateľstvá by mali hlavne ponúkať lepšie alternatívy. „MP trojka alebo obyčajné napálené cédečko by nemali kultúrnemu človeku nahradiť úplne všetko," hovorí Miroslav Žbirka. „Nemôže napríklad nahradiť booklet s peknou grafikou, textami a informáciami. To je niečo, čo sa pripočítava k hudobnému zážitku. MP trojka je fast food."
Pekný booklet však sám osebe očividne nestačí. Ďalšími bonusmi môžu byť povedzme graficky neštandardný obal, alebo hoci malý darček. V tomto majú vydavateľstvá stále ešte rezervy. Soňa Weissová je skeptická: „Neviem si predstaviť, čo by malo byť pridanou hodnotou. Predsa len ide o umelecký produkt. Dnes majú mnohé cédečka nákladné booklety, obsahujú multimediálne stopy a často aj raritné nahrávky. Nemyslím si, že by sa mali k originálom poskytovať ďalšie bonusy, tým by sa hudba naozaj degradovala na úroveň pracieho prášku, ale je možné, že vývoj smeruje práve k tomuto. Podľa mňa je to predovšetkým vecou morálky. Samotnou pridanou hodnotou by mohol byť pocit, že človek nikoho neokradol, aj keď uznávam, že je to smiešne, pretože chronickí napaľovači sa zrejme nad podobnými pocitmi nezamýšľajú."
Je tu aj ďalšia možnosť. Nemecké BMG uvažuje, že bude robiť cédečka v dvoch podobách. Prvé, veľmi lacné, bude mať jednoduchý obal. Tí, ktorí chcú mať luxusný album, si priplatia a dostanú špeciálne nahrávky, videoklip, plagát, kód na internetovú stránku, kde sa budú dať stiahnuť nevydané nahrávky, budú zaradení do zlosovania o vstupenku na koncert a podobne.
Čo sa týka internetového šírenia hudby, je veľmi zaujímavý a úspešný systém iTunes spoločnosti Apple, ktorá za malé poplatky poskytuje na stiahnutie desiatky tisíc skladieb, ktoré sa dajú prehrať v počítači, napáliť alebo prehrať v úspešnom prehrávači iPod. Dodnes zaznamenali 100 miliónov stiahnutí. Súbory sú síce chránené proti neobmedzenému kopírovaniu, licencia je však veľmi voľná.

Cesta k idylke?
Kopírovanie hudby je komplexný a zložitý problém. „Bol by som, samozrejme, rád, keby sa pomer ilegálne šírenej hudby znížil, no za súčasný stav nemožno obviňovať len napaľovačov," hovorí Jaroslav Ridzoň. „Pri pružnom reagovaní vydavateľstiev by mohli byť spokojné všetky strany." Cesta k tejto idylke však asi až taká jednoduchá nie je.

Autor: Text: MARIAN JASLOVSKÝ