pre Zuzanu III. Nakoniec sa ocitla pri divadle. Je riaditeľkou Novej scény, na ktorej uvádza stále výpravnejšie muzikály. Wanda Hrycová.
Sú divadelné prázdniny. Čo v takomto čase robí riaditeľka divadla? Zamkne ho na kľúč a ide domov?
Toto je jediné obdobie v roku, keď by som si želala byť umelkyňou! Po intenzívnych desiatich mesiacoch, keď herci a všetci ostatní zamestnanci pracujú aj cez víkendy a sviatky, majú dva mesiace voľna. Ja ho prirodzene nemám, lebo nás čaká nová sezóna, ktorú treba pripraviť. Začíname ju hneď v septembri premiérou muzikálu Donaha! Pracujem na mediálnych kampaniach, sponzorských zmluvách, organizačných veciach, ktorých sa leto netýka.
Inokedy si pochvaľujete, že ste sa nestali herečkou?
Miloš Kopecký kedysi povedal: „Zpívat neumím a vadím i ve sboru.". Ja k tomu dodávam, že na rozdiel od neho nemám ani herecký talent a ani potrebnú mieru exhibície. Hercov obdivujem, ale aj trochu ľutujem. Život s hercami je pre celé ich blízke okolie dosť komplikovaný.
Napriek tomu sa vaším partnerom stal herec Ivan Šandor. Ako znášate to, že ste jeho nadriadená?
Keď som prišla na Novú scénu, ani vo sne mi nenapadlo, že by som mohla mať niekedy vzťah s nejakým hercom. Dopredu som si povedala, že vzťahy na pracovisku zbytočne komplikujú život. Osud to však celé zamotal a chcel, aby sa všetko stalo práve takto. Doma s Ivanom prácu neriešime. Nedohodli sme sa na tom, vyplynulo to akosi prirodzene. Nežije som mnou preto, že som jeho riaditeľka. Má ma rád z úplne iných dôvodov a ja ho mám rada nie preto, že je herec. Naopak, to je asi to jediné, čo mi na ňom prekáža. (Smiech.)
Keby sa začal angažovať v odboroch, ktoré máte v divadle, nebránili by ste mu v tom?
Ivan so mnou asi nebude súhlasiť, lebo sám o sebe tvrdí, že je jasný pravičiar, ale ja ho vidím ako absolútneho ľavičiara, a neprekáža mi to. Protiklady sa predsa priťahujú. Keby sa však dal k odborom, asi by to medzi nami nedopadlo dobre!
Znesiete opozíciu?
Nedávno som istej pani, s ktorou spolupracujem na svojom manažérskom rozvoji, vysvetľovala, že nie som typ autoritatívneho šéfa, ktorý búcha päsťou do stola a trvá na svojom, ale som schopná vypočuť si aj protinázor. Na čo sa ma so zdvihnutým obočím opýtala, či to nie je náhodou tak, že sa o to iba snažím. Musela som uznať, že má pravdu. Som však zvedavá na kritiku, mám rada spätnú väzbu. Potrebujem mať zrkadlo, čo a ako robím. Som ochotná diskutovať, ale zasa len do tej miery, ak je to konštruktívne, ak nás debata posúva ďalej. V momente, ak sa začneme zacykľovať a odbočujeme od témy, nastúpi moja razancia a snažím sa debatu usmerniť správnym smerom. Uznávam však, že ten môj spôsob môže byť niekedy „svojský".
Kedy ste si začali veriť, že dokážete riadiť iných?
Neviem, či som mala vôbec príležitosť rozmýšľať o tom. Odmalička sa mi páčilo, keď niekto niekoho riadil. Otec ma ťahal na filmový pľac, kde ma najviac fascinovala práca vedúcej výrobného štábu. Všetkých usmerňovala, a nikto sa tomu nebránil. Na riadení ľudí nie je nič zlé, pretože nejde o hýbanie nejakými marionetkami, ktoré nemajú svoj názor, hlavu a pohľad na svet. Páči sa mi, keď sa ľudia nechajú riadiť vtedy, keď vedia, že to má zmysel. Keď spoločnými silami dospejeme k cieľu, pričom na začiatku cesty bolo moje rozhodnutie.
