mi býva problém. Situácie sa navlas presne neopakujú, dobré rady vždy nefungujú.

S priateľom, ktorý nás pravidelne navštevoval, keď pricestoval z vidieka do Bratislavy, sme vždy zašli niekam na večeru. Raz, keď sme sedeli v reštaurácii, som si všimla, že má až po pupok porozopínanú košeľu. Keď sa už ľudia od vedľajších stolov začali nad tým usmievať, taktne som ho upozornila:
„Máš porozopínanú košeľu."

„Viem o tom," vraví on. „Je nová, a žena neznáša, keď si novú košeľu vždy polejem kečupom alebo červeným vínom. Poradila mi, že keď s vami dnes niekam pôjdem, mám si nechať košeľu pri večeri rozopnutú."
Už som nevravela nič, nech si nemyslí, že aj ja rada radím. Nech si len jeho košeľa spokojne povieva a ľudia sa usmievajú.

Po večeri sa slastne oprel o stoličku a zapálil si. Na hrudi mal stopy po omáčke. Keď to zbadal, zasmial sa a povedal: „Mala pravdu. Keby som sa neporozopínal, mal by som to svinstvo na košeli. Už sa teším, ako ma pochváli, že som sa vrátil ako zo škatuľky."

Potom si začal rukou, v ktorej držal horiacu cigaretu, utierať omáčku z holého tela. Jeho činnosť zaujala aj nás, a tak sme až neskoro spozorovali, že horiaca cigareta v jeho ruke sa nezadržateľne prepaľuje cez jeho novú košeľu.
Keď si to všimol aj on, už iba dvoma prstami druhej ruky opatrne vytiahol zákernú cigaretu na druhej strane z košele a smutne ju zahasil.
Do konca večere už veľa nenahovoril. V duchu si zrejme predstavoval, akú radu si zas vypočuje od ženy.

Určite to zas bude dobrá rada, pomyslela som si, napríklad, aby prestal fajčiť, čo prospeje nielen jeho košeliam, ale aj jeho zdraviu. Lenže čo z toho zas vzíde?

„Nebuď smutný," povedala som mu. „A zapáľ si druhú, kým je ešte čas."