Nová scéna je štátnou inštitúciou. Aké máte skúsenosti s našimi úradníkmi, ktorí vás riadia, po tom, ako ste robili v súkromnom Twiste?
Ocitla som sa v úplnom kotli štátnej sféry - som priamou zamestnankyňou ministra kultúry a riadim podnik, ktorý funguje na úplne iných pravidlách ako súkromný. Práca s ľuďmi je tu dosť komplikovaná. Motivačné nástroje, ktorý každý manažér využíva k tomu, aby mohol svojich zamestnancov niekam doviesť, sú veľmi obmedzené. Väčšina ľudí v štátnej sfére nechce niesť zodpovednosť vôbec za nič. Sú vykonávačmi štátnych nariadení za plat, ktorý je podstatne menší, ako plat človeka, ktorý robí podobnú prácu v súkromnom sektore. Rozhodli sa síce sami - možno nemajú na výber a nie sú natoľko aktívni, aby sa uživili v súkromí, ale princíp je stále rovnaký - vyhýbajú sa zodpovednosti a samostatnému rozhodovaniu. Potom sa celý systém centralizuje na niekoho, kto sa zodpovednosti nezbavuje, problémy sa stretávajú na jednom stole a všetko funguje oveľa pomalšie.
Vo verejnosti občas zaznie názor, že ministerstvo kultúry treba jednoducho zrušiť. Nevyslovujú ho už len ľudia, ktorí kultúru podceňujú, ale počuť ho aj v kruhoch, ktoré sú kultúrou zainteresované. Tvrdia, že ministerstvo sa stalo inštitúciou, ktorá im komplikuje život, namiesto toho, aby za nich lobovala. Cítite to podobne aj vy?
V prvom rade by bolo vhodné prísť na to, akú úlohu má vlastne ministerstvo plniť. Tri roky som jeho zamestnankyňou a do dnešného dňa som to celkom nepochopila. Minister kultúry by podľa mňa mal vo vláde fungovať ako lobista, ktorý má jedinú úlohu - dostať od nej čo najviac peňazí na kultúru. V tomto je kľúčovou osobnosťou. Ideálne by bolo, keby ministerstvo tvorilo zopár jedincov, a nie stovky úradníkov, ktorých úlohou by bolo kvalifikovane a spravodlivo, na princípe grantov rozdeľovať peniaze pre jednotlivé inštitúcie a projekty. Nepáči sa mi názor, že by rezort kultúry mal spadať pod ministerstvo školstva, lebo každý si bráni vlastné záujmy a rozvoju kultúry by takáto fúzia s určitosťou neprospela.
Spory o štatút Novej scény sú stále nedoriešené. Aká je perspektíva riešenia pozície tohto divadla?
Celý čas nečakám na nič iné, ako na to, kedy a ako to štát vyrieši. Na Novú scénu sa všetci kompetentní, odborná aj laická verejnosť pozerajú ako na komerčné divadlo. Máme populárny repertoár a darí sa nám niektoré veci marketingovo zvládnuť, ale stále sme štátnym podnikom, ktorý má svoje rozpočtové pravidlá. Hospodárime so štátnym majetkom. Máme zviazané ruky pravidlami a zákonmi, ktoré sa vzťahujú na štátnu správu. Podnikanie v našom divadle je úplne vylúčené. Veľmi veľa energie musíme vynaložiť na to, aby sme v tomto prostredí vôbec niečo dosiahli. Verím však, že svitá na lepšie časy. Napríklad práve ministerstvo dalo jednoznačne najavo, že má záujem decentralizovať svoje právomoci a chce si už ponechať len SND a Slovenskú filharmóniu. A Nová scéna by mala podľa mňa prejsť transformáciou, o ktorej vláda rozhodla už pred dvoma rokmi. Ak by ju posunuli pod správu vyššieho územného celku, nič by sa tým nevyriešilo, len by sa medzi štát a inštitúciu dal ešte jeden zbytočný medzičlánok.
A čo privatizácia?
Po minulom období, keď sa tu vo veľkom privatizovalo za neprehľadných podmienok, sú ľudia na toto slovo alergickí, čo je pochopiteľné. Hoci si myslím, že podnik funguje najlepšie, keď je v súkromných rukách, uvedomujem si aj to, že Nová scéna má 60-ročnú tradíciu kultúrnej inštitúcie a štát má obavy, aby ňou neprestala byť. Chce mať nad divadlom dozor a ponechať si právo dohliadať naň. Preto bojujeme o kompromis - o transformáciu Novej scény na neziskovú spoločnosť, ktorú bude riadiť pevný manažment, a štát nad ňou nestratí právo dozoru.
Nehovoria vám vaši kamaráti: "Wanda, už nás nediriguj, nie si v divadle!"?
Mám síce okolo seba niekoľkých submisívnych ľudí, ale tí si v tom hovejú. Celkom radi sa nechajú navigovať. Keď zavelím, že sa ide do krčmy, nemajú nič proti tomu! (Smiech.) Keď je však niekto submisívny, neznamená to, že je bez názoru, ani že je to slabá osobnosť. A dominantných ľudí mám okolo seba tiež dosť. Nemám pocit, že by som niekoho z mojich blízkych manipulovala. Rozhodovania mám v robote dosť, a keď sa chcem uvoľniť, idem medzi priateľov. Keď sa dostanem do neznámej spoločnosti, dosť mi trvá, kým začnem komunikovať s novými ľuďmi. Vtedy som taká, že si ma mnohí ani nevšimnú.
Viete poslúchať?
Viem. Rodičov musím - či chcem, či nechcem, a priateľa poslúcham tiež. Som poslušná myška! (Smiech.) Keď sa človek pozrie na moju profesiu a na moje súkromie, rozlíši istú schizofréniu. Tú však vítam, lebo sa ňou ventilujem. Doma zapínam prvú signálnu sústavu a nechávam sa riadiť.
Aké je byť dcérou Andreja Hryca?
Túto otázku mi kladú mnohí, ale ja jej veľmi nerozumiem. Nikdy som nebola dcérou niekoho iného. Samozrejme, že nejaké výhody z tohto mena plynú, ale na druhej strane, má to aj veľké nevýhody. Niektoré úradníčky, napríklad, nenávidia meno Hryc. Priam ich nadvihuje na stoličkách, keď ho počujú. Vtedy mám smolu a vec, ktorú iní vybavia za mesiac, ja vybavujem dva roky.
Komentuje vašu prácu?
Nie sme veľmi často spolu a prácu spolu skoro neriešime. Ale inak sa dokážeme pohádať na čomkoľvek. Nech preberáme akúkoľvek tému - hoci aj vianočného kapra alebo vojnu v Iraku. Sme prchkí, ale po desiatich minútach sa upokojíme. Otec sa dostal do veku, keď si už dokáže priznať svoju vlastnú chybu, čomu sa teším, lebo predtým toho schopný nebol. Je to u nás veľmi veselé.
Máte tendenciu vychovávať svojho o osem rokov mladšieho brata Huga?
V detstve si prešiel celkom slušným terorom. Trošku som ho zneužívala, lebo som pohodlná - potrebujem mať okolo seba individuálny servis, ktorý mi ani otec, ani mama neboli ochotní poskytovať. Ostalo to na Hugovi - podaj, pridrž - to u nás bolo vždy. Myslím, že žena, ktorá si ho niekedy získa, mi bude ďakovať, že má chlapa, akého len tak ľahko nenájdete. Je to úžasný osemnásťročný človek! Závidím mu jeho život a možnosti, pretože napriek tomu, že som už vyrastala v inej dobe ako moji rodičia, a mohla som napríklad študovať v USA, môj brat od deviatich rokov chodí každé leto do zahraničia. Hovorí po anglicky, nemecky a teraz sa učí v Malage po španielsky. Veľmi mu fandím. Patrí ku generácii mladých ľudí, ktorí sa nestratia - sú oveľa životaschopnejší ako ľudia na Západe, majú oveľa väčší rozhľad a porovnateľné možnosti. Podľa mňa tieto decká urobia veľkú dieru do sveta.
Vráťme sa k divadlu. Keď ste pred prázdninami začali skúšať muzikál Donaha! niektorí herci chceli príplatky za nahotu, iní sa pre ňu úlohy vzdali.
Nakoniec nikto žiadne príplatky nedostal. Prečo?
Keď v januári filmový režisér zavelí, že treba ísť do studenej vody, tak herec, ktorý vie, akú úlohu zobral, lebo si prečítal scenár, z toho nemôže pred nakrúcaním robiť škandál. Rovnaký názor mám na nahotu v muzikáli, ktorí sa volá Donaha! Pýtať si príplatok sa mi zdá byť nefér. Veď je to súčasťou ich profesie.
Niekedy sa však herci cítia ako obete - sťažujú sa, že musia poslúchať, a keď neposlúchajú, rýchlo na to doplatia. Nemáte pocit, že sú vystrašení?
Opýtam sa vás, kto vlastne nemusí poslúchať? Každý máme svojho šéfa a rešpektujeme nejaké pravidlá. Nerozumiem, prečo by mal byť práve herec privilegovaný oproti inej profesii. Sú to síce ľudia, ktorých pracovným nástrojom je duša a emócie, pracujú pod drobnohľadom verejnosti, svojej práci obetujú veľkú časť svojho súkromia, to áno, ale nevidím dôvod, prečo by mali byť v pracovnom smere výnimoční. Je prirodzené poslúchnuť toho, kto vám dáva prácu a platí vás.
Minulý rok ste mali neobvykle veľa premiér. Napriek tomu, že táto stratégia bola súčasťou boja o prežitie, zopakujete to aj v budúcej sezóne?
Počet premiér plánujeme mierne znížiť. Radšej urobíme dva nové tituly do roka a budeme ich hrať častejšie, aby sa diváci, ktorí majú záujem o naše predstavenie, naň mohli aj dostať. Je efektívnejšie odohrať 150 repríz jedného titulu v priebehu dvoch rokov, ako štyroch. Ani kapacita divadla nie je stavaná na to, aby sme mohli skladovať dekorácie z deviatich rôznych titulov. Chceme vyskúšať západný model - nevzdáme sa repertoárového divadla, ale inscenácií bude menej.
Nezišlo vám na um stať sa mecenáškou kultúry vo vlastnom divadle a uviesť niečo nekomerčné?
Ale áno. Z reštaurácie Olympia plánujeme spraviť multifunkčný priestor, kde chceme urobiť malú nekomerčnú scénu - skladacie javisko 6 x 8 metrov a 120 stoličiek. Bude to priestor aj pre mladých umelcov a tvorcov, ktorí sa nemajú kde prezentovať. Na to, aby sme prežili, potrebujem mať v divadle každý večer 600 ľudí, čo nám v Bratislave žiadny alternatívny kúsok nezabezpečí. Veľká scéna teda ostane komerčnou a malú necháme, nech si žije vlastným umeleckým životom a vkusom.
Aký máte vlastne vkus vy?
Mám rada kvalitu, a ak je komerčne úspešná, vôbec sa jej preto nebránim. Nepatrím medzi ľudí, ktorí zo zásady zatracujú všetko, čo sa páči väčšine. Aj keď si dobre uvedomujem, že alternatíva voči komercii je veľmi dôležitá a nevyhnutná. Vo svojom voľnom čase však preferujem zábavu, uvoľnenie, relax a myslím si, že takých ľudí ako ja je v Bratislave a širokom okolí dosť. Práve preto sa pokúšame priniesť na Novú scénu zábavu ľuďom, ktorí všetci majú svoje problémy - s rodinou, prácou, vzťahmi a vyhľadajú nás, aby na ne aspoň na chvíľu zabudli.
Keď pred rokom vypadol v Amerike prúd, práve ste boli v New Yorku, kde ste kupovali autorské práva na muzikál. Ako vlastne vyzerá podobné rokovanie?
Obchod s autorskými právami na umelecké dielo je rovnaký biznis ako každý iný. V tom momente je úplne jedno, či rokujete o muzikáli alebo si kupujete mobilný telefón. Všetci na svete počujú na slovo peniaze a majú ich radi, takže keď prídete a zaplatíte, nemáte žiadny problém.
Do akej miery máte rada peniaze vy, keď ste riaditeľkou štátneho podniku, kde práve výplaty - na rozdiel od problémov - nie sú veľké?
Uvažujem nad tým večer pred spaním každý boží deň. Ani o tom nikde nehovorím, lebo mi to aj tak nikto neuverí. Môj príjem generálnej riaditeľky jedného z najväčších divadiel na Slovensku je rovnaký ako ten, čo som kedysi mala ako asistentka v súkromnej firme. Podobná práca sa dá robiť pri dvoch okolnostiach - buď má človek niekoho za sebou, kto ho podporí, a v mojom prípade je to moja rodina, alebo dotyčný začne intenzívne živiť bujnejúcu korupciu. Keď som nastúpila na Novú scénu, pochopila som, prečo korupcia na Slovensku ešte dlho nevyhynie. Môžeme sa hrať na čokoľvek, ale keď má niekto na úrovni vrcholového riadenia hrubý plat 25-tisíc korún, nemôžeme sa čudovať, že berie úplatky. Mám šťastie, že nie som odkázaná na príjem z divadla, že moja rodina, ktorá vie, v akej som situácii, ma ešte stále podporuje. Je to však dosť smutné v mojom veku a celkovo v mojom príbehu, lebo som si na seba dokázala zarobiť už v šestnástich.
Minulá sezóna sa niesla v znamení amerických Vlasov a českej Kleopatry. Čím to je, že nemáme podobne úspešný slovenský titul?
Verím, že o krátky čas začnú vznikať slovenské muzikály, pretože máme dosť ľudí, ktorí sú schopní napísať ich. Na stole mám práve jednu z prvých lastovičiek, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou budeme robiť už budúcu sezónu.
Máte štvorročného labradora Bilba. Raz ste povedali, že si na ňom skúšate starostlivosť o živého tvora. Zatiaľ vám stačí?
Ešte dosť dlho mi stačiť bude. Vo svojej podstate som egoista a chcem sa mať najprv sama dobre. Keď sa rozhodnem mať deti, chcela by som im dať všetko, aby nepoznali slová typu - toto si nemôžeme dovoliť. Viem, že sa deti dajú vychovávať aj v iných podmienkach, ale ja to tak robiť nechcem. Rodičia ma vychovávali veľmi ostro, držali ma skrátka a asi ich v tomto napodobním. Musím si však byť istá, že dokážem dať svojmu dieťaťu všetko, o čom viem, že ho to posunie ďalej.
Už niekoľko rokov ste mladučkou riaditeľkou veľkého telesa. Stretávate v podobných pozíciách nejakých rovesníkov?
Slovensko je v tomto špecifickou krajinou - má veľa mladých ľudí vo veku okolo 30, ktorí zastávajú významné pozície vo veľkých podnikoch. Po prevrate sa mnohí vtedy produktívni ľudia nedokázali adaptovať na nové podmienky a trendy, a boli to práve mladí, ktorí išli do sveta, naučili sa jazyky a prispôsobili sa novej situácii. Chytili príležitosť za pačesy. Je jasné, že táto situácia sa nedá zopakovať. Keby som bola v USA, určite nesedím na tejto stoličke. Ocitli sme sa v správnej dobe na správnom mieste, a funguje to.
Kto je to:
Wanda Hrycová (1978) - generálna riaditeľka divadla Nová scéna v Bratislave, dcéra herca a majiteľa rádia Twist Andreja Hryca. V roku 2001 ukončila štúdium produkcie a manažmentu na VŠMU. Už počas školy sa podieľala na produkcii televízneho seriálu Silvánovci, filmu Fontána pre Zuzanu III a radu úspešných študenstkých krátkych filmov. Po tom, ako rok pôsobila v rádiu Twist ako zástupkyňa výkonného riaditeľa, sa stala štatutárnou zástupkyňou Novej scény a neskôr jeho riaditeľkou.
Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MARTIN ČREP